OUAT - O chlp..., 6. kapitola

OUAT

6. kapitola

O chlp...

Pomáhať a chrániť

    Šum mesta nevytváral práve kulisu na nadchýnanie sa, ba práve naopak, zrýchľoval krok a zefektívňoval predsavzatia eliminovať ho zo svojho dosahu čím skôr. Niektoré zvuky boli obzvlášť neprijateľné, niektoré pachy grcoidné a očiam sa tiež nenaskytoval práve romantický výhľad. Ani pred seba, ani do budúcnosti.

   Prechádzal z jednej strany ulice na druhú, zahýbal po pár krokoch, kľučkoval medzi rovnako znechutenými obyvateľmi mestečka, ktorým, obdobne  ako jemu, končila zmena. Ešte nakúpiť a padla.

  Deň už bol v tento čas pripravený na ústup, obchody začínali vysvecovanie. Aj vysväcovanie, pokiaľ ponúkali vianočný tovar v predstihu. Bol rád, že aspoň spomaľovacie melódie v supermarkete neboli zatiaľ takto ladené.

  Motal sa pomedzi regále a vidiac spolupútnikov tlačiacich si pred bruchami prútené koše vážne sa zamyslel, kedy vymenil svoje sny o plnohodnotnej obeti ľudstvu za vlastnú postupnú a potupnú obeť konzumu a módu prežitia. A aké veľké mal sny a plány! Pomáhať a chrániť!

  Policajt, čo bojuje! Policajt, čo nasadzuje život. Policajt, čo sa vrhá do nebezpečenstva. Policajt, čo...

  Došľaka, to čo to tam to dievčisko stvára?! Pri kolmom odbočení za roh, do nečakane prázdnej uličky, mu zrak padol na akési decko s obrovskou školskou taškou, ako sa štverá po regáloch, ako po stupienkoch, k tomu vrchnému a už-už dočahuje čosi...

  Už-už sa v zlomku sekundy zmenilo na len-len. Priskočil a v poslednej chvíli zachytil odvážnu lovkyňu keksíkov do náručia. Skončila mu štýlom voľného pádu pod bradou, vyvalená na piedestáli vlastnej aktovky, ako prevrátená korytnačka. Či skôr, podľa veľkosti, len lienka na krovkách.

  Otvorené ústa zabudla zavrieť ešte aj vtedy, keď ju opatrne skladal na zem a s odstupom pozoroval, či dokáže stáť na tých drevených, krpatých, vychudnutých nožičkách, čo jej trčali spod vykasanej sukničky vzadu zachytenej pod taškou.

  Ľútostivo pozrela hore, ale nie na neho, na miesto, kam mala namierené.

   - Už som ich skoro mala. – fňukla sklamaná, konečne zavrela ústa a vykrivila ich.

    - Dolámané nohy celkom určite.- skonštatoval sucho a načiahol sa za škatuľkou, ktorá bola aj pre neho pomerne vysoko.

  Ale dal to so cťou. Jednu zložil a len jedna ďalšia spadla.

  Útokom sa jej zmocnila. Konečne úsmev. Pomáhať a chrániť sa vyplatilo aspoň kvôli nemu. Veď, keď sa to tak vezme, skoro, možno, aj celkom určite, pravdepodobne zachránil život a pomohol...Splnený sen.

  - Prečo mi tu robíte bordel?! To vám nestačia tie haldy vyložené v akcii na bokoch? - fľochla na nich ženská v červenej fertuške s menovkou na vydutom prsníku a prstom mierila na úhľadne nahádzané tie isté keksíky, ale v obrovských žltých kontajneroch na konci aj na začiatku regála so sladkosťami.

  Tvárili sa, že nerozumejú. Tváril sa, že číta niečo na obale, ale text mu unikal. Zaujala ho skôr žiara v očiach malej mlsnej dievčinky, ktorá mala čo robiť, aby veľkú škatuľu udržala v oboch útlych rukách.

  - Asi máš rada sladké, však? - skúsil byť ústretový, aj keď nechápal celkom prečo.

  Malá vrtela záporne hlavou. Potom dvihla k nemu veľké oči a dobrovoľne sa priznala.

   - Ak nazbieram desať nálepiek, dajú mi pri pokladni knižku. Tie mám rada. - natrčila mu škatuľu s prštekom prilepených o nejakú škvrnu, čo mal byť asi onen bod.

  Vážne prikývol. Malá si pritlačila škatuľu k hrudi, zvrtla sa a odbehla. Zostal po nej len hrmot školskej tašky. Zjavne zvnútra riadne rozhádzanej.

   - Hmmm, ešte mi chýba desať, kým ju dostanem. - zafilozofoval si nahlas nad vlastnou škatuľou a trochu ňou pohrkal, či sa mu to vôbec oplatí.

   - Ja by som to vzdala. O desať rokov bude mať tá žaba sotva šestnásť a to už pre ňu budete starý. - premerala si ho staršia pani s plne naloženým košíkom, drzo mu vytiahla škatuľku z dlane a podala zrejme svojej vnučke, čo sa vešala po jej nákupnom košíku a aktívne sa nudila.

  Pohrkala ňou, šmarila ju do koša. Ale ešte sa stihla obrátiť, aby mu vyplazila dlhý všetečný jazyk.

 Trhlo ním. Radšej sa poobzeral, či ho nemienia lustrovať aj iní kupujúci za dobrý skutok a vysvetľovať si ho inak, než...

  Striasol sa zas.

  Keď malú žabu videl platiť pri pokladniach, radšej zámerne zahol k inej. A bol si smiešny sám sebe. Ako mestského policajta ho už veľa ľudí pozná. Nemôže sa kompromitovať. Už nijaké pomáhať a chrániť! Už nechce vidieť nijaké decká! Nijaké. Jediné prípady, čo rieši, sú sprosté decká. Buď nevychované alebo vychované tak, až sa súdnemu človeku nožík vo vrecku otvára. Napríklad tí dvaja sopliaci v tom útulku. V ich veku, on...

  V ich veku čo?! Zabudol si, ako si chodil poza školu? Ako chutí prvá cigareta a posledný bozk od spolužiačky?

   - To bude všetko? - zadrndžalo z úst pokladníčky, keď sa dlho nemal k tomu, aby zaplatil za tovar stagnujúci na páse.

   -  Áno. Nie! Ešte si vezmem dve škatule toho... tých keksíkov...tam. - ukázal k regálom na opačnom konci predajne a k nevôli ostatných čakajúcich v rade si pokojne odkráčal vziať si ich. A just si vezme tie z vrchných políc. Natruc! Tváril sa hrdinsky a ani zamračené ksichty ho neodradili od ďalšieho zákerného ťahu.

  - Alebo nie, vezmem si ešte dve! - položil tie prvé k rožkom.

  Z kroka na krok sa po zvrtnutí plížil späť k regálom. Zobral rovno tri.

  - Zberateľskú kartičku máte? - prevrátila očami predavačka a bez čakania na odpoveď mu jednu šmarila k výdavku.

  Čo teraz s piatimi škatuľami keksov? Navŕšil ich jednu na druhú a so stĺpom chcel opatrne vyjsť z obchodu.

  Pri odkladacom priestore však zas zavadil o starú primladú známu. S vyplazeným jazykom sa mordovala so svojou škatuľou a grambľavo vytrhávala z nej vytúžený čiarový kód s bodom do súťaže. Bolo mu to smiešne, ale videl aj sám seba, ako veľmi túžil, sníval a tešil sa z každého kroku, ktorý ho približoval k povolaniu policajt. Neodolal nepriživiť sa na jej radosti.

  - Prepáč, vidím, že ti to ide veľmi dobre. Prosím ťa, nemohla by si aj mne pomôcť vytrhnúť tie body z týchto keksíkov? - položil stĺp pred ňu a ponúkol ju.

  Zaklipkala očkami váhajúc, či toto je ešte stále cudzí ujo, s ktorým sa nesmie baviť, ale päť škatúľ je päť škatúľ a to je päť kódov! Stačilo na to, aby prikývla a dala sa do práce.

  - Nech sa páči. Päť bodíkov.  - slušne mu ich ponúkla ležiace na počmáranej dlani. Aspoň dúfal, že len počmáraná, lebo hrala všetkými farbami.

  - A ty máš koľko? –

  - Šesť! –

  - Nepýtal som sa, koľko máš rokov, ale koľko máš bodov? - žmurkol na ňu, ale rýchlo sondoval okolie, či už po ňom náhodou niekto nevyštartuje, ako po úchylovi. Totálny ignor. Mátohy bez záujmu o čokoľvek, čo nie je v koši.

  - Veď hovorím, že šesť, si hluchý, ujo?! Nemôžem ti povedať, že aj rokov mám šesť, lebo ocko zakázal sa mi baviť s cudzími ujkami. Tak ti to nepoviem! - strčila palce za remene tašky a obratne ju zosunula z pliec. Chvíľu sa v nej úporne hrabala, kým vytiahla peračník, odlepila z neho nedojedenú polku rozplesknutého maslového rožka a z bočného vrecka nevytiahla svoj poklad.

  Rozkladala to na policu medzi pohádzané plastové košíky a nahlas rátala.

  - Nula, jeden, raz, dva, tri...tri...päť...nie, štyri, päť. - sklamane trochu cúvla. - Len päť. - pozrela smutne na neho.

   - A päť a päť je spolu koľko? - zatváril sa, že vážne premýšľa.

   Poklepkala si na čelo.

   - No, desať, predsa! To vedia aj malí prváci! - pokývala záporne hlavou, berúc ho priveľmi vážne.

  Vzal svoje body s odzobanými končekmi a ukladal ich ďalej do radu vedľa tých jej.

- ...sedem, osem a dva je desať! - urýchli proces a tleskol si do dlane. - Bude kniha!  -

 Dievčatko však k nemu svoj svetlomodrý pohľad nezdvihlo. Pochopil, že ju vlastne sklamal, lebo si myslí, čo si myslí.

   - No tak, načo čakáš?! Choď si ju k pokladni vypýtať! Je tvoja... - usmial sa, ako dedo mráz. Aj sa tak cítil, aj keď mal koženú bundu a vydraté rifle a čiapky nikdy nenosil. So strniskom by to už čochvíľa šlo.

  Až teraz spozornelo. Od údivu zas otvorilo oči aj ústa. Dúfal, že jej tento zlozvyk neprischne aj dobudúcna. Železo treba kuť za horúca.

  - Darujem ti svoje body, ale pod jednou podmienkou! Už nikdy sa nebudeš dávať do reči s cudzími chlapmi, čo ti ponúknu sprosté keksíky. Jasné? - dvihol aj prst. Aj prižmúril oči. Aj sa zatváril vážne. Smrteľná kombinácia.

  Na tú sa dá len prikývnuť. Dievčinka zramovala školskú tašku, zosypala útržky a prášila preč.

  - Celkom fajn výkon, kolega. Ak by ste ju naučili ešte poďakovať a prípadne pozdraviť, klobúk dolu. Ako vidím, s mládežou vám to celkom ide. Zastavte sa za mnou zajtra pred službou. Mám pre vás jeden návrh. - potľapkával ho pleciach starší chlapík.

  Šéf.

  Už sa iba raz obzrel, ako sa dievčatku zúžil svet na novotou voňajúcu knižku, ktorú práve drala z celofánového obalu.  Cítil sa ako zviera, čo kráske práve darovalo celú zámockú knižnicu.

  Aspoň raz odchádzal z blbého supermarketu s úsmevom.

  Počkať! Ráno u šéfa? Na koberec?! Tak zasa nič. Sklonil hlavu a vycicaný zrazu z energie zahol smerom k sídlisku. Mešká.

domiceli