OUAT - Prestrihy - 18. časť

OUAT

18. kapitola

Prestrihy

Vtedy a šum...

      Ťažkopádne dvíhal nohy. Nie od únavy, po prevelení do tyla sa skôr nudil. Ktovie, či sa nudil aj predtým. Tvrdili mu, že asi nie. Neveril im. Pripadal si odjakživa znudený. A bolo mu to asi aj jedno. Malo by byť. Malo by byť? Nie, on by si takúto otázku nikdy nepoložil. 

  Bezduchá chodba ho viedla už popamäti k jedným z desiatok identických dvier. Bez menoviek, bez náznakov života. Niekedy si pripadal ako pes, čo tiež trafí späť, kašlúc na to, že ho čaká reťaz a plechová miska. Nič iné, ako toto, aj tak nepoznal. O slobode netušil... Na lodi pojem strácal na akomkoľvek význame. Nezakladali si na ňom.

  Napriek tomu, že obchádzal občas ľudí, nikto si nikoho nevšímal. Neprihováral sa, nejavil záujem o akýkoľvek kontakt. Až na jednu. Postavu. Cítil, že mu kráča za pätami, už hodnú chvíľu, ale načo sa obzerať.

  - Skúsila som vašu fintu, ale zvýšili ostrahu. Nevyšla. Nemáš niečo iné v talóne? - šemotilo mu za uchom zrýchlene, akoby dotyčná persona mala buď naponáhľo, alebo...strach.

  Nezrýchlil ani nespomalil. Ignoroval slová. Nezaujímal sa ani o to, či patrili jemu.

  Pýtajúci do neho vrazil. Nenápadne, ale rázne. 

  - Pomohol si jej ujsť? Pomohol? Sama by sa neodvážila. Prečo? - pretiahlo sa osobe medzi zubami tak naliehavo, až musel zastať.

  Pomaly sa natočil. Žena. Podľa rozmerov aj kvality šepotu. Podľa odevu muž. 

  - Potrebujete pomôcť? Stále rovno, tretie dvere vľavo, tam sú informácie, budú vás navigovať. - vyslovil monotónne, aby získal trochu času. 

  Premeriaval si ju. Nie zo záujmu.  Žena v tomto sektore nemala čo robiť pred dverami. Za nimi ich bolo dosť. Pred dverami žiadna. Utečenkyňa. Snáď nedúfa, že jej pomôže.

  Otočil sa zas dopredu. Namiesto pozdravu záporne zakýval hlavou.

  - Musel si vedieť, že má tvoj odev. Však? Predpokladám, že šlo o spoločný plán. Čo je s ňou? - dohnali ho zas otázky.

  Nerozumel ničomu, čo vravela. Zamračil sa. Nadvihol hlavu, ale ani pohľad do tmy ešte dlhej chodby mu nedal nápovedu. Ani boky stien. Sivé plechy.

  - Teba nezaujíma, čo s ňou spravili?! Si zviera! - doznela namiesto otázky nadávka. 

  - Neviem, čo odo mňa chceš. Potrebuješ zavolať pomoc?! - už-už dvíhal prsty na znamenie, čo by okamžite zachytil kamerový systém. Rozmyslel si to a zatváril sa, že si napráva niečo na odeve.

  Žena pred ním sa stiahla. Presne vedela, ako si stať, aby zosnímalo len jeho chrbát. Aj ako sa stiahnuť a zmenšiť o pár čísel. Tak predsa utečenkyňa. 

  - Prepáč, drahá, ak je na teba tvoj nadriadený samček zlý, je to síce hnusné, ale ja nemám v kompetencii ti akokoľvek pomôcť. Ani záujem. Ak dovolíš, ponáhľam sa domov. - šepkal už tiež, zámerne takmer neotvárajúc ústa, aby monitorovací systém zachytil len šumy.

   - Som vedec. V zálohe. No, momentálne odpísaná, ale...Viem ti pomôcť. Ver mi. - skladala strohé vety žena vediac, že veľa času na presviedčacie manévre nemá.

  Skoro žiadny. Muž pred ňou nejavil najmenšie známky záujmu. Pochopila.

  - Svoju robotu odviedli bravúrne. - skonštatovala sklamane s povzdychom, vidiac, ako sa muž pred ňou nechytá. A nechytá.

  Aj tak ho musí dostať na svoju stranu. Jediný by mohol vedieť viac. Upriamila pozornosť na svoje prsty a skúsila v posunkovej reči odoslať pár súradníc.

  Vedel, čo robí. Bol vycvičený. Odčítal ich poľahky. Zrejme miesto, kde sa skrýva a kde ju, v prípade onoho záujmu nájde.

  - Nemám záujem. - prudko sa zvrtol a pridal do kroku.

  - Ale máš, máš, len o tom trochu nevieš. - luskla žena a usmiala sa.

  Verila si. Pod vrstvou šatky, čo si pretiahla viac cez tvár, to nebolo vidno. Prvé kolo vyhrala. Iste ju vyhľadá. Príde.

  Neprišiel. 

  Prešlo niekoľko dní. 

  Sedel za stolom a spisoval zas nejaké artefakty, ktoré sa tu v jeho ponímaní akosi kotili. Neznášal túto monotónnu šichtu. Nerozhodoval sám o sebe.

  - Verila som ti. Sklamal si ma, ty bastard! Ješitný! Sebecký!  Minula som posledné cenné veci, aby som sa sem dostala, ale som tu naposledy. Dávam ti šancu, tak sa jej chop! - štekala do hádzania ďalších a ďalších škatúľ na hromadu pred neho.

  - Zasa ty? - ani nedvihol oči z klávesnice. - Opakujem, nemám záujem. - odpovedal naozaj bez neho.

  - Čo ak ti verila? Čo ak sa na teba spoľahla, a ty si im ju podhodil napospas?! Ani to ťa netrápi?! Kde asi tak chuderka je a čo s ňou robili, robia?! Budú robiť?! - zámerne zošuchla časť nákladu dolu, aby sa musel zohnúť a zbierať veci spod stola.

  Stretli sa pod kovovou pracovnou doskou.

   - Čo ak ťa milovala a stále čaká, že ju prídeš zachrániť?! -

  - O čom to tu trepeš?! S niekým si ma mýliš. V tomto programe nefigurujem, som obyčajný archivár.- skúsil zaútočiť obranou.

  - Nie, nie si! - namierila prst a úškľabok na jeho slabiny.

  A naozaj. Nejako sa neovládol. Jasné, to tá kniha, čo práve zanášal do zoznamov. Mala trochu šteklivé obrázky.

  - Takýchto sa nevzdávajú! Je vás už len hŕstka. -

  Svižne sa vystrčila spod dosky, ale on si statočne trepol hlavu. Aspoň to mohol rozdýchať. Dva v jednom. Kým vyšiel spod stola, už tam nebola. Oprášil si ruky. Aj kolená, aj predok nohavíc. Ozaj, prečo mu neposielajú ďalšiu...ženu?! Nebolo by odveci... 

  Čosi mu presvišťalo okolo ucha. Kniha. Tá so šteklivými obrázkami. Aj keď to boli len sochy.

  Ťažkopádne dvíhal nohy. Nesmeroval k obytnej časti. Rozšifroval jej prvotnú nápovedu, aj keď sa trochu natrápil, ale čo tam po robote, do konca šichty mu neutečie. Utečenkyňa. Aj vedel, kam mieri. Bolo ešte horšie miesto, ako archivárske smetisko. Sám nevedel prečo, ale šiel tam.  

   - Už som si myslela, že to zas poserieš. Vitaj. Som rada, že si prišiel na kus reči. - ozvalo sa z tmy, ktorou už akosi dlho šiel. Potom zablikal staromódny monitor a osvetlil domodra svetlovlasú ženu. Skoro nahú, len v nejakom tielku, oproti jeho masívnemu odevu.

   - Urob si pohodlie. Bude to na dlhšie. - vyťukávala do stroja zručne a rýchlo.

  Na obrazovke sa zjavilo skladisko, kde pracoval. Rozšumené, rozmazané, občas preliate optickými vlnami.

  Ukázala prstom na jednu z nemnohých postavičiek.

  - To je ona. A toto si ty. Podarilo sa mi nabúrať sa do archívov archívu, tieto ešte nepremazali. Dobre si ju zamaskoval. Nijaký detail. Nepodarilo sa mi nájsť ju v databáze. Zlikvidovali všetky prístupové kódy. Zrejme je už dávno preč.  - pozrela úskokom, či to nejako zarezonovalo.

  Nie. Stále netušil o čom točí.

  - Prepáč, bála som sa, že ak ti poviem, že je preč, vzdáš to celkom. A ja potrebujem, aby si mi pomohol. Celé je to dôležitejšie, ako...toto... - ukázala na obrazovku, kde sa práve otvárala obria brána a v škárke mizla postavička a za ňou druhá. Buch. Brána zatvorená. Ani alarmy nestihli zareagovať.

  - Bol som...tam?... vonku? - konečne prehovoril, spoznajúc v druhej prchajúcej postave seba. - Prečo by som utekal?  - otočil sa na ženu.

  - Kvôli nej? - odpovedala na otázku otázkou.

  Záznam na monitore už len vlnil.

  Zbytočne mu rozprávala, netušil, o čom. O kom. Tušila prečo. Len sa nádejala, že vizuálny záznam predsa len niečo dokáže vrátiť. Nedokázal. Vymyté spomienky. Po nich len púšť. Prišlo jej ho ľúto.  Aj mu to povedala. Nerozumel a zobral to stoicky. Aj keď si sadol a bol ochotný ju vypočuť. Tá erotická knižka mu nešla z hlavy, radšej ju nahradiť nejakou rozprávkovou fantasy.

  - Tak, skúsim si ťa vypočuť. - podoprel hlavu o stôl a skúsil sa naladiť na monotónne modro-biele vlnenie obrazovky. 

  Videla, že nasilu, ale...

  - Som Emma. Alebo podľa nich E, em, em, á, ak chceš. Som ...bola som výkonným vedeckým pracovníkom v oblasti transformácie a transportácie. Radšej to urýchlim... - sadla si k monitoru a skúšala sa zas niekam napojiť. Tak z fantasy rozprávky bude seriál.

  Prečo mu berie jeho milé neutrálne vlnky?!

  Prečo mu berie čas?!

  Prečo...

 - Ako si sa k tomuto dostala?! - vyšvihlo ho zo stoličky. 

domiceli