OUAT - Pristrihnuté krídla, 2. kapitola

OUAT

2. kapitola

 pristrihnuté

krídla

Sila

    Deň otvorených dvier pokračoval. Ešte nedodrnčali, už sa otvárali zas. Postaršia žena si ho s nedôverou premerala a pri pokuse o konverzáciu podhodila zopár neformálnych "lichôtok".

  - Na to, že ste absolventom prestížnej univerzity, vaše metódy sú dosť ploché. Zrejme nedostatok praxe vám znemožní byť úspešný v programe, do ktorého vás zaradili. -

  - To viete posúdiť z tých pár minút, čo si ma tu premeriavate? Potom, naozaj, škoda strácať čas. - konečne dooškraboval vrchnú vrstvu náteru a stvoril niečo, ako malú žabu. Vylúpnutú.

   - Aspoň v tomto sa s vami zhodnem. Škoda strácať čas. S nimi, a konkrétne s ňou, detto. Čítali ste jej zložku? Ste dôkladne oboznámený...-

  - Dôkladnejšie, ako si myslíte. Ďakujem za váš čas. - s hrmotom vstal a sebavedomo sa pozrel do očí tejto vyciciavačky energie. Už si bol vedomý neodkladnosti svojho poslania smerujúceho k definitívnej výmene starých konzerv za nové, aj keď len polotovary. Aj keď niektoré ešte pred rozmrznutím. Aj keď je nováčikom. Aj keď nemá ani za necht skúseností. Porúčal sa. 

  Vyšiel do chodby. Nemal z nej dobrý pocit. Akoby tam snežilo a pomaly sa vznášajúce chumáče ľadových závanových dotykov znemožňovali hlbšie nádychy. A pritom to boli tepny objektu. Žily plné snehu.

  Za ohybom bol fajčiarsky kútik. Našťastie prázdny. Našťastie nie celkom. S vypaľovaním zobáka začal už pár krokov pred tým, než ho skryl improvizovaný paravan polovičnej steny a oddelil ho od zvyšku zmrznutých katakomb tohto ústavu.

  Sedela v rohu poskladaná do klbka a dívala sa niekam von cez sieťku dvojitých mreží. Tváril sa, že ju nemieni rušiť v rozjímaní, ale trasúca sa cigareta nedokázala skryť nervozitu a aj nadšenie, že pred ním po úteku z triedy neušla. Dobrý manéver. 

   - Nefajčím, ale chodím sem fetovať zvyšky po iných. Pripomínajú mi, ako je tam vonku. Zvykám si postupne. Som pripravená na lepšie časy. - prednášala polohlasom tieňom prstov, s ktorými sa nezúčastnene hrala.

 Možno prikyvoval, možno sa len kymácal v rýchlejšom rytme, aby čím skôr doplnil hodnoty nikotínu a prestal mať výčitky svedomia, že s týmto zlozvykom nevie skoncovať. Aj tak chvíľu trvalo, kým mohol vajgel pritlačiť o spodok betónovej parapety a nechať ho na viečku od zaváraniny v rohu okna.

   - Neseď na zemi, chytíš vlka. - natiahol k nej dlaň, že jej pomôže vstať.

  Ignorovala ju. Ignorovala ho.

  Oprel sa o parapetu a skryl jej svetlo. Tiene síce zmizli, ale ju zastrel ten jeho. Uvedomila si ten paradox.

  -  Mohli ste prísť skôr. - nahla hlavu doboku, ale bol vyšší a rozložitejší, ako dostrel svetla. Všade okolo bola stále tma a ona v nej.

  Vykrútil ústa, akoby si bol býval predstavoval to "skôr" a zrejme našiel odpoveď na víziu, keď záporne a riadne oduševnene zakýval hlavou na znak nesúhlasu.

  - Načo? My dvaja by sme sa aj tak nemohli vznášať vyššie nad zemou. Sme také tie prízemné typy, vieš. A ak si myslíš, že so mnou by si neskončila v tejto stoke, možno ma len preceňuješ. - podložil si dlane za chrbát, lebo betón chladil.

   - Ahá, ako vidím, systém aj z vás vychoval hajzla. Rovnako necitlivý, arogantný a pravdepodobne aj bez morálky. - pritakala na oplátku zas ona, hoci ho mala založeného v depozite, ako dobrého pionierskeho vedúceho so slabosťou pre slabých. Zdá sa mu slabá? Provokuje?! Skúša, koľko vydrží, kým bude K.O? To sa načaká...

  Uškrnul sa. Ideálny profil uchádzača o nadviazanie ...čoho? Priateľstva. Tieto smutno-krásne typy v posteli nemusel. Nie, nebude to ani skúšať.

  Znova natrčil ruku. Znova ju odmietla, ale schalbávala sa sama vstať.

  Pod zadkom mala tašku. A na nej ešte teplý sveter.  Pobavilo ho to. Nahol sa k jej veciam.

  - Tak predsa sa máš rada... Emma. To je pozitívne zistenie. - prehodil si cudzí sveter z ruky do ruky  a privrel na hrudi, ako živú bytosť.

  - Vážne? A čo ak ma len ešte bolia štichy po zašívaní. Pôrod nie je až taká sranda. Museli ma nastrihnúť a aj tak som sa roztrhla. Ako žaba. - prášila si malý zadok.

  - Fajn antikoncepcia. A to som ťa chcel pôvodne zbaliť. Tak nič. - ohmatkával jej siluetu svetra, akoby bola v ňom. 

  Nezabrala na to. Prezerala si ho. Čo ju len na tomto nechuťákovi kedysi fascinovalo. Čo ju fascinuje stále, keď tu stojí a zíza a nechá sa odpálkovávať jeho cynickými bonmottmi?!

  On medzitým oňuchal sveter a uškŕňal sa stále. Pánsky. Zrejme ešte z pozostalosti...

  Chvíľu nechal prižmúrené oči a len ostrý nos sa mu chvel priložený k zvršku, na ktorom sedela. Testoval, či pocíti  aj jej vôňu.  Nenašiel nič, čo by páchlo erotickým iskrením. Obyčajný, v erárnej práčovni mnohokrát vypraný sveter stratil všetky spomienky. Predošlé aj prítomné. Na budúce asi nebude mať ani nárok. To zabezpečí.

  - Bolo to tvoje rozhodnutie. Emma Swan. Všetko boli tvoje rozhodnutia. Nie si typ ženy, čo sa spolieha na osud a ak aj veríš v karmu, tak je to klamanie samej seba. Nič také sa nedeje. Tebe iste nie. - natrčil jej zožmolkanú šedú príšeru.

  Ani nemala chuť si ju vziať, lebo by tým uznala jeho teóriu o posratosti života. Uznala. 

  - Ale je fajn, že sa neľutuješ, že to všetko proste berieš a si stále ochotná ísť ďalej. - pritiahol si späť sveter a začal z neho pomaly oberať žmolky a odfnkovávať ich okolo seba.

  - Čo vy o tom viete. Čo ak čakám len na to, aby som odtiaľto vypadla a hodím si to pod prvú električku?!-

  Zas vyzeral pobavene. Hodil jej sveter, ledva ho zachytila.

  - Emma Swan a samovražda?! Teraz? Fajn, nechaj si niektoré fotky prišpendlené v pamäti ako muzejné exponáty, ale, čo tak trochu zaklapnúť album, vyvetrať v sebe a vlastne vo všetkom? O dva týždne ťa prepustia. Dostaneš na výber. Pokračovať v tomto ich potuchnutom prapodivnom programe, alebo pôjdeš so mnou. Kam? To ešte neviem, ale pozývam ťa. Emma Swan. - zopakoval trochu lascívne, ale viac ako nadradene. A oprel jej tašku o lýtka. A svoj nos skoro o jej líce. Potiahol nozdrami.  Akýsi neurčitý neparfémovaný krém. Nič extra.

  Bez pozdravu urobil krok bokom a odchádzal.

  - Už sa nedá vrátiť. - zakričala za ním namiesto ponuky.

  - Odpanňovávanie by ma ani nebavilo, drahá... - odkričal bez obzretia a ozvena si to riadne podala.

  Vyzliekol ju dohola až na dušu a nechal stáť v prievane. Mala sto chutí mu odpapuľovať. Mala tristo chutí ho nikdy viac nevidieť. Má dva týždne, aby sa rozhodla.

 domiceli