OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 17. kapitola

OUAT

17. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

...sekeru si požičaj.

   Vracal sa po špičkách. Neočakával, že by mu Ronia vyvrešťala budúcnosť, hoci, keby ho v tomto stave videla, asi by nezaprela staršiu sestru. Nebola to však ešte Ronia - staršia sestra. Iba sestra. Nesvoja, nenájdená, trochu...trochu dosť stratená. Tušil, že počas jeho párhodinovej neprítomnosti zas pedantne prelozila všetky zákutia bytu, ale namiesto, aby ich upratala, iba zoháňala. Čo, to ešte celkom netušil. 

  Mlčala o svojej závislosti a z triašky, meľnenia spotených rúk, prepadnutého pohľadu ani z jej vyziabnutej postavy sa toho veľa identifikovať nedalo. Absťáky však zatiaľ hrdinsky prekonávala. Aspoň to tak navonok vyzeralo. Jediné, čo pre ňu mohol urobiť, bolo odstrániť to, čo sa návykovým môže stať. Alkohol, cigarety a zlikvidoval aj zásobu liekov. Keby dačo, pozná sa s lekárničkou a vybaví do hodiny. 

  Ako dnes? Nešiel si náhodou na rande s cieľom prebrať aj sestričku a jej možnosti? To bolo to rúhačstvo! Tak ti treba! Či sa to patrí?! Chcieť miešať osobný život s prácou?! Akou prácou? Ronia je pre teba práca? Workoholizmus sa ti dosiaľ vyhýbal, či...?!

  Po magistrinej sprche ho oblievali výčitky a to ho ešte čaká prvotný proces. Umývanie a dúfal, že aj vymývanie. Na túto vodu sa však celkom tešil. 

  V byte bol trochu puch. Mliečne detský s tým z opačného konca. Použité plienky ledabolo pohodené pri vchodových dverách v igelitke sa pýtali von na čerstvý vzduch, ale zakázal jej to. Zakázal jej celkovo vyjsť samotnej z domu. A čudoval sa, že rešpektuje. Rešpektovala.

  Vyložil dnešnú nádielku pred dvere a opatrne nimi zvnútra buchol. Zbavený odevu až po tričko, čo si navliekol, keď zmyl všetko to svinstvo, nakukol do svojej spálne, ktorú veľkoryso prenajal dvom bezďákom. Ronia spala. V oblúku jej tela sa trochu hmýrilo chlapča a čosi jej mumlavo monotónne rozprávalo pretláčajúc to medzi zaslinené pršteky, dlabúc na to, že mati do jeho preslovu mierne chrápe. 

  Zbadal ho a po matke sa vyštveral do akéhosi polosedu, z ktorého sa mu zdalo, že je k chlapovi vo dverách bližšie. Ronia spala. Mohol to nechať na ňu, ale neodolal. Dnešný prídel tepla sa mu neušiel od baby, skúsi ten detský. Bol vďačný za tie natrčené tučné labky.

  Vytiahol synovčeka s pritúlil si ho. Objatie zaktivované. Vrátené. Odniesli si to vlasy aj tričko, ale načo riešiť. Ronia spala. Aby ju nerušili, odplížili sa do kuchyne. Malý si bahnil. Podľa kréda: "Najlepšie sa mi chodí, keď ma niekto nosí," sa dožadoval okružnej jazdy po celom byte, ako za čias, keď tu ešte kempovali sami dvaja. Dnes plán nevyšiel. Ani jemu. Usadil sa s ním za stôl v kuchyni. Upozornený na žižu, zapol k spokojnosti mladého pána sliepňavé svetlo pod linkou.

  Malý sa načiahol za predmetom na stole. Prepisovačka. Nechal mu ju a on si vzal lístok pod ňou. Nákupný zoznam.

   - Vyzerá to tak, že tvoja matka nám chce od zajtra variť, chlape. - uznanlivo prikývol nad zoznamom vecí.

  Malý sa staral skôr o pero. Jeho škatuľové mlieko je na drese a taľafatky pre bruchá veľkých ho netrápili.

 Na jednej strane mohol spokojne prikývnuť, že cesta ženy, spiacej vedľa, do normálu bude možno ľahšia, ako predpokladal, ale... ona tu chce zostať? Ona tu bude bývať? Oni? Predstava staromládeneckého bytíku uspôsobeného na žúrky a rande všetkého kalibru sa zas rozplývala, ako...

  - Ty si si uvalil? - zamračil sa na chlápätko na kolenách.

  Počmáraná tlama, vytočená neprirodzene hore k rečníkovi, prikývla, hoci netušila ani na čo a ponúkla ho prepiskou, nech si tiež poslúži. Dobre sa to žužlalo.

  Vytiahol ho pod pazuchami vyššie a s nevôľou privoňal. Problém preklasifikoval na oveľa väčší. Na taký veľký, že ho premkol kacírsky nápad, zobudiť radšej jeho zákonného zástupcu.

   - Tak, toto si posral, malý. - vyhodnotil aj abstraktné umenie na jeho tváričke, spôsobené neveľmi vhodnou hračkou.

  Ronia spala. Nebudil ju. Nadávať vie aj potichu, kde majú hniezdo čisté plienky, ovládal tiež. Malý schytal pár nových slov, ktoré si, dúfal, nezapamätá, takto na prvýkrát, ale skončil čistý a zas primerane voňavý. Možno sa jeho matka bude trochu čudovať, ako to, že je z neho šašo počmáraný, ale on sa bude  tváriť nevinne, ba dokonca to s kamennou tvárou zvalí na ňu, s prednáškou, že nevie, čo robí a na dieťa treba dávať pozor každou sekundou.

  Žmurkol na prispávajúceho spoločníka, čo sa zas túlil k teplému vankúšu maminho brucha a vycúval do izby.

  Problém, čo si ráno do roboty oblečie, bude riešiť ráno, aj keď je to už o pár hodín. Veľkoryso vytiahol z peňaženky dvacku, vrátil sa do kuchyne, položil k zoznamu a pripísal, nech doobeda nakúpi a vyperie mu veci. 

  Skúsi to s ňou.

  Ranná sprcha už nebola natoľko vítaná, ako tá nočná a tá druhá, od Makovického, ktorého pes rozryl jeho predzáhradku s úhľadne nasadenými plienkami pred dverami. Šťastný pes vrtiaci chvostom, s čumákom zadrbaným od detských sračiek bol navýsosť spokojný, jeho majiteľ však štekal ako besný.

  So sklopenými ušami sa ponáhľal na autobus. Šéfov vysoký hlas sa bude počúvať predsa len lepšie, ako toto. Poučenie z krízového vývoja. Nevykladať plienky vo vchode, kde chovajú zvedavých čoklov a ich proti besnote neočkovaných majiteľov.

  Vystúpil o pár zastávok skôr, pred lekárňou. Keď ho už včera večer nečakala s rozkročenou náručou, skúsi sa jej votrieť do priazne aspoň ráno. Od majiteľa Ham bagetky vyžobral jeden z čerstvých rožkov, pripravených na transformáciu na fastfood, pre decká ponáhľajúce sa z neďalekej školy, ktorej sa však už tento jedinec nedožije,  a opovážlivo strčil ukazovák na pupák zvončeka pohotovostnej služby.

  Otvorila mu nevyspatá, zbavená make-upu, ale aj úsmevu. Nezabral ani rožok, ani pozvanie.

   - Na kávu pozývam k obedu. - skúsil márne. 

   - Mala som nočnú. Celé doobedie budem spať. - zdvorilo odmietla jeho plán.

  - A čo tak olovrant alebo večera? Dnes nemáte službu. - nedal sa. 

  Zošpúlila vyblednuté pery. 

  - Možno. - skúsila byť nedobytná, ale pre neho to znelo, ako jednoznačné áno. 

  Bude stačiť prezvoniť. Zahryzol do odmietnutého chudáka rožka, žmurkol, pri matnej predstave, aké nerestné bohatstvo ho bude konečne dnes večer čakať a porúčal sa.

  - Nejaký je chlapík moc doterný, nezdá sa ti? Koleduje si, aby mu ktosi napravil ciferník. - navliekal si chlapík vzadu, v izbe pre personál, ruku do kožennej bundy a mračil sa na ženu, vracajúcu sa k nemu od okienka.

domiceli