OUAT - Prestrihy - 23. časť

OUAT

23. kapitola

Prestrihy

Lodná...

      Pocit nekomfortnosti. Tak diplomaticky vyhodnotil ožívanie. Stačilo pokrútiť zápästím a aspoň trochu sa to zlepšilo v tom, že necítil nič ako okovy. S hlavou to už skúsil opatrnejšie, ale vlastné vlasy, čo sa mu zosypali do tváre, jednoznačne hlásili, že nijaké klapkáče, hadičky ani iná technika o sluchy a priľahlé oblasti prilepená nie je. Hneď sa mu ľahšie dýchalo. Počkal ešte chvíľu, kým sa rozplynie úplná tma. Toto jediné nevydalo. Bol v úplnej tme. Niečo, akoby opustilo jeho druhú ruku...

  Spomenul si. 

   Po nekonečných inštrukciách, kedy ju už hlava musela bolieť z neustáleho prikyvovania, poslušne si stala po jeho boku a... vložila mu dlaň do dlane. Bola malá a studená. Aj sa ostýchal ju stisnúť, ale asi ho nebude chcieť následne inzultovať, ak toto gesto učinila. Obalil ju drapľavými prstami a palcom uzavrel obvod. Vydýchla spokojná, že už...už...iba chvíľku a bude s malým. Nevedel jej to sľúbiť, ale kto, ak nie on?! To si v hlave dvakrát podčiarkla a rozhodla sa, že nech sa deje, čo chce, tomuto drapľavému, namrzene vyzerajúcemu chlapovi, uverí. 

  Pohmatkal okolo a naozaj narazil na jej dlaň. Ešte bola ľadová. Riskovať svetlo? Opatrne sa nechal viesť po paži smerom k jej tvári. Brušká boli úspešné, ale chladu pod nimi sa začínal obávať. Aj napriek vážnosti situácie uškrnul sa nad svojimi pohnútkami, kedy automaticky prižmúril viečka, kým prsty pátrali po jej obrysoch a skúšali chvíľu trieť sánky. Potom líca. A zas sánky. Nezaberalo. Priložil nos k nosu, či aspoň zacíti niečo ako dych. Nezacítil dych, len blízkosť jej pier.

  - Keby fungoval bozk ako v rozprávke, neváham...- povzdychol.

  - Ani to len neskúšaj! S morbiďákom, čo má nekrofilné sklony, by som sa viac nebavila. - ozvalo sa z druhého konca, niekoľko metrov od neho. Od nich.

  - Emma? - natočil sa tým smerom.

  - No, konečne si tu. Respektíve, tak sa mi zdá, že si svoju samičku vzal na výlet. A neskúšaj sa mi vyhovárať pomenovanie "samička"! -  

  Čosi párkrát puklo a miestnosť osvietilo matné žltkavé svetlo. Kam len jeho roztrasené paprsky dosiahli, ležali telá žien. Nehybných, stuhnutých. Len navlhnuté košele priľnavo sa upínali k odloženým telám.

  Rýchlo sa pozviechal. Zhrozene sa díval na ich biele tváre a paže.

  - Vitaj na miestnom cintoríne. - približovalo sa svetlo.

  - Zmĺkni!-  stopol jej nemiestne žarty, búšiac do mozgu presvedčenie, že sú to len stupídne žarty. 

  - Ako to, že ...nie je hore s nami?! - natočil sa prudko na nositeľku svetla do prípadu, až mu pramene vlasov, už tiež navlhnutých, pleskli cez líce.

  - My sme súčasťou posádky. Ona je... len odpad. Pripravená k recyklácii, neboj sa. Kým si tu nebol, omrkla som čo to a kapacita je naplnená, zrejme o chvíľu spustia druhé kolo. Ale nerátala by som s tým, že budeš vyvoleným. Neosvedčil si sa. - zastala nad ženou, ktorej drobnú ruku stále opatrne držal v oboch dlaniach, akoby mu bola mohla ujsť. - Niečo mi ušlo, alebo sa...ti vrátili spomienky? - posvietila si teraz na jeho tvár.

  Pretiahol pery do čiarky a záporne zakýval hlavou. 

  - Zariaď, aby som ju dostal zas ja. To, čo bolo, už nevrátim, ale môžem sa pokúsiť...získať si ju nanovo. - odpovedal, aj keď sa slovne nič nepýtala. Aj tak si musela všimnúť, že... 

  - Blázon! - stiahla ruku so zapaľovačom k tvári mladej ženy. - Si rovnako zvrátený, ako oni. Mať, použiť, odkopnúť. Druhé kolo. Mať, použiť, odkopnúť... Hnusíš sa mi! - zhasla svetlo.

  - Emma! Vráť sa...- zašumel smerom k žene, ktorej odchádzajúce kroky mu rúcali vzdušné zámky o spolupatričnosti. - Nepochopila si ma. Ja som len...ako inak ju chceš vrátiť?! ...ako ju chceš prebudiť a pomôcť jej nájsť syna?! - vysvetľoval cestou, po tme sústavne narážajúc do voľne pohodených trosiek ľadových tiel. Nemal z toho dobrý pocit.

  - S tým si mal začať. - ozvalo sa mu za chrbtom.

  Svetielko sa znovu rozsvietilo. Ešte chvíľu mu hľadela do očí, aj by skúsila stlačiť nos, či neklame, prípadne nerastie ako Pinocchiov, ale nemala čas lustrovať jeho pohnútky. Beztak nevedela, čo ich čaká vonku za dverami tohto nechutného skrehnutého miesta. Kryobanka plná tiel. Po použití očistite a poskladajte späť do pôvodného obalu, následne uložte mimo dosah detí...

  Zdalo sa, že loď si za dverami žije svojím pokojným monotónnym životom. Ich malý výlet si možno ani nikto nevšimol. Ale chaos s dieťaťom a kóma jedného z vedúcich už iste na pretrasoch boli. 
  Potreboval sa dostať do svojej kajuty a ustrojiť sa do erárneho. Potom sa mohol vrátiť medzi svojich. Potom mohol niečo podniknúť. Potom... bože, to je tak nekonečne vzdialený pojem! Až ho to takmer zabolelo.

  Emma šla svojou cestou. Pekné od nej, že ho počkala. Emma vždy vie viac. On nemal predstavu, kde ich to vypľuje, ani v akom stave. Mrzel ho ten jej. Ale... možno je to takto lepšie. Jej prítomnosť by mohla vzbudiť pozornosť a jej nepredpokladateľné nekoordinovateľné materinské výbuchy ešte väčšiu. Skúsi nájsť to dieťa sám. Iste už bude verejným tajomstvom.

  - Tak vravíš, že je späť. A, že si nevšimol zatiaľ nič. - zosúlaďoval si najnovšie informácie muž za  neprehľadným systémom DT, majúc pozorne pospájané prsty jednej ruky s druhou v efektne vyzerajúcej pyramíde nad klávesnicou.

  - Nepodceňujte ho. Ja by som to nerobila. - vytiahla blondína svoje zo zadných vreciek nohavíc a hľadala, kam si sadne.

  Pridlho čakala v tej ľadovni, ale tento tu mal pravdu. Vrátili sa. Obaja. Dokonca, aké romantické, ruka v ruke. Včas stihla tú ženu uspať, len sa obávala, že si všimne, ako jej telo nedostatočne vykazuje známky zmrazenia oproti ostatným. Nevšimol. Pravdepodobne preto, že mal oči iba pre ňu a tie ostatné chudinky si nevšímal.

  - Zariadim jeho návrat do systému. Nenápadný... Ty sa stiahneš. Tu si už vystačím sám. - rozrumil pyramídu a natiahol sa dopredu k najbližšiemu monitoru, aby ho natočil viac k sebe. Už si ju naoko nevšímal. V sklíčkach okuliarov sa mu mihali čísla ako záplavové vlny.

  Zaťala zuby, až jej navrela žila na krku.

  Všimol si to a pobavilo ho to. Aj tak vedel, že je úplne v jeho moci. Úbohá malá Emma...

domiceli