OUAT
17. kapitola
Prestrihy
Vtedy a ticho...
Farby sa zlievali, aj keď mali len odtiene
tej sépiovej. Únava si nárokovala na povolenie ísť spať. Nemal to v úmysle. Noc je ešte mladá. Ona je mladá...
Prehrával si slide momenty posledných dotykov. Jej vlniace sa telo, zlatý nádych vlhkej kože, dokonalé krivky... Rozmazávali sa mu trochu konkrétne kontúry prenechávajúc možno priestor
nástrojom hmatu, na nové dobýjanie, objavovanie alebo aspoň zápisy už spoznaného do vrstevníc brušiek prstov. Ešte sa rozhodne. Cestou... Aj sa chcel zamyslieť, či odplazí ruku doteraz ležiacu vedľa
tváre a vyštverá sa ňou nenápadne nad vlastný chrbát, aby zachytil niečo z nej,
alebo sa zvrtne celý a zajme ju späť do náručia, z ktorého ju len pred okamihom
nedobrovoľne vypustil, prenechajúc jej starostlivosť o dohárajúci oheň.
Ležiac na bruchu tváril sa, že spí a každú
chvíľu už-už čakal nežný útok od chrbta.
Cítil, ako mu prechádza medzi lopatkami až
kdesi dolu a späť a skúšal uhádnuť, či sú to jej prsty, pery, či len dych.
- Neštekli ma Belle, lebo ti to vrátim...-
zamumlal naoko ospalo s pritajeným úsmevom.
Postava nad ním trhla hlavou dozadu. Striasla sa.
A zas len jemný ťah dolu a hore, hore a dolu.
Aké však prekvapenie, keď predsa len
zašmátral rukou dozadu a namiesto jej ruky chytil len kus látky. Asi košeľa. Aj
chcel potiahnuť, aby ju zneistil a potom zachránil, ale držala pevne.
-
Niekto sa chce hrať?- skomentoval dianie, ale neuráčilo sa mu ani otvoriť oči,
ani sa konečne prevrátiť.
Postava nad ním vypustila košeľu z dlane.
Kus látky prestal štekliť a dopadol mu nehlučne na
telo. Striasol ho.
Možno by ešte chvíľu boli hrali na mačku a
myš, ale ticho, čo sa rozhostilo preťal ženský výkrik. Zďaleka. Kocúr bol dolu
tvárou a myš, asi nebola myšou. Kto?!
Až teraz spozornel. Zaprel sa dlaňami o mätež
handier pod sebou, nadvihol sa, ale čiasi noha ho nemilosrdne vtlačila späť. A
nebola to nôžka. Noha v pevnej vojenskej obuvi...
- Obleč sa... - zaznelo drsne, pohŕdavo.
Niekto k nemu zas kopol jeho košeľu. Trafil
bok.
Nevidel, čo práve pozerá muž pred ním. Monitor mu zbledšoval tvár. Nechutne, na chorľavo. Kreslo
bolo uspôsobené tak, aby eliminovalo akýkoľvek pohyb. Jeho väzniteľ žmúril oči
do obrazovky, ale to boli všetky mimické odkazy smerom von. Po pár minútach zvysoka
spustil ukazovák na klávesu a konečne dvihol pohľad k nemu.
- Misia úspešná. - trochu prihriato
popretieral ruky. Mal ich rád. Všetko mal egoisticky na sebe rád. Aj svoju
nefunkčnosť sa naučil ješitne milovať a takých ako tento tu pred ním brať len ako doplnky k vlastnej dokonalosti.
Už vedel, čo práve "dopozeral". Predstava,
že sa tamten smel na ňu dívať, ako ju podrobujú testom, bezmocnú iste
vystrašenú a vyľakanú, mu navierala žily na krku i na rukách, nemohol sa však
hnúť. Ani rozprávať. Nikoho by to tu aj tak nezaujímalo.
Chlapík vstal a premeriaval si ho v stoji.
Pocit nadradenosti narástol o dobrého pol metra.
- To
ti to trvalo. - vyfľochol posmešne a zarazil svoje pekné, pestované ruky do
vreciek nohavíc.
Chvíľu klopkal špicou topánky akoby odrátaval
čas.
- Tvoj
neštandardný postup pri... no...- zhlboka sa nadýchol vzduchu kdesi od stropu,
akoby tam hore bol býval pre vyvolených, prinajlepšom polobohov, a vydýchol
nosom, zmraštiac pritom smiešne ústa. - ...ti zabezpečí vyradenie z programu. Definitívne.
Ani mi ťa nie je ľúto... Mali sme to urobiť už dávno. Produktivita nízka,
úspešnosť sotva badateľná a ten čas...vieš ty vôbec, koľko si ho premárnil?! -
zaprel sa mu drzo o predlaktia pripútané k opierkam kresla a bol by zaťal do
nich aj nechty, mal ich však pestované. Iba necitlivo zatlačil. Kanyla so sérom
pripraveným odkvapkávať čas zabúdania sa práve aktivovala.
Cítil
teplo. Stúpalo mu po údoch, spaľovalo vnútro a chystalo sa vypáliť všetky
spomienky. Všetky spomienky...
Tak veľmi sa mu chcelo kričať.
Tak veľmi si ju chcel uchovať aspoň v jednom
jedinom obraze...
- Apropó, blahoželám k synovi... - spojil
chlapík pred ním dlane a jedovato sa usmial, dobre vediac, že ani túto, ani tie
predošlé vety si tento úbohý červík pamätať nebude. A nielen vety. Nič si
pamätať nebude...
Mohol sa pokojne navážať ďalej.
- Inak v tej jaskyni to bolo pomerne
pôsobivé. Takmer som mal pocit, že som aj sám nadržaný... - smutne pozrel
smerom k svojmu neplodnému lonu. - Tie nudné kobkové kopulácie ma už iritujú. Ty
si iný level, kamoško, ale to vieš... predpisy sú predpisy. Škoda. Povedal by
som, že si bohapustú súlož povýšil na milovanie...- zatiahol lascívne. To sa už
dávno nikomu neprihodilo...- rozrehotal sa.
Vety sa mu rozmieňali na slová, slová na
písmenká a tie niekto následne intenzívne mazal.
Teplo. Príšerná horúčosť.
Nemyslel na trápnosť celej situácie. Ani
vtedy ani teraz. Bolo mu jedno, že vždy a všade sú pod kamerami a ani to malé
dobrodružstvo nemohlo, a zrejme teda, ani nebolo výnimkou.
Myslel na ňu. Intenzívne si ju kreslil do
pamäte, opakoval v duchu jej meno, skladal puzzle detailov jej tela a stále
dookola a stále dookola...
...a stále viac a viac sa mu rozmazávala v
nejakej hmle... nejaká žena... Hmla.
Prečo myslí na hmlu? Čo je také zaujímavé na
hmle? Čo tu vlastne robí? Na čo ho to teraz zas testujú?! Nejaké liečenie. Bol
zranený? Ide o rehabilitáciu? Preventívne očkovanie?! Dočerta, prečo sa nemôže
hýbať?! A kto je ten pajác s idiotským úsmevom, čo tu niečo bľaboce o
zamilovanosti...
- Tak a máš to za sebou. Škoda, chcel som ti
toľko toho ešte povedať...- oblizol si chlapík spodnú peru a nechal špičku
jazyka dlhšie vonku.
Had slizký... chcel sa znechutene obrátiť,
ale jeho telo bolo stále znefunkčnené.
Vraj nové ubytovanie. Plával pohľadom po
kajute, kam ho odvelili. Všetky kobky tu boli na jedno kopyto. Chladné,
sivasto-zelenkavé, sterilné a nudné. Piesty na dverách zasyčali a oddelili ho
od chodieb lode. Vyzliecť, umyť a spať. Monotónna klasika.
Pokúšajúc
sa zapnúť si košeľu pod krkom cestou z očisťovacej časti zakopol o nohu stoličky.
Tá narazila do stola. Na stole sa čosi zatriaslo. Pár možno disharmonických
tónov zaniklo skôr, ako zazneli. Rukou pohotovo chňapol po predmete, ktorý jeho
náraz rozvlnil. Dvihol ho zo stola
Zvláštna malá nádobka s... niečo smradľavé a
lepkavé vo vnútri. Iste nejaký artefakt, čo si sem tajne z misie dotiahol
bývalý nájomník. Ktovie, čo je s ním vôbec? Padol? Zomrel... je to jedno. Kobky
sú tu na jedno kopyto. Mali by ich aspoň lepšie upratovať. Buchol malou
olejovou lampičkou o stôl, ani netušiac, že malou olejovou lampičkou vôbec je.
Umytý, oblečený, musí sa vyspať. Ak je na
treťom, možno mu časom pridelia nejakú samičku. Ani nevie, či chce ...byť na
treťom.
Ráno je múdrejšie večera.
Zrak mu padol do kúta. Bol prázdny. Chvalabohu.
Samota mu vyhovuje.
Mykol
plecami. Stiahol lopatky k sebe. Trochu to zabolelo. Alebo sa mu niečo iba zazdalo?!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára