OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 21. kapitola

OUAT

21. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Chodíme, chodíme...

  

     Pretmolení až po zastávku a nepohli sa o krok ďalej. Aj sám si pripadal ako fosília, ktorej súčasná podoba je výsledkom celých tých rokov zvápenatievania, ktoré zo živého urobí kameň. Raz a navždy. Raz a navždy? Nie, on chce žiť! Konečne stretol babu, ktorá vyzerala ako obyčajná a teraz si má blahoželať, že kvôli svojmu povolaniu už vie o nej také veci, ktoré "obyčajný" o "obyčajnej" nikdy nezistí a ani zisťovať nebude?! Sú tajomstvá, svetloplaché, čo sa nevyťahujú. Napríklad predlaktia. Občas k nim zablúdila. Asi nejaký pozostatok výchovy ulicou.

  Bola mu vďačná, že ju dobehol, aj že ju oslovil. Dokonca tak celkom mäkko. Prijala aj miesto na rúčke kočíka, keď sa pomkol bokom.

   - Nemali by ste sa motať s malým takto neskoro po uliciach. No, možno vás s Roniou kontrolovať sociálka nebude. My sme to mali na dennom. Pestúni sú vždy podozriví. - skúsila nemoralizovať, ale nešlo to tak ľahko.

  - Viem prd o výchove deciek. Raz mi aj jedna sľúbila, že ma zasvätí, ale asi to dnes so mnou vzdala. - snažil sa opatrne nabehnúť na obrubník, ale mohol byť rád, že do kočíka narval ten spálňový vankúš. Malý ani nemukol.

  - Môžem vám požičať nejaké knižky, odborné publikácie, prípadne poslať linky na celkom fajné stránky. - radšej pred ďalším chodníkom, na druhej strane cesty, vliezla pod koč a pomohla ho nadvihnúť.

   - Nemohli by ste mi požičať rovno seba? Povedzme na pár...dní? - skúsil vyrukovať rovno s priamym útokom na bránu. Leda tak na jej bránicu. Zasmiala sa schuti.

  - Hodín. - vyjednávala s rozpakmi, čo sa jej zračili zmenou farby líc, výhodnejšie a viac konzervatívne podmienky. Predsa len prvé rande.

  Stanica už vysvecovala. Bezďáci po lavičkách dojedali zvyšky dnešného teplého podvečera a nemiešali sa ostatným pod nohy ani do reči. Pozberáky na pol deviatu naberali oneskorencov. Asi mala pravdu. Aj šofér sa zamračil, vidiac ju s kočíkom pri zadných dverách a nechal si zaplatiť celou bankovkou. Vraj už nemá dosť drobných.

  Tandem nastupujúcich dali so cťou. Malý stále spal. Konečne prišlo aj nejaké to teplo. V nevykúrenom autobuse sa ráta aj plece pri pleci s očami zalepenými na koči, nedôverujúc brzdám ani šoférovi v zákrutách.

  Odmlčali cestu. Kontrolovala si make-up v špinavom skle. Hral sa s kľúčmi, čo nahmatal vo vrecku.

  Na sídlisku v prímestskej časti ich vypľulo rovnako bezbolestne. Malý iba čo sa preklopil a zostalo po ňom slinové jazierko chladnúce vo vlhkom povetrí.

  - Ľúto mi ťa je budiť, ale do výťahu sa s touto opachou nedostaneme, kámo. - opatrne odťahoval deku z teplého zámotku, aby ho vydoloval z hniezda.

   - No, ďakujem pekne, pán gentleman za lichôtku. V tom prípade, pôjde "opacha" po svojich bočným schodiskom. - pomohla mu rýchlo založiť deku na chrbátik a obratne ťahala kočík hore schodmi.

  Aj by ju bol zahatal, lebo vedel, že stará Makovická toto neznáša, ale nechal to na starú Makovickú.

- Poriadni ľudia už spia! To je výchova! To je výchova! - drnčalo spolu s otváraným oknom, ale kým poodkladala všetky fialky, aby vytrčila onatáčkovanú hlavu, boli dnu a hrkotali po vnútorných schodoch.

  - Páni majú prednosť. - otvorila im spôsobne dvere a počkala, kým sa nalodia aj s kočom, čo zložila ani nevidel ako a kedy. Tak rýchlo? To musí mať nejakú fintu "fň". Má sa čo učiť. Už sa aj začínal na školu trochu tešiť.

  Malý sa ovesil o plece a napúšťal si nové jazierko, alebo vylieval to, čo sa nedostalo do prvého. V každom prípade si záplavu odnesie jeho bunda.

   Chvíľu počkal, či sa výťah rozbehne dolu a zas hore a privezie mu babu, čo si prakticky odchytil  cestou, ale dodržala slovo. Bude doučko.

  Balansujúc s malým opatrne odomkol a mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Vyštartovala proti nemu iná, zrejme oddýchnutá, plná síl a aj jedu.

   - Ako sa opovažuješ?! - drgla do neho len slovne, vidiac, že štít mu robí jej syn.

  - Boli sme sa len prejsť. - opáčil chlácholivo.

  - Je mi jedno, či sa prechádzate, alebo spolu chrápete, toto je svinstvo ako tlačiť vidly do zdochnutého psa! - šepkala svoje frazeologizmy, nad ktorými sa aj jemu hlava krútila, kde ich vôbec berie a vymontovávala malého z jeho náručia.

  - Ja náhodou nechrápem! - dvihol pred ňou prst, zbavený sasanky, čo sa ospalo preklopila do maminých kostnatých paží. - To on, aby si vedela. Má sústavne plný nos a nevie sa ani vyfúkať! - nažaloval na krpca.

  Prehodila si ho pod pazuchu, aby stála pevnejšie.

  - Hovorím o tej špine! - ukázala na dvere výťahu, ktorý práve prichádzal na poschodie.

  Zamračil sa. Nestačil sa veľmi zorientovať. Výťah zastal.

  Oprela sa rukou zvnútra o presklennú výplň a pomaly, vidiac postavy vonku, otvárala.

   - Ahoj, Ronia. -

  Žena na druhej strane linky rozdýchavala návštevu. Rezala ju pohľadom na pláty a dupala po nich po každom zvlášť, ako odpadávali na linoleum plný odtlačkov psích paciek.

  - Emilie...- precedila nevrelo.

  Malý sa zobudil. Asi niečo škaredé v sne. S plačom. Pochopili, že vtiahnuť do bytu bude lepšie pre všetkých. Ronia sa ešte raz obzrela a skúsila dať bratovi najavo, že tá posledná sa už do bytu nezmestí.

  Dešifroval, ale tváril sa, že signály sú priveľmi nejasné a primálo logické.

   - Po tom, čo som videl dnes poobede, môžeš byť rada, že je Emilie ochotná nám pomôcť. Mne pomôcť. - opravil sa a vyceril na sestru zuby, pritlačiac všetkých desať na hruď.

  - Nepotrebujeme ničiu pomoc. Zvládnem to aj bez nej! - drškovala.

  - Hej?! Videl som! Ďakujem, už si neprosím. - ťahal jej teraz už vrieskajúce dieťa z náručia.

  Nechcela ho dať. 
  - Nech ide preč. - skúsila plačlivý tón. Aj dve slzy.

  Nevymäkol.

  - Zostane. Dokedy bude chcieť. - otočil sa na ženu, zatiaľ bezradne stojacu tesne pri zabuchnutých dverách a dodával jej silu prosbou v očiach, aby ho nesklamala.

  - Nedovolím, aby sa dotkla môjho syna ! Môjho Robka. -  zrevala a zmizla kdesi v izbe.

  Zostalo ticho. Dokonca aj malý stíchol.

  Zaboril ruku do vlasov. Nevzdal to. Aby presvedčil aj ju, drzo sa chopil gombíkov na jej baloňáku, odopol ich a olúpal ju z neho. Bol by ju aj postrčil do kuchyne, ale šla už poslušne sama. 

  - Asi na večeru nebudeme mať nič. - ponúkol aspoň ospravedlnenie.

  Skúsil otvoriť  dvierka na chladničke.

   - Podľa mňa je francúzska polievka jedlo. Aj keď zo sáčku. - s nadvihnutou pokrievkou odhaľovala tajomstvo sporáku. Ešte bola teplá.  - Ronia sa snaží... - obhajovala ju, vidiac, že je na rozpakoch.

  - Možno, ale...tu nejde len o ňu. Fakt...fakt potrebujeme pomôcť. - načiahol sa za jej rukou, čo zostala voľná a úprimne ju stisol.

  - Dáte si sáčkovú polievku s džúsom? Karotkovým. Malému nechutí. Škoda by bola vyhadzovať...- držal jej ruku stále vo svojej, vytiahol ju takmer k perám a takmer aj pobozkal a tváril sa, takmer, romanticky.

   - Taká ponuka sa nedá odmietnuť. - špúlila pery novonominovaná princezná.

  - Ale dá! - ozvalo sa od verají, o ktoré zakotvená v bojovej póze stála akási malá zlostná žienka. Domáca.

domiceli