OUAT
25. kapitola
pristrihnuté
krídla 2.
V tej našej
dedine...
Vtiahol do kuchyne, naložil si polievku. Sprevádzal
ju s láskou poctivo vyhladovaných celou svetelnou show v polorozpadnutej vrndžiacej mikrovlnke. Trochu
zahrešil, keď horúci tanier niesol k stolu. Aj vylial. Trochu viac. Aj mal
nutkanie to obliznúť, ale detinských hovadín už dnes napáchal viac ako dosť. Obrus sa ďalšej mape nebude priečiť. Ráno ju malý pri raňajkách osídli omrvinkami.
- Ako sa dá stať sa otcom za dva sprosté
týždne?! - došla svojsky roznežnená z "Robkovej izbičky" s otvorenými
prázdnymi dlaňami a dementne materinským výrazom na inak unavenej tvári.
Zabehlo mu.
- To si trafila. Sprosté týždne. - náročky
klopol o tanier.
Vstal, naložil aj jej. Kým sa z tej mútnej glutamanovej
žbrndy stávalo aspoň niečo teplé do žalúdka, z chodby doniesol dve plechovkové
pivá. Kúpil ich cestou, len čo vystrojil rozhodenú Emilie na taxík, s jeho
nečakaným nežným bozkom za uškom, čo mu zlepšilo konečnú náladu, a tak neodolal rozprávke.
- Mávam ich v botníku. Sestra neznáša ten
puch. Ty si už ostrieľaná spolubývajúca. - pukol jednou z nich a naozaj mala
nutkanie priložiť k nej nos, či nerazí jeho použitými ponožkami. "Díky, já
již zvracel". Razila lacným pivom.
Takže sestra. Zas ju dostal. Tváril sa, že
prežúva, ale na francúzskej polievke zo sáčiku, nebolo čo. Takže sestra. To
preto sa tak podobajú. Dokonca aj povahou. Krv nie je voda. Toto pivo a táto
polievka hej...
-
Nechcel som ťa otravovať, keď sme sa už v dobrom rozišli. - prišlo mu niečo
smiešne. Výrazy Ronii aj Emilie, keď svojsky vyliezla z toalety, a la Venuša z peny. Len tú svoju mala dakus viac na tlame. Peniť Emma vie!
- Mal som dojem, že potrebuješ celý svoj čas a
priestor, aby si si dala svoj vlastný život konečne do poriadku. Ja som sa rozhodol si
trochu povegetiť. Stiahnuť sa od všetkého toho marastu, na ktorom sme posledné
roky makali. Nijaké prípady, drogy, díleri, mladí nad priepasťami a spol. Ale...Pánboh mieni, rodina mení. - dojedol už bez slov.
Aj jej porciu, kým lyžicou neporozpúča všetky tie
kvázi mäsové šulčeky, jediné ako-tak poživateľné.
- V
robote je fajn. Kôpky pekných papierov, nijaké stresy v teréne. Presne tak som
si to predstavoval. - hojdal sa s plným bruchom a už aj mechúrom na stoličke.
- Mal si mi zavolať. - posunula mu aj
šťankové pivo.
Odmietol. Velenie prebrala iná sústava.
Záchod bol viac ako v
zlom stave. Ronia, Ronia... Kúpeľka detto. Ronia, Ronia... Umyl sa radšej v
drese spolu s vylízanými taniermi. Sušiac ruky v deravej utierke márne čakal,
že konečne s monológom začne sama. Už by mu ani neprišlo čudné, keby je tu s
prúserom a pýta žehličku. S vlastným, samozrejme. Chyba! Pán policajt, dajako ste vyšli z
cviku. Čo úsudok, to fatálna chyba!
- Čo tu
robíš, Emma? - konečne sa spýtal, keď uznal, že čas beží rýchlejšie než by
chcel a debatovať tu s ďalšou ženskou už dnes nedá so cťou. Možno v
"Robkovej izbičke", mlčky, telo, na telo. Ale bez Emmy! Fakt mu ten
malý vyhriaty smraďoch zrazu zachýbal...
- Mrzí ma to. Čakala som chlapíka plného
optimizmu, oddýchnutého, zrelaxovaného a unudeného k smrti, ako sa s nadšením
pustí do prípadu... kvôli ktorému som tu. Už som videla, a bola pripravená
argumentovať v prípade, že sa budeš naoko brániť a pritom nenápadne zisťovať
detaily a nadávať mi, že strácame čas...- fakt ju mrzelo, ako ho v reále našla.
Pritakával. Vízia pokojnej mladosti v Emminom
podaní sa mu páčila. Kto mu ju nedoprial?! Kto nepodpísal rozhodnutie?! Kto?!
- Tvoja sestra... - chcela pokračovať.
Prevzal správu.
- ...moja sestra je prípad sám o sebe.
Momentálne je ale najdôležitejší ten malý. Robko za nič nemôže a ver, či nie, za
tých niekoľko dní... - rozcítil sa. Ani nemusel dopovedať, poznala ho už
priveľmi dobre. Opustené psíky, navlhnuté potkančeky, deti ulice... a on.
- Potrebuje liečenie. Ronia. A ten malý... čo
jeho otec? - nezaprela v sebe policajtku skríženú aj so sociálnou pracovníčkou,
navyše ženskú. Nájde desať problémov na každú odpoveď. Na tie logickejšie
zvlášť.
Zdvihol a spustil ramená.
- Niekedy si predstavujem, že žije niekde
svoj usporiadaný život s vyhláseným pátraním po nezvestnej žienke, dočasu
domácej, teraz s nejakou amnéziou a svojom synkovi, po ktorom dvadsaťpäť hodín
denne neprestáva slziť a mne zaklopkajú na dvere policajti, aby mu ju aj s ním
vrátili. Inokedy mu chodím s malým v klokanke nosiť kahance na hrob a tešíme sa,
že je, kde je. Pravdu, že to bude nejaký gauner, od ktorého ušla, lebo ju
dostal nielen do druhého stavu, ale aj do toho, ktorý si mala možnosť vidieť,
tak túto pravdu, ja vidieť nechcem. -
Márne splietal prsty oboch rúk. Žralo ho to.
- Nemôžeš si ho nechať. -
- A kto iný môže?! Je to môj synovček a ja sa
ho nevzdám! Je malý, bezmocný, otravný, večne posratý a zasoplený, ale je to
moja rodina, Emma... Ty to nechápeš?! - kričal šeptom a aj z toho bolo cítiť,
ako berie ohľad na tých pár decimetrov rozvalených vo veľkej posteli
"Robkovej izbičky". - Prepáč, Emma. Prepáč. Nechcel som sa ťa dotknúť. Ako...ako si
pochodila s pátraním po...tvojom synovi? - skúsil jemne, ale vedel, že každé
slovo zarezáva sa jej do vnútra a porciuje ju.
-
Musela som to odložiť. Mám prípad. - zaklamala. Nie, doteraz nenašla odvahu
pátrať viac. Mala iba výhovorky.
- Tu? V mojom okrsku? V tomto zapadákove, kde
najväčším zločinom bolo, keď akčný fyzikár v rámci pokusu vyhodil mačku z
tretieho poschodia gympla a ona sa nestihla pretočiť na všetky štyri? Tu fakt
skapal pes... ale tento prípad sme už predsa tiež vyriešili. - hegol sa o
stoličku a natiahol nohy. So zahanbením skúsil stiahnuť novoobjavené brucho,
ale pritláčať ho zopätými rukami nestačilo. Našťastie sa dívala do stola.
- Nebudem ťa tým zaťažovať, máš svojich
starostí viac než dosť. Ešte raz prepáč. Pôjdem spať a ráno zmiznem. Akoby som
tu ani nebola. - podoprela sa, ale obrus ju zradil. Stiahla ho aj s
polodopitými plechovkami, čo sa rozšumeli svojimi vnútornosťami a vygrcávali
ich všade dookola.
- Spackám, na čo siahnem! - odsunula sa s
hrmotom, aby ju tsunami nezalialo.
Z izbičky s lampičkou sa ozval srdcervúci plač. Zľakla sa.
On sa usmial. On aj žmurkol. On je on.
- Poď, zoznámim vás. - obišiel mláky a odtiahol ju z ďalšej izby, ktorá dnes
neprežila spolunažívanie.
domiceli
nieeeee, Emma, neodchádzaj :D prosííííím
OdpovedaťOdstrániť