OUAT - Prestrihy - 26. časť

OUAT

26. kapitola

Prestrihy

Na vlastnú päsť......

         Už nádych predpovedal nemocnicu. Nie je to síce to, v čo dúfala, predstavovala si väčšie dobrodružstvo, ale ak s tým bláznom len skočili z balkóna, tak nemocnica je to lepšie pokračovanie. Ak sa aj sám neprizabil, urobí to s ním dodatočne. Asi. Pravdepodobne. Možno. Zaslúži si to celkom určite!

  Možno by bolo dobre otvoriť oči a zistiť pravdu. A možno ani nie.

  Ani sa nemusela namáhať, čiesi slizké prsty v smradľavých sterilných rukaviciach  to urobili za ňu. Jedno oko, druhé oko, tretí pokus, už s oboma simultánne, zvládla sama.

  - Progres...- zaznelo duto miestnosťou a k prvému slizúňovi sa pridali zo dvaja ďalší, objavujúci sa a miznúci v jej zúženom zornom poli.  Až teraz si uvedomila, že tu neleží dolámaná, ale priviazaná, znehybnená a dofrasa, nahá! A na ústach niečo, čo jej neumožňuje protestovať. Síce ju nič nebolí, ale asi nebude ...celkom kompletná. Keď si predstavila, ako mu verí jeho žvásty o vesmírnej lodi... Nečudo, že ju liečia. O zvieracích kazajkách len počula. Uznáva, sú pevné.

  Musela sa zmieriť s tým, že ju pooblapkávajú, pomerajú, potestujú. Au! To bolí. Zrejme niečo ako infúzia, očkovanie, sedatíva, antidepresíva.  Robte si so mnou čokoľvek, len ma pustite! Podpisujem vopred všetky reverzy.

  Namiesto toho sa jej začalo zahmlievať pred očami a potom prestalo a všade bola len a len hmla. Ale o tej už beztak nevedela.

  No, prosím. Rozvidnieva sa. Kreslo. A oblečenie. Nie je to síce... čo je to?! Anjeličková košeľa? Najskôr. Čiapka? Okuliare? Prilba? Bude lyžovačka? Spolujazdec formule jeden, dva, tri...

   - Tri, dva, jeden, ...spúšťame. - rozozvučalo sa jej niečo v ušiach a zablokovalo pohyblivosť hlavy. Pred ňou sa naozaj spustil film. Alebo aj nie. Len tváre mužov.

  Chvíľu nemo hľadela, potom si ich začala lepšie všímať. Niektorí celkom feši. Iní menej. A ešte menej. A najmenej. Trhlo ňou. A čo tam robí fotka toho šialenca, čo jej nabulíkal, že poletia spolu na loď?!

  A ona mu uverila...

  Asi, že mal hnedé mäkké oči. A šepkal, keď rozprával. 
  Aspoň jej sa to tak zdalo. 
  A chutilo mu jej lečo. 
  Aspoň jej sa to tak zdalo.

  Hmla.

  Hmla. Čo je to  za mrmlanie? Vracia sa to s echom a tlačí do všetkých pórov. A otravuje a nerozumie ničomu. Hej, hej, slová by ušli, ale tie konštrukcie. Ako príkazy. Usmernenia. Pokyny. Manuál? Čo je bicykel? Skladací? Skriňa?! Nie, matrac! Rozumela dobre?! Rozumela dobre.

  Zachovaj pokoj Lacey, pokoj. Možno nejaké nové metódy liečby, alebo je už na polícii, prípadne rovno v blázninci a ak im predtým porozprávala o maníkovi, ktorý jej sľúbil hľadať syna vo vesmíre na nejakej lodi a zrejme vyskočil s ňou z balkóna, lebo ten obrázok jej utkvel v pamäti ako posledný, tak sa už nemieni priečiť.

  A naozaj, keď sa upokojila, hlasy s príkazmi, zákazmi a ponaučeniami stišovali a keď si v duchu pomyslela, že ok, beriem a žeriem všetko aj s navijákom, prestali zunieť úplne.

  Takže pokoj. Ticho. Mlčať, neprotirečiť, sklopiť uši a šúchať nohami, Lacey. Možno ťa pustia domov... Domov! Domov...chcem ísť domov!

  ...a zase tie blbé reči o podriaďovaní sa, poslušnosti, zodpovednosti a čo? Čo to?! Materstve? Bože, dopraj mi hmlu!

  Hlasy neustávali. Pokoj sa jej nedarilo navodiť, hoci pochopila systém akcie a reakcie celkom dobre.

  Až keď pocítila čiusi ruku na čele.

  - Pssst. Už iba chvíľu... - šepkal.

  Ktosi nad ňou šepkal.

  "Iba chvíľu, iba chvíľu, splynúť s lúčmi, zohriať krídla..." napadla ju akási odrhovačka z rádia.

  Díval sa na ňu a cítil, ako sa chveje. Nemohol sa zdržať dlhšie, ani narúšať jej "predprípravu" na poslanie. Od Emmy vedel, že v teste najlepšie zareagovala na neho a hoci vyhodnotiť reakcie, oddeliť nadšenie od zhrozenia bolo obtiažne, brali jej triašku behom prezerania fotografií zaradených do systému, ako pozitívum. A aj keď by znamenala presný opak, zhora prišiel jasný príkaz, rešpektovať tento pár, ako vopred určený.

  Radšej jej o tom nikdy nepovie. A nikdy sa neopýta, či sa v skutočnosti zľakla, alebo potešila. Asi by to jeho ego patrične zabolelo.

  - Iba chvíľu... - zopakoval a predstavil si, ako sa usmeje.

  Zostalo pri predstave. Stiahol ruku najpomalšie, ako to šlo. Pretavil to do pohladenia. Jedného, jediného. Najradšej by jej povytŕhal všetky tie hadičky z tela a ukradol ju a uniesol a... prezradil a navždy stratil. Musí veriť, že sa im nepodarí ju celkom zlomiť a pošlú mu ju síce prekvapenú, zhrozenú a zrejme vzdorovitú, ale pošlú. Mu. Ju.

  Usmial sa, ale nikto o tom nevedel. Skafander, ktorý ukradol, neposlal správu ďalej.

  Skryl prevlek, zrušil prístupové kódy, vymazal záznam. Aký bordel. Všetko sa dá obísť, všetko zničiť. Každý si tu môže robiť, čo chce, ak má správne kontakty, heslá a kódy.  Anarchia zabíja celú túto loď a on sa rád pozrie na jej definitívny zánik, ale ešte musí svojich blízkych dostať do bezpečia. Všetkých. Svojich. Blízkych.

  Rozhodol sa nebáť sa o ňu. Mal väčšie starosti.

  Podarilo sa mu dostať sa k bielym kajutám, ale Emma, tam už nebola. Emma tam nikdy nebola?! Kde je Emma? Skutočná Emma?! Bola vôbec?!

  Roľničky mu neschádzali z mysle.

  To musela byť Emma. Uzavrel a ponáhľal sa do kajuty, aby nevzbudil náhodou podozrenie.

  Ide sa do finále. Každým dňom dostane darček. Dovtedy musí mať presný plán. Zatiaľ mal len prázdne ruky. Pritiahol si jednu z nich k nosu. Čakal, že bude voňať, ako ona. Nič. Iba sterilita laboratória. Aké smutné...

  Nenechá sa zlomiť! 
  Mal by sa oholiť. 

  domiceli