OUAT - Pristrihnuté krídla, 1.kapitola

ANOTÁCIA

  Tento fanfiction je pokračovaním ff O CHLP. Tam sme sa rozlúčili s hlavnými hrdinami, policajným pomocníkom Robertom, dievčaťom v pestúnskej starostlivosti Emmou a samotárskym chlapcom Nealom. Posuňme sa o päť rokov dopredu. 

  Z pomocníka sa stal právoplatný policajt. Vyštudoval a začína pracovať na skutočných prípadoch. Emma s Nealom, napriek nepriazni osudov, našli jeden druhého, prežili pár pekných i škaredých chvíľ, ale znova sa stratili vo víre života. Neal pre tento ff zatiaľ úplne. Emma v nápravno-výchovnom zariadení dostane šancu na nový začiatok. A za tou šancou stojí náš Robert... Využije ju? Prijme pomocnú ruku? Kto koho vlastne zachraňuje? Môžu byť takéto rozdielne osobnosti priateľmi? 

Dozviete sa, ak prečítate.

Nech sa páči...

OUAT

1. kapitola

pristrihnuté

krídla

Program

    Liezla na ňu čudná ospalosť. Ako keď vyhoríte úplne dobiela a aj najmenší vánok má tú drzosť vás podoberať a zas ukladať na dno. Na úplne samé dno. A potom už ani neprehovárate viečka, aby boli svedkami.

   - Emma, venujte pozornosť našej prezentácii, prosím. - zaznelo rázne a posledné slovo bolo len slovom bez obsahu. Podľa tónu a celkovej melódie vety určite. Tu sa neprosilo. Odvykla. 

  Nabrala do líc  hektoliter vzduchu a vypúšťala ho úzkou štrbinkou vyschnutých pier. Už sa tešila na vreckové. Prvé, čo si kúpi, bude balzam na pery. Bez vône, ale poriadne mastný. Vysušené pery bolia...

  Obkresľoval jej ich, suché a opuchnuté, trasľavo bruškom prostredníka a pritláčal jemné rázštepy priesvitnej kože na svoje pôvodné miesto. Nedržali. Odoháňala mu prst jazykom, ale bol rovnako suchý. Unavený, malátne sa prevaľujúci, už krotký, ako ona sama. Nakoniec, keď to trochu zabolelo,  kdesi našla záchvev energie a chňapla zubami, ale necukol. Odnaučil sa utekať. Odkedy bol s ňou, bol s ňou.

  Mala ho medzi zubami. Mala ho v zuboch? Drží ho v kŕčovitom zovretí, malá ako roľnička na šnúrke tesne pri koži krku a váha, čo ďalej. Chcela už len pásť svoje sny a ruky nechať plaché, ako steblá trávy, poddajné jeho dychu. On nie. Stačilo vyslať vlastné pery na záchrannú akciu a presvedčiť väzniteľku, že noc je ešte mladá, aj oni sú ešte mladí. A ten prst bol len rozviedčíkom, čo práve splnil misiu, hoci protistrana nebola ani prekvapená, ani nepripravená  na...

  - Vám sa to zdá smiešne, slečna Swanová? Prognóza patogénnych závislostí v dnešnom pretechnizovanom svete je neúprosná a už nemusí byť založená len na priamom kontakte dílera s obeťou...bla-bla-bla... -

  Slová školiteľky aj bez špongie drsne zotreli prach spomienok, roztrúsili sa po miestnosti a ostré svetlo interaktívnej tabule nútilo ju zamračiť sa. To asi aj okolie očakávalo, lebo žena s prísnym drdolom ju vypustila zo zorného uhla a venovala sa zvyšku prítomných. Rovnako duchom neprítomných.

  Kdesi vzadu buchli dvere, prievan doniesol puch z jedálne, zahrmotala stolička a zas len planý prúd ešte planších rečí, čo len rozširovali priepasť medzi teóriou a praxou.

  Znudene zívla. V nesprávnom čase.

   - Prihlásili ste sa dobrovoľne. Schválili sme to a tak očakávame, že...-

  - ...že aktívne naplním poslanie a nesklamem dôveru vo mňa vloženú a budem si vzorne plniť svoje povinnosti až naveky vekov, amen. - vykrivila pery a pohľad zabodla radšej do akéhosi grafu, na ktorý by aj tak potrebovala okuliare.

   - Myslím si, že ste mali zvážiť návrat a radšej venovať popôrodnej rekonvalescencii o niečo dlhší čas, slečna Swanová. - vyvrátila zo seba tvrdo a necitlivo vyschnutá ženská, ktorá celý život zasvätila práci a párenie sa predvádzala len vo farebných slynutiach grafov na plátne tabule vo forme zelených a modrých hrboľatých výstrekov uväznených medzi osami x a y.

  Uväznená. Stále je uväznená. Nie je to už basa, len akýsi reedukáč s úplne rovnakými povinnosťami bez práv. A pritom sa jej práve tento čudný program "návratu stratených synov a dcér do systému" zdal byť fajnou útekovou variantou. Sklamanie.

  - Sklamali ste ma, Emma Swanová. - vyhodnotila ešte babizňa, kým zhasínala tabuľu. - Zostaňte sedieť, prosím. Ostatní sa môžu vrátiť do svojho sektoru. - vrátila jej pokus o útek medzi prvými a jej natrčený ukazovák so zlomeným nechtom ešte chvíľu bolel pod rebrom, hoci sa jej ani nedotkla.

  Opäť nabrala hektoliter vzduchu a vyprevádzala ním šťastlivcov, čo jej občas potrmácali sústrastne či súcitne ramenom.

  Dvere dobúchali, baba nakopila nepoužitú literatúru, posunula okuliare, čo vôbec nepadali tam a späť, vystrela sa a odchádzala.

  Fakt odchádzala?

  Odišla. Buch.

  Emma, čakajúca prednášku, sa obzrela ku dverám.

  Miestnosť bola prázdna. Iba vzadu, v poslednej lavici sedel nejaký zabudnutý típek. Celý tmavý. Alebo v tmavom. Ruky zložené ako pri modlení, uložené medzi čmáranicami zašlých čias triedy, tvár zarastená, strhaná, malé ostré očká. Prižmúrila, ale nepomohlo to. Asi zájde za sektorovou obvodnou a požiada o očné vyšetrenie. Po pôrode sa zrak akosi zhoršil. Po pôrode sa zhoršilo veľa vecí. Pred pôrodom sa zhoršilo veľa vecí...

  Otočila sa späť dopredu a čakala. Čo sa bude diať. Vráti sa baba, nevráti? Privedie posily, neprivedie?

  Hodnú chvíľu nič.

  Zostal sedieť a obzerať si jej siluetu. V modrej erárnej košeli. Vykasanej. Oblé ramená s pekne tvarovaným sklonom sa zvážali po pažiach kdesi dopredu, kde už nedovidel. A mala pás, aj zadok. Toľko zo ženy, ak prirátame blond vlasy, dosť dlhé, tuho zovreté vo vrkoči. Farba žita, čo v tomto chlade nemá šancu prezrieť. Studený blond.  Drzá a otrlá, pripravená sa brániť. Stiahnutý chvost a predsa nijaký stiahnutý chvost, nijaká pokora, úcta voči autoritám a nadriadeným. Toľko, čoby budúci profík v radoch polície. Cap záhradníkom.

  Natočila sa. Najskôr tvár, hlava, polka tela. 

 A má aj kozy. Malé, ale sú. Koza záhradníkom. Prirodzená ženská zvedavosť. Zbrklosť asi bude treba trochu okresávať. Trpezlivosť naštepiť. Díva sa ako polcolovka. Pery by mala mať privreté, inak z toho srší naivita, alebo blbosť. Zavrieť pusu!

  Zízala na neho a mračila sa. Kútiky úst vykrútené dodola, ako mávajú sklamané a nahnevané. Bola sklamaná. Mala právo byť nahnevaná.

  Skúsil sa usmiať.

  Prudko sa zvrtla. Začala upratovať lavicu, vstávať a odchádzať.

  Nechal ju.

 Rázna chôdza. Iste športuje. Naberá kondičku. Štíhla. Priveľmi štíhla. Bledá. Škoda. Pár kíl navyše by jej pristalo. Aj jemný make-up.

  Pribrzdil ju, až keď už držala kľučku dvier.

  - Som rád, že si sa za tých päť rokov skoro vôbec nezmenila, Emma. - zašumelo za ňou.

  Privrela oči. Zas niekto z minulosti? Zas niekto z minulosti.

  Pustila kľučku, ale len natočila hlavu. Odfrknutý vrkoč zachytil energiu, zelektrizoval so sklom a polepil medúzy vlasov oň.

  Už vedela, na koho sa díva.

  - Nebodaj som aj vám chýbala?! - odpovedala ironicky.

  Stiahol pery z úsmevu.

  - Je mi  ľúto...ako to dopadlo s Nealom. -

  Odvrátila tvár, poodliepali sa nohy svetlých vlasov, vrátili sa k pavúčiemu bruchu froté gumičky.  Potriasla hlavou a zabuchla. Rázne. Veľmi rázne. Veľmi, veľmi rázne.

  Pritakal. Bude to chcieť čas. Ale je to ona. Konečne.

domiceli