OUAT - O chlp..., 9.kapitola

OUAT

9. kapitola

O chlp...

Prax.

    Ošíval sa. Červeno-biele prúžkované zábradlie polepené rozrečnenými, už dávnejšie vyliahnutými, sotva však vytiahnutými lastovičkami s vakmi, čo sa občas nebezpečne nakláňali nad vozovku striedavo s chodníkom a pohŕdavé očumovanie násťročných, konečne vypustených z ústavu, ktorý nepovažovali ani tak veľmi za vzdelávací, ako skôr za ústav, mu postupne odštipkávali z predsavzatia ísť práve touto cestou k vysnívanému postu uznávaného vyšetrovateľa.

  Keby dačo, šéfovi povie, že v rámci služby testoval terén. Táto štvrť patrí do jeho rajónu. Dobre, nepatrí, ale to je detail. Ak k tomu pridá peknú anketu do šalabastrov, čo odmietol spisovať, nejaký ten farebný grafický pagáč či koláč, či ako sa tým kúskom pizze nadáva, čo dodnes nevie robiť a zo dve-tri porovnávacie tabuľky, bez formy, možno ho obmäkčí a prehodí papierovanie napríklad na Ingridku. Keby nemala taký rozložitý ten... aj životopis, možno by ho prehodil na ňu aj sám. Žiaľ, o niektorých vedel svoje a hoci reputáciu si priniesol už zo školy, v tomto smere nevalnú, radšej dal na reči, ako na skúsenosti. Tie  nazbiera inde. Ak príde čas. A tá pravá, samozrejme. Dovtedy mieni občas len preklepávať terén. Zbierať sa bude až keď sa to oplatí...

  Tento terén však vyžaduje istý druh asketizmu, toho si bol vedomý. "Preboha, aj toto je základniarka?!" nenápadne si obzeral najnovší prírastok medzi lastovičkami na zábradlí, ktoré drzo z neho pozhadzovala statná trojkárka. V objeme hrudníka najmenej. Ale to, že vytiahla guľaté lízatko a narvala to medzi retiazky strojčeka, mu ju zaradilo celkom inam. Osmička, možno deviatka.

  - Je len siedmačka, ale má vypchatú podprdu ponožkami, ak vám to nevadí. Presondovala som ju minule na teláku. Túto jazvu mám od nej. Ona má väčšiu. Tam... kde zízate. - ozvala sa vedľa neho tajomná čítačka. Myšlienok.

   - Vadí! Neprosil som sa ti o vystavovanie profilu. Navyše ja mám svoje dievča a cudzie ma nezaujímajú. -

  - Máte len šľapky a zaujímajú vás všetky modrooké brunety. Najlepšie v lodičkách, hoci sám ste skôr krpec. Teda menšieho vzrastu, aby ste sa hneď neurazili. A naša buchta s vypchatou podprdou  Nataly je modrooká bruneta. Tak ako slečna veterinárka, aj tá, čo predáva v trafike lístky na MHD. Aj moja nevlastná sestra Emilie, čo vraví, že máte tie šľapky. - nedala sa zastaviť, ani dobehnúť.

   - Chceš sa tu hrať na moje svedomie? Ďakujem, neprosím si! Na to si ešte príliš malá, kamarátka... aby sme boli...aby sme mohli byť kamaráti! - zhasol ju však prudko a nešetrne.

     Zvážnela.

  - S vami to bude ťažké. Ste najtvrdohlavejší z tých, ktorých som poznala. A to som už mala bratov aj otcov viac ako dosť. To vám poviem. - otočila sa a nechala ho, aby šiel za ňou. Vedela, že pôjde. Šiel.

  - Nepočkáme na toho tvojho chlapca? - natočil sa aspoň tvárou späť ku škole, ale vidieť Nataly prekrúcať sa v zvonovej sukni na zábradlí, to zrovna nechcel.

   - Neal nebol dnes v škole. Musel pomáhať Hádovi. Vezú... náklad do kafilérie. - odpovedala smutne. - Potom sľúbil, že bude hľadať Dearie. On aspoň niečo robí...- zaťala vyčítavo. - A nie je to môj chlapec! - dodala výhražne.

  Porozumel každej vete. Úplne presne, jasne, konkrétne vyjadrená celá miniséria posratého života jednej štrnástky.

  - Ani sa nespýtaš, prečo som prišiel? - nedalo mu, lebo popravde očakával nejaké to nadšenie.

  Zastala a natočila sa k nemu, nenápadne však sondujúc okolie, kto ich môže pozorovať. Tvárila sa primerane otrávene a apaticky, ako väčšina jej rovesníkov, ale očividne nezapadala, ani teraz. Čiže hrá to.

   - Máte plán. - oznámila mu namiesto otázky.

  Prikývol aspoň sám. Nadšene, dokonca s úsmevom.

  Stále mu nedôverovala. Stále mala cez tvár akýsi nepreniknuteľný závoj nedostupnosti a ten letný záchvev úsmevu zo včera bol asi len prelud.

   - Si  smutná kvôli Dearie, alebo ťa štve, že ten chlapec nie je tvoj chlapec? - skúsil nabúrať jej hradby.

  - Nehrajte sa tu, že vás nejako mrte zaujímam. Aby bolo jasno. Budeme to brať celkom profesionálne a bude nás zaujímať len náš prípad. Tak von s tým, čo ste to vymysleli?! - prehodila vak na druhé plece, hádam, aby sa jej lepšie počúvalo.

  Aj tak mu pripadalo, že v rovnosti si tu budú rovní a rovnejší. Už teraz pôsobila ako šéfka. Malá šéfka. Možno to bude automaticky tým, že aj z tejto raz vyrastie žena. Rodovú nadradenosť má skrátka v krvi. Môže to skúsiť s tou profesionálnosťou, aj kolegialitou. Niečo do tabuľky, napríklad.

  - Môžem ťa, ako kolega vo vyšetrovaní, pozvať aspoň do cukrárne? - normálne zneistel, ale bol si smiešny sám sebe, ako je toto šteňa dospelejšie, ako on sám.

  So sarkazmom však vedel, že musí s mierou. Vedel, ale netušil, ako ho vo svojom prejave eliminovať. Tak aj schytal.

   - Môžete, ale tie trápne vtípky si láskavo nechajte pre štetky a modrooké brunety, jasné?! - uzavrela tému a vykrútila ústa. To premýšľala. - Pôjdeme k Babičke. Nebýva tam nátresk a kakao so škoricou ešte znesiem. Ani vám neuškodí. - nanominovala sa aj s výberom menu.

  Veľká šéfka. Priznal si, ale výber schválil. Teda iba ten prvý. Debilné kakao jej vytrhne zo zoznamu a dopíše pivo. Nealko, samozrejme, ešte je predsa v práci.

  V tomto lokáli majú zvláštne dvere. Celé presklené a celé zatiahnuté roletou z pokrčených oplieskaných plieškov. Štrngoce tak nechutne, až vám zimomriavky prebehnú po chrbte po každom otvorení dvier. A aj tak prídete zas, lebo Babička je Babička a nikto vám neofrfle vlastné menu s takou láskou a nevyleje polku nápoja s takou gurážou, ako ona. Občas dostanete aj utierkou ako bonus pri plieskavo-švihavom čistení vášho nevyčistiteľného už stolíka a pocítite z nej všetky pachy kuchyne. Len nedajboh vôňu.

  Mrazené lasagne sú opradené legendami, ale nikdy nikoho neuvidíte si ich objednať. Takže legenda. Každý sem chodí na hambáče, dolky s javorovým sirupom, ľadový čaj a poťažmo kakao. A pivo ju vždy naštve, lebo má len fľaškové a na tom sa nedá zarobiť. Ale donesie ho a pekne okázalo zhodí jeho farbu, chuť, vôňu aj dizajn fľašky.

  Dvere vrzli, zákazníci sa striasli a pokračovali v rozhovoroch. Poloprázdny lokál hostil pred obedom len dvoch neznalých pocestných, nejaké rozchichotané baby asi z miestneho  gympla, zopár deciek v rohu a teraz oni dvaja.

  Pocestní - motorka pred lokálom, bradáč a vyholený típek. Staví sa, že patria k sebe viac ako náhodní spolucestujúci. Gymnazistky - mŕtve ryby s umelým úsmevom na priveľmi zmaľovaných ksichtoch vypúšťajú len bubliny. Afektujú zo zvyku, lebo tu sa aj tak nemajú pred kým predvádzať. Tento terén by mohol lúskať, ale nemá čas. A chuť? Má chuť na pivo. Ešte tu máme deti. Dve. Zas chromozómy len XX, zatiaľ v miniatúrnom prevedení. Zachytil starú známu s keksíkmi. Stála nad inou malou a pozorne vážne  sledovala, ako tá čosi už pomaly jazykom zapisuje do linajkového zošita.

  - To je od teba pekné, Belle, že našej Ruby pomáhaš s úlohami. - pohladká ju stará žena drsne po hlávke s prísne upletenými vrkočmi, čo sú len vrkôčiky a náhli sa k nim.

  - Obedové menu sa už minulo, nemám vám čo ponúknuť, ale keď už sedíte, tak, čo to bude?! - zaprela sa rukami o sklo stola a nevraživo si nesúrodú dvojicu prezerala samotná majiteľka bistra.

  Emma mlčí. On je muž. Nech jej objedná. Vie, čo chcela.

  Bol tu len raz. S kolegami. Myslel si, že prvý aj posledný, lebo vodcovské programy v službách zákazníkom nepreferoval. Žiaľ, osud mu ukázal, že byť pánom situácie, na to bude musieť ešte dorásť, alebo aspoň dospieť. Viac.

  - Dám si nealko pivo a tu slečna kakao. - skúšal byť primerane apatický..

  Babička sa narovnala, zaťala ruky do pása, čiže pomerne ďaleko od seba.

  - Vy máte byť ešte v robote a tu slečne v škole! Keby sám nie ste poliš, tak ich na vás dvoch  hneď aj volám! - priniesla najskôr slovné predjedlo, aby bolo jasné, že je tu doma a nepraje si žiadne problémy. V svojskej reklame však pokračovala.

  - Zhnitú vodu máte aj na rybníkoch, to nemusíte drať sedačky v dobrej reštike, ale keď inak nedáte donesiem vám aj tie patoky.  A to sprosté kakao má byť so šľahačkou alebo bez, mladá dáma? - nahrbila sa zas nad stôl.

  - So škoricou. Horúce. - precedila síce ticho, ale výraz jej očí mu jasne napovedal, že ak by niečo baba hlesla, bude bitka. Očno-slovná iste.

  Nehlesla. Prehodila handru na riad cez plece a kolísavo sa presúvala k ďalšiemu stolu zramovať, čo zákazníci nechali. A ofrfľať zvyšky a plytvanie a slabý rast domáceho produktu, otepľovanie, topenie ľadovcov v polárnych oblastiach aj zvoziť dve muchy, čo sem niekto vpustil. Nejaký hajzel, zrejme.

   - Doblý déééň. Dovideniaaá...- kričala cez jej mrmlanie odchádzajúca malá, čo doteraz dávala opísať domácu úlohu spolužiačke za trochu ľadového čaju od babičky a na počudovanie to zdravila akurát jeho. 

  Predné zuby mala ešte len na pol žrde vyrastené. Lebo ona  nielen zdravila, ona sa na neho usmiala. Mordovala sa pritom s priveľkou aktovkou, čo sa pokúšala sama si rýchlo prevesiť cez útle pliecka. Obchádzala ich stôl s pomerne veľkým oblúkom.

  Ani si neuvedomil, s akou úľubou ju pozoruje. Bola taká nemožne smiešna v tých zošúľaných štrinfličkách s očkom a vyčamblaných topánkach s obrou aktovkou, čo jej zobrala polovicu výšky.

  - Hmmm, ďalšia modrooká bruneta, ako vidím. - prekrútila očami Emma, keď sa narovnal z vybočenia, ako vyklonený z boxu pohľadom podštepeným idiotským úsmevíkom  vyprevádzal malú, poťahujúcu si vzadu prikrátku sukničku, z lokálu.

   - To je náhodou môj prvý vážny prípad, aby si vedela. Vyriešený! Dnes som skoro za to dostal od vedúceho povýšenie. Vieš, aká dôležitá je prevencia v týchto prípadoch?! Včera ešte tá malá nevedela ani pozdraviť. A pozri, dnes vie, že treba zdraviť a aj to, že sa nesmie dávať do reči s cudzím ujom. Takže sa neboj, milé svedomie, táto ide úplne mimo mňa. -

  - Len aby. Nekričte hop, kým vám nepreskočí... - mávla nad ním rukou a radšej sa obzrela, kde toľko trčí babka s jej kakaom, a aj aby nevidel, ako vlastne iba žiarli, že si fakt všíma len modrooké brunety bez ohľadu na vek a nie sivooké blondínky. Došľaka.

domiceli