OUAT - Pristrihnuté krídla II. - 20. kapitola

OUAT

20. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Načo sa ty za mnou vláčiš...

  Po piatej bolo mestečko vymreté. Aj oni sa tu tmolili ako mŕtvou vodou obliati. V začarovanom kruhu okolo kostola. Uličiek nebol dostatok ani na napriahnutie motívu jedinečnosti architektonických artefaktov, ani na počasie nedočahujúce sem spoza šikmých striech, ani na spomienky, čo sa nenapájali v nijakých detailoch, ktoré by spojili týchto dvoch.

   Len chvíľu niečo doriešovali z minulosti, ale téma vyprchala skôr, ako dúfali. Ona nechcela zo žiarlivosti hovoriť o Emme. On chcel Emmu zatĺcť. Z kamarátstva.

  Pamiatky nijaké. Počasie nijaké. Známych málo. Kradmé pohľady. Letmé úsmevy. Takto asketicky nerandil hádam ani v pätnástich. A to tlačili pred sebou svorne kočík s deckom.

  Zabalansovala na okraji obrubníka, ako sopľaňa, čo si myslí, že to s dvojtýždňovou prípravkou z baletu dá po hrane. Stiahol ju za lakeť k sebe. Ale ruku tam nenechal. Ešte sa celkom neosmelil, aj keď si následne nadal, že práve prepásol jedinečnú príležitosť na prvé intímnejšie zňuchanie sa. Nejak sa mu zazdalo, že to práve ona sa trhla. On len zdvorilo dal pracky preč. Nezdalo.

  Trhla sa. Hrať túto dvojitú rolu psychicky nezvládala. Prečo sa len na to dala? On vyzerá ako fajn chlapík. To nie je fér! Radšej to mať čím skôr za sebou...

  - Ako sa má sestra? - nedalo jej teda nenačať plán, ktorý dostala príkazom. Rýchlo za sebou. 
  Tak fajn, ideme najskôr do práce, potom sa hádam dopracujeme aj k romantike. 

  - Vrátila sa, ale...je stále neprítomná. Duchom. Precenil som ju. Dnes zlyhala. - odpovedal obšírne. Potrebovalo to von.

  Poslucháčka sa tvárila vážnejšie ako vážne.

  - Prepáč, nechcel som ťa zaťažovať svojimi problémami, ale...- zahrabol do vrecka a vytiahol prázdny obal od liekov. Musí to vyriešiť. Bude ho to žrať a pokazí aj tú malú nádej, akú u nej má. Aspoň bude za úprimného.

  Neodpovedala hneď, párkrát plátok len pootáčala medzi prstami. A prikyvovala vnútorným pochodom.

  - Má bolesti? - predsa len začala.

  Zakýval záporne hlavou.

  Preložila ihlu výpovede na druhú pripravenú pesničku.

  - Sú po expirácii, čo je nepodstatné, ale v kombinácii s alkoholom, prípadne s inými, dokážu vyvolať celkom slušný prievan v tele. - vtiahla pery dovnútra a čakala, či trafila tú správnu hitovku.

  Mračil sa smerom do kočíka, ale nie na malého, len smerom, ktorý sa mu ako chobotnica ponúkol, ak by táto milá brunetka mala pravdu.

   - Môže mu to ublížiť? - opatrne natrčil prst na spiace dieťa.

  Poošívala sa a zahľadená na špičky svojich topánok vážne prikývla.

  Zastavil kočík. Chrupčanie kamienkov ustalo len na chvíľu, sám zostal v pohybe. Prešľapoval na mieste, kopol do pár minišutríkov, natáčal sa do všetkých strán, nakoniec dosadol na olúpaný múrik akejsi polorozpadnutej vilky. Sieťkované pletivo bolo už preliačené. Iba doň chrbtom zapasoval.

  - Je príliš malý. Nedokážem sa o neho adekvátne postarať. - posťažoval si nahlas, vidiac dopredu o pár týždňov.

  Ronia bude musieť na liečenie. Odvykačka, sanatórium, nemocnica, čokoľvek, čo ju dostane zo závislosti, v ktorej pravdepodobne lieta.

  - Koľko to môže trvať? - nafúkol rozhrnutím rúk pomyselný časový balón.

  Pozerala na jeho vnútorný boj a bolo jej ho ľúto. Nič moc, ak vám je muža, čo vás pozval na rande ľúto. Zahanbila sa znova.

  - Celý život. A vy to viete. - pomaly sa pohla k nemu a sadla si vedľa.

  - Nemusím vám tu robiť prednášku o tom, že je to na každom z nás. Teda len na nej. Ak bude chcieť a bude sa držať, možno to pôjde, ale...sú prípady, že...chce to disciplínu, vytrvalosť... - rozprávala a nevedomky si škriabala zápästie zvnútra, potom vyššie a vyššie, pokiaľ jej to baloňák dovolil.

  Akoby ho obliala ďalším kýblom ľadovej vody. Vody riadne zapáchajúcej, už hnilej a špinavej. Dlabať na prednášku o drogových závislostiach. Už bol preprednáškovaný z práce, zo školy, z prípadov. Všímal si len jej tenké ruky. Zachytil jej najskôr škrabkajúcu ruku, následne tú škrabkanú. Vytiahol rukáv.

   - Emilie! Ste predsa vyštudovaná! Viete, vedeli ste... prečo?! - nevedel nájsť slová.

  Vyskočila, zošuchla rukáv a začala ho pritláčať k paži, hoci už nič neodhaľoval.

  - Čo vás je potom! Nestarajte sa! Je to len a len moja vec! Navyše... ja som už z kruhu von. Som čistá. Ja len viem, koľko to stojí síl a premáhania sa! -

  Zrazu mu došlo, že malá milá brunetka vie aj o jeho sestre odzačiatku, odkedy sa prvýkrát zjavil s modrou taškou v lekárni, pomerne dosť. Inštinkt policajta vytasil zbraň.

  - Emilie, povedzte mi o Ronii. Prosím. - prudko vstal, dúfajúc, že jeho predpoklad je správny. Nádejajúc sa, že nie.

  Bol. Uhýbala pohľadom, mrvila perami, mračila sa. Dívala sa bokom, kdesi dopredu ulice, akoby tam hľadala záchranu, či aspoň vierohodnú odpoveď. Nejaké aj našla. Vypúšťala ich útržkovito, akoby boli naozaj už rozmazané časom a zabudnutím.

  - Bola tam v čase, keď som medzi nich prišla. Zapadnutá v partii. Zdala sa veselá a spokojná. Ani tehotenstvo jej neuberalo na bezstarostnosti... Bola tam zábava. Väčšinou mladí, k novým ústretoví, aspoň spočiatku. Potom odišla... Vraveli, že nejaké komplikácie, ale hospitalizovaná nebola. Ušla vraj  z nemocnice, ale k nám sa nevrátila. Viac som ju nevidela... Už som sama odtiaľ preč... Som čistá. Fakt čistá. Mám prácu a...- zamĺkla. 

  Beztak povedala viac, než chcela. Než smela. Než ...mala. Nič nemala hovoriť. Prečo sa mu tu spovedá.

  Díval sa na ňu a preklínal každé slovo, čo jej vychádzalo z úst. Keby radšej mlčala. Zapierala, klamala.

  - Už pôjdem. Musím ísť. - strčila ruky do vreciek a zišla z obrubníka na cestu. Po slepej uličke aj tak nikto a nič nepôjde.

  Nevedel, čo povedať. Zdržiavať ju? Chlácholiť taľafatkami o tom, že jej verí? Presviedčať o svojej loajálnosti k všetkým zavislým ženským na okolí. Prečo práve on? Kdekoľvek sa zvrtne, má krku babu, čo nezvláda svoj vlastný život a on má byť tým záchranným lanom? 

  Prišla mu na um Emma a jej počiatočná neochota stáť na vlastných nohách.

  Prišla mu na um sestra sediaca ovracaná pri vani, úplne odmietajúca stáť na nohách.

  Videl Emilie. Stála na svojich krásnych štíhlych nohách, ale už vedel, prečo sa mu odzačiatku zdala taká krehká a nestabilná. Taká prchavá a nedosiahnuteľná. Bojazlivá, nesvoja...

  Kráčala preč. Ani sa nerozlúčili. Hej, toto malo byť rande!

  Rýchlo zvrtol kočík a pridal jej smerom.

domiceli