OUAT - Prestrihy - 29. časť

OUAT

29. kapitola

Prestrihy

Bez hladko...

         Hukot turbín predznamenával, že už je blízko. Ako každý tu, poznal celú loď z plánov, ale na vlastné oči nemal možnosť preliezť všetky jej zákutia. Toto bolo jedno z menej prebádaných. Aspoň podľa posledných živých pamäťových záznamov. Ktovie. Možno v minulosti tu robil aj kuriča. Nie, to bola odjakživa doména inteligentov. Koľká sebakritika namierená do vlastných radov. Čo na to ego, pane? Mlčí? Zabudlo sa brániť? Zabudlo sa na mnoho vecí. A nielen vecí... A zabudol aj na toto tu. Ako rád. V pamäti mu zostali len plány, ale vybaviť si ich, nebolo zas až také ľahké. Pri výcviku to bral len ako povinnú zostavu. Naučiť, vyklopiť, následne vyklopiť z hlavy a žiť... Zvláštna predstava života. Života vojaka asi ani nie. Radšej k iným predstavám.

  Videl ju, ako si hryzie nechty, prípadne zúfalo trhá tie pekné hnedé vlasy. Ak ho uvidí a náhodou spozná, pridá sa škrípanie zubov a... nie, tvár si už doriadiť ďalšími škrabancami nedá. Presúval sa opatrne, hoci hluk bol práve na jeho strane. Tma a zima na opačnej strane barikády. 

  Videl ju v klbku. Trasúcu sa od zimy, uplakanú, usoplenú, bezradnú a bezmocnú. Ak ho uvidí a spozná,  vďačnú, že ju zachraňuje, ...si zabudol. Takže pán EGO je zas doma.

  Zrejme sa neodvážila zájsť ďalej do útrob neznámeho miesta. Ak ju  Emma strčila v rýchlosti sem a prikázala čakať, mala by byť niekde blízko vchodu. Ale kde? Bolo by naivné myslieť si, že sa ozve, ak bude na ňu volať. A ešte naivnejšie, ak bude kúsok po kúsku ohmatávať kúty a záhyby okolo.

   - Belle, kde len si...- zašemotil len tak sám pre seba.

   - Je mi fuk, kto si, čo si, či ma navlečieš zas do zvieracej kazajky, alebo rovno strčíš do nejakého chlieva, len už ma odtiaľto odveď! Je tu tma! Je mi kosa ako v zlom ruskom filme, mám pípeť a ...potrebu som robila niekde pri nejakom chladnom plechu, tak si daj pozor, aby si do toho nešliapol, hoci ti to zo srdca prajem, nech už si, kto chceš! - vyvalilo sa mu spoza chrbta nežné vyznanie.

  Privrel na okamih oči a vydýchol si. Lepšie by mu padla poloomdletá krehká dievčinka s ďakovnými slzičkami na krajíčku a submisívne sklopenými očami, ale ani jej guráž nepadne až tak zle, hoci jej z očí sršia iskry aj s päsťami pionierov. Buď pripravený, vždy pripravený!

  - Aj mňa teší, že sa opäť vidíme, hoci sa nevidíme, ale hlavné je, že som ťa našiel. - natočil sa za hlasom, aby to aj o chvíľu bola pravda, že  nájsť ju nebolo až také ťažké.  Radšej si posvietil.

  Sedela v rohu s lakťom zapretým o nejaký rebrík, aby ruka udržala hlavu. Dívala sa jeho smerom nezaujato, asi jej bolo fakt fuk, či pre ňu prišiel drak, alebo princ na bielom koni. Či len dajaký kôň osobne. Berie aj jednorožca a inú rozprávkovú chamraď, hlavný je šťastný koniec tejto streštenej story.

  - Z toho ich infúzneho svinstva sa mi chce zvracať. Alebo možno ešte z toho leča... - dodala tichšie.

  Ďalšie plus. Nepodarilo sa im vymazať ju úplne. Teraz to už berie do rúk sám. Natiahol pravicu k nej. Nemala veľa možností na výber, lebo dvere vchodu sa znova prudko otvorili a dnu sa valili ľudia.

  - Musíme zmiznúť. Spozorovali narušenie priestoru. - stihol ešte zašepkať, kým ju strčil do medzery za rebríkom, ktorá ústila do ďalšej z miestností. Až tu bol hukot neznesiteľný. Dohovárať sa mohli len štuchancami. Svetlo by bolo nebezpečné. Jediné, čo jej behalo po mysli, boli preliezky na detskom ihrisku. Vykutrala ich kdesi zo spomienok na vlastné detstvo alebo...

  - Kde je Robko?! - potiahla ho za rukáv a prilepila sa čo najbližšie, aby počula odpoveď.

   - Nájdem ho. - pritlačil ju viac k stene a naznačil, aby sa nehýbala.

  Zrejme bude potrebovať výstroj jedného z prenasledovateľov. Ak sa chcú dostať odtiaľto teraz, keď sa ostraha naisto zvýšila.

  Zvuky sa jej nepáčili. Neidentifikovala žiaden z nich, ale nepáčili sa jej rovnako všetky. Blázninec sa menil na skutočný blázninec a jej sa stále chcelo zvracať. Žalúdok ako na vode. Nohy detto. Plech, na ktorom stála sa triasol a vŕzgavo protestoval protipohybmi. Všade okolo to vŕzgalo a hrmotalo. Doteraz si myslela, že pokazený výťah v činžiaku a jeho agonické zvuky ozývajúce sa hlavne v noci, sú vrchol negatívneho zážitku. Teraz bola k nemu trochu bližšie. Aj k niekomu inému. Okolo ramena sa jej niečo prešuchlo a pritiahlo ju na seba. Skoro vykríkla, ale zavrelo jej to ústa.

  - Ticho. - šepol kdesi do vlasov, ale ruku nechal pritlačenú na tvári. Preventívne.

  Stáli a mlčali. Ruch postupne utíchal, ale radšej čakali. Až keď hodnú chvíľu hučali už len turbíny a stroje, ktoré tu mali domovské právo, nechal si prsty zoškriabať z jej úst.

  - Radšej ešte zostaneme. -

  Zošuchol sa dolu a stiahol ju vedľa seba. Čo sa už navzpierať tme a zime a neznámemu chlapovi. Skoro neznámemu.

  Potrepal sa trochu a skúsil ju následne nahmatať od chrbta, aby jej galantne preložil plecia svojim zvrškom.

  Konečne ho to napadlo. Emmine trápne šaty boli ešte tenšie ako jej, z ktorých ju pri rýchlej zámene vyzliekla. Ani netušila, či si ich obliekla dobre. Tenká handra skôr škriabala, ako hriala a ochraňovala telo. Radšej nepoďakovala. Jeho kabát bol ťažký, drsný a čímsi páchol. Asi ním. Pritiahla si ho k telu a skúšala časť podložiť pod zadok.

   - Tak toto je tá tvoja loď?! - spýtala sa, aby reč nestála, mordujúc sa s nepochopiteľným, a v tme dupľovane, zapínaním.  V najhoršom ju zas umlčí. Ale v tom prípade mu ovracia ruku. Stále ju to neprešlo.

   - Toto. Je to kotolňa, nad nami sú ďalšie podlažia, pod nami tiež a okolo... čierny vesmír. - zatiahol tajomne.

  - Vesmír je béžový. Nedávno dávali o tom reláciu v rozhlase. Iba nám pozemšťanom sa zdá čierny. Po zmiešaní všetkých vyžarovaní vesmírnych telies vyjde béžová. Je to len optický klam. - opravila ho. 

  Oprel si hlavu o plechy za chrbtom.

  - Nechcem ťa sklamať, ale samotná Zem je už len klam, srdiečko. - povzdychol a čakal, že sa napaprčí za ten posledný prídomok.

  - Bodaj by...- odpovedala.

  Natočil k nej nechápavo hlavu.

 Ten pohyb cítila, aj jeho pohľad. Aj tlmený dych. Aj to, že chce vysvetlenie, hoci oň nepožiadal.

  - Bodaj by to všetko bola pravda. To, že ma nechceš sklamať, aj to, čo sa udialo na Zemi, že bolo len klamstvo, aj to... tak...to nemusí, to si aj tak povedal len tak, len tak, aby som sa nebála. - koktala.

 Počula len jeho nádych. S výdychom si dal načas.

domiceli