OUAT - O chlp..., 11. kapitola

OUAT

11. kapitola

O chlp...

Rojnica.

    Najviac sa mračil Neal. Oproti deckám, čo to poňali vážne, ba priam dôležito, a tešili sa, že sa niečo deje a nie je to virtuálne, ale nepôsobil tak čudne, ako on a Emma. On sa usmieval úplne, ona tak  pol na pol. Ale nie na neho. A to kvôli nej zdrhol z domu, kde mal naparené tretie doživotné väzenie tento rok.

  Robo kráčal pred tlupou detísk vybavených baterkami, hoci bol biely deň, lupami a v mobiloch nainštalovanými GPS bez cieľovej stanice, dokonca sa našli aj fotrove okuliare a dve sady kontaktných šošoviek, keby videnie zlyhávalo, ako generál pred nastúpenou jednotkou.

  Kindergang. Pomenovala to celkom presne. Zišlo sa ich asi dvadsať. Záplava tak do pása. Podaktorých v burine asi ani nebude vidno. A pozrime sa. Stará známa. Malá s knižkou. Rozum do vrecka. No, to fakt nečakal. Nanominuje ju do mozgu operácie. Ak sa jej vôbec uráči vstať zo zeme, dočítať a pridať sa k pátraniu.

  Slova sa ujala Emma. Predstavila Dearie na fotke, čo jej zostal plagát, ktorý rozvešiavala pred pátračkou po meste. Malí prikyvovali.

   - Neal, prosím, mohol by si nášmu tímu ukázať aj dôkazový materiál? - vyzvala vážne namosúreného chalana, čo sa držal bokom.

  V dave zašumelo. Tohto čudáka z deviny poznajú ako legendu, o ktorej sa šepká kadečo. Neal, akoby to tušil, vytiahol z vrecka najskôr veľký zväzok kľúčov, pomerne starých a zájdených. Dav krpcov trochu cúvol, lebo Ruby čosi trepala, že kto nepríde, toho zavrú na noc do hrobky pod cintorínom. Preto prišli všetci. Do nohy.

  Neal medzitým nainštaloval na dlani žvachol s dohora vytrčeným pripináčikom a pchal to každému drobcovi takmer pod nos. Mlčky. Komentovala predsa Emma. Hovorkyňa.

  - Musíme  dôkladne prečesať celé okolie a vyzbierať všetko toto svinstvo skôr, ako to nájde nejaký psík. Je vám to jasné? Kto nájde akúkoľvek stopu, ohlási to...- chvíľu zaváhala. - Ohlási to šéfinšpektorovi! - namierila prstom na Roba.

  Ten sa hrdo vypol a premietol si exemplárny trest za zneužívanie postavenia verejného činiteľa a neoprávnené využívanie titulu podľa paragrafu... to už neriešil, lebo svorka krpcov nešťastne hľadela jeho smerom, väčšina márne sa snažiaca zopakovať aspoň prvú polku slova, čo majú kričať, keď niečo nájdu.

  - Bude stačiť Rob. - pozmenil Emmino dobre mienené titulovanie.

  Malým popadali kamene, ruksačiky, vydýchli, niektorí vybrali desiatu, či v tomto prípade olovrant a zapíjali počiatočný úspech operácie "Dearie". Veselo džavotali a hostili sa.

- Decká, tu už končí každá sranda! - prestávala sa mu páčiť náhla uvoľnená atmosféra, ktorú čiastočne sám zavinil svojou benevolenciou v oslovovaní.

  Poriadok skrátka musí byť! Dávala to najavo aj Emma s rukami naštvane prekríženými na hrudi, vidiac, ako sa celá akcia rúti do anarchie.

   - Tím vstyk! Pozor! Rozostúpime sa na dva kroky od seba a pomalými krokmi s očami zapichnutými do zeme sa spoločne bude posúvať ako rojnica po vytýčenom teréne! - skríkol vážne, rozkročený ako vojak elitnej stráže, s rukami za chrbtom.

  V tej chvíli sa malí rozleteli ako včely, ktorý kade, krížom-krážom kdesi do poľa.

  Nešťastne pozerali na hmýriacu sa rozkričanú planinu.

  - Plosím, môžete mi povedať, čo je to tá "lojnica"? - ťahala ho za vrecko bundy čiasi malá ruka, pod bradou pridŕžajúca blok, do ktorého sa chystala niečo spisovať.

  - Rojnica? Tak...- pozrel znovu do totálneho chaosu pred sebou. - To nie je vôbec dôležité. Kašli na to, malá! - potriasol hlavou, až ho zasypali vlastné polodlhé vlasy. .

  Sklamaná malá spustila ruku z jeho vrecka aj tú s perom a s hlavou sklonenou spomalene spratávala nevyužitý blok do igelitky. 

  - Často sa vám stáva, že sklamete nejakú ženu?! Tak to sa už vôbec nečudujem, že v láske nemáte šťastie. - stala si vedľa neho Emma, súcitne pozorujúca scénku, čo sa tu pred chvíľkou odohrala. - Mohli sme mať reportáž! - pozrela na neho zboku a v kútiku úst jej pohrával uštipačný úsmev štrnástky, ktorá už kadečomu rozumie.

  Udalosti tej hodiny nabrali rýchly spád. Neočakávaný spád aj neočakávane rýchlu dohru.

  Už po pár minútach sa k nemu nahrnuli prvé nájdené pripináky umne zamotané v kúskoch mäsa. Škoda, že ho nenapadlo zo samošky pobrať mikroténové rukavice. Ak priotrávi tlupu miestnych prvákov, čo popchajú to úst všetko, čo nájdu, alebo len vlastné prsty bez predchádzajúcej očisty, to ešte len bude reportáž v miestnom plátku! Možno si zgustnú aj celoštátne médiá.

  Nemal čas poriešiť, ani čo jeho sklamaná malá reportérka, lebo na druhom konci pozemku sa ozval krik deciek miešaný s dospeláckym.

  Rozbehli sa tam.

  Traja malí mierili dlhými burinami na dvoch bezbranných bezďákov, zrejme prebudených z poobedného rozjímania, nechápajúcich, čo sa to okolo nich deje.

  - Hej, hej, sokolíci, pomaly, opatrno! - mával prvý z nich poloprázdnou plastovou fľaškou, akoby odoháňal dotieravý hmyz.

  - Majú psa! Schovatého. V škatuli! Tam! - prekrikovali sa šráci, keď prišli posily.

  - Čuš, spí...ho nehajte...- bránil škatuľu druhý, ale Emma vidiac trčať dobre známe chlpy z nej, neváhala a skočila rovno do osieho hniezda medzi narozhadzované odpadky.

  - Dearie... Dearie! To je moja Dearie, ...čo ste s ňou spravili?! - vyťahovala telíčko z kartónu.

  - Sama prišla. Sme jej poskytli ubytko dva plus jeden. Aj s vlastným sociálnym...tým... zariadením. - kymácal sa spitý muž a drgal do ovisnutej laby zvieratka.

  Priskočil bližšie a psíka jej vzal z rúk.

  - Žije, je teplá, ale... nepáči sa mi to. Je príliš...malátna... dávali ste jej niečo žrať?! - otočil sa na chlapíkov skrčených pred škatuľami. Mlčali. Nepamätali si.

  - Urobte niečo! Dearie! - nadskakovala okolo neho Emma ako srnča a hladkala psa po zľahnutej srsti.

  - Odveziem ju k veterinárovi. - rozhodol.

  Dlhými krokmi sa vracali k hradskej.

  - Emma, musíš tu zostať a ukončiť nejak rozumne celú akciu. Vysvetli im vážnosť situácie a aj to, že na zmrzlinu sa ide až zajtra. Prosím, maj rozum! Nemôžeš ísť so mnou! Tu budeš osožnejšia... Musíme spolupracovať...- vysvetľoval jej, keď sa silou-mocou snažila otvoriť dvere spolujazdca a nanominovať sa mu do auta. Uplakaná prikyvovala, ale stále trmácala zamknutými dverami.

  Až keď ju Neal odtiahol, aby mohol naštartovať a nahovoril jej, že potom ju odvedie k veterinárke za Dearie, vzdala to.

  Stála tam zovretá Nealovou pažou s ramenami schúlenými do seba a dívala sa, ako auto mizne medzi inými na ceste.

  Tam ju videl naposledy. Vraj prišli po ňu pestúni a na druhý deň už neprišla do školy. Ani na tretí. Vrátili ju do systému. Ako nezvládnuteľnú. Späť do hlavného mesta na opačnom konci krajiny. Nemohla sa ani rozlúčiť. S nikým. Odmietli mu podať akékoľvek informácie o nej a jej ďalšom osude.

    Nikdy sa asi nedozvie, že Dearie to tiež nedala. Hnedovlasá modrooká veterinárka ju musela utratiť, aby sa netrápila. Pri pitve našla zvyšky otráveného mäsa.

  Neal s krpcami ešte niekoľko dní snorili po celom meste, ale viac pripináčikov nenašli. Našťastie. Pridali sa k nim aj miestni psíčkari. Narobili taký humbuk, že zrejme stačil, aby sa nekalé praktiky kohosi, čo sa radšej stiahol, viac neopakovali.

  Nenašli ho...

  Karanténka živorí ďalej. Mesto podpísalo prenájom na ďalšie obdobie. Musí utíchnuť aféra. Nájde iný spôsob, ako sa dostať k pozemku.

  Krpáni vylizujú trojitú podľa vlastného výberu, na ktorú boli nečakane opätovne pozvaní, hoci tú prvú im kúpil, ako bol sľúbil, hneď na druhý deň.

  On sa díva do svojej misky so stápajúcou sa farebnou masou a nejak podvedome pátra po malej knihomoľke, ktorá naozaj napísala článok do školského časopisu o záchrane psíka, ktorého nakoniec nezachránili. Jedno číslo má v kufri. Ona akiste zas niekde číta, alebo píše, alebo kupuje kekse s nálepkami, ako predplatné na ďalšiu knižku. Ktovie.

  Odchádza. Mesto mu pridelilo štipendium a vyslalo ho "za odmenu" na stáž do zahraničia. Vraj prestížna policajná akadémia špecializovaná na prácu s mládežou. Och, aká pocta. Normálne sa teší. Možno to bude mať zmysel. Ale kindergang mu bude chýbať. Usmial sa a pár zababraných úst mu úsmev vrátilo.

  Nevidel chalana za stĺpom, ako gáni jeho smerom a obviňuje ho v duchu za to, že Emma musela z mesta. A že mu venovala viac pozornosti, ako jemu... Ale on to tak nenechá. On to nevzdá. On sa nedá oklamať nejakým sprostým štúdiom vonku. On ujde od Háda a nájde si Emmu. On to dokáže... Len on! On ju nikdy nesklame, ako tento tu!

  Tento tu lapol svoj kufor a len dvihol ruku na rozlúčku. Dvere vrzli a zostal po ňom prievan.

  A nitky osudov vejú voľne v tom prievane.

  Míňajú sa len o chlp.

  Len dočasne...

domiceli