OUAT - O chlp..., 7.kapitola

OUAT

7. kapitola

O chlp...

Prečo ja?

    Sedeli na lavičke pred vchodom a hompáľali nohami. Zámerne nahlas a čo najnápadnejšie. Inak sa tvárili, že si vôbec, ale vôbec nevšimli chlapa s plnou igelitkou škatúľ, čo mu z nej narobili rešeto, lebo každý roh zrejme potreboval nádych.

  Tiež nebol z najtichších a šramot, čo z inkriminovanej igelitky vychádzal v kombinácii s nervóznym hrkaním zväzku kľúčov, v ktorom sa popamäti snažil nájsť ten od vchodu, im bol trochu smiešny. Ale držali sa hrdinsky, s hlavami zaborenými do chodníka.

  Prešiel okolo nich, stúpil na prvý schod, potom na druhý, kým sa zvrtol a obzrel. Nemýlil sa. Zízali priamo na neho.

  - Vás dvoch poznám. - cúval pospiatky zo schodov. - Ani jeden tu nebývate, takže, o čo ide?! - buchol igelitku medzi mladú dvojicu a prehadzoval pohľad z jedného na druhého.

  Emma najskôr žmurkla na spolupáchateľa najnápadnejšej prepadovky pod slnkom. Pribrzdila topánky a dvihla hlavu k nemu.

  - Vyzeráte veľmi unavene. Tuším vás nebudeme ani otravovať. Beztak si myslím, že nám s prípadom nebudete vedieť vôbec poradiť. - vyhlesla a chalan vedľa nej sa nestačil diviť, prečo zrazu chce cuknúť, keď sa na taktike dohodli a dohodli sa aj na tom, že ho oslovia a teraz toto... Teraz toto?!

  On sa však pobavene uškrnul a natrčil jej palec. Alebo lajk, alebo jej skrátka vyjadril obdiv.

  - Dobrý ťah, dievča. Zrejme si stavila na prirodzenú reakciu urazeného ješitného ega každého chlapa. Vedieš jedna - jedna a smieš pokračovať... v otravovaní. Prosím, počúvam. - rozkročil sa trochu a zastokol ruky vysoko do bundy, ukryjúc v nej kľúče. Dnes zas raz príde neskoro domov. Inak to už nebude.

  Zašla si ku kamošovi po obdivný pohľad, ale tváril sa skôr dementne a nechápavo. Nič to, udobrí si ho neskôr.

  Vstala a natočila sa na odchod. Chlapi sa nehýbali.

  - No, poďme, hádam si nemyslíte, že tak vážnu vec budeme riešiť práve tu, pod oknami činžiaka. Vy neviete, ako sa to tu ozýva? Každé slovo, aj zašepkané, je počuť až po vrchné poschodie. A úplne plynulo. - vysvetlila znalecky.

  "Takže nielen šunka, kde-kto býva, ale aj teóriu akustiky má dievča v palci. Čiže nijaká veterinárka, toto raz bude policajtka ako vyšitá." Konečne sa zobudil aj Neal a uznanlivo vykrútil spodnú peru. Pohol sa poslušne za ňou.

 Otriasol sa, chňapol igelitku s keksami a vykročil.

  Chvíľu šli. Teraz si nebola celkom istá, kam by mali ísť a fakt čakala, že konečne začne niečo aj Neal. Nenápadne ho k tomu pobádala kradmými pohľadmi, ale dešifroval ich zrejme celkom zle, lebo sa buď zapýril, alebo usmial.

  - Nepôjdeme až k útulku, dobre?! - skúsila sa spýtať chlapov, ale pozrela len na staršieho.  

  - Ahá, takže ide o to vlúpanie sa do objektu s úmyslom... Aký ste to vlastne mali úmysel?! - zatiahol trochu ironicky.  

  - To nie je útulok, ale karanténna stanica. Koľkokrát ti to mám ešte povedať?! - konečne sa aj Neal pokúsil byť za informovaného.

  Radšej mlčal. Nebude im vešať na nos, sopliakom, ako na vlastnú päsť už pár týždňov aj sám rieši čosi, čo mu nehrá v súvislosti s objektom, o ktorého poslanie sa dohadovali. Skôr čakal, či mu práve títo tu s niečím nenápadne nepomôžu.

  Ona hrala urazenú, že ju strápňuje pred Robkom, on otráveného, lebo stratil niť hry. Baba jedna, vôbec nehrá podľa vopred dohodnutých pravidiel! A navyše na toho starého paka zbožne zíza. Aj keď je neoholený, zamračený, má mastné vlasy aj rifle a iste nechodí ani do posilky.

  - Prečo ste prišli za mnou? Súkromne? Prečo ste nešli rovno na policajnú stanicu a neriešili to...ten váš "prípad", či ako tomu vravíte, priamo tam? - skúsil obkľukou, keď už mal ticha dosť.  

  Potriasli neveriacky hlavou.

  - Čo ste sa s koňom zrazili? Vy nevidíte, čo sa tu všade okolo deje? Vy im veríte? - ukázala tvrdo smerom k mestu.

  Možno na stanicu, možno až na radnicu, prst mieril hore, tak niekde hore. Kým sa díval a vyhodnocoval, navalila na neho ďalšiu kopu nedôvery.

   - Alebo ste aj vy ako všetci ostatní podarení dospeláci, aj s tými vašimi zákonmi, čo vyhovujú len vám a vašej pravde?! Ste rovnako slepý a nemožný a hrabete len na svojom piesku? Hlavne mať od všetkého pokoj...- zaútočila tvrdo, až sa sám začudoval, ako také nedochôdča má už v hlave jasno z celkovej spoločenskej klímy.

  - Vám vôbec nevadí, že sa tu zabíjajú psy?! Normálne tu niekto rozhadzuje po meste pripináčiky zabalené s otrávenej šunke a nikto z vás s tým nič nerobí! Aj Hádes povedal, že mám držať hubu a krok. - doložil Neal ešte srdnatejšie ako ona.

 -  Toto sa mi zapichlo do topánky dnes! Ale lepšie ako nejakému chudáčikovi do tlamy. - vytiahla z vrecka hnusný žvachol s pripináčikom. -

 Položil kekse medzi nohy a siahol jej na corpus delicti. Vážne prikývol.

  - Po celom meste, vravíte? Ste si tým istí? - prižmúril oči.

  Neboli.

  - Našiel som tu pred pár dňami jeden pri stanici a dnes tento o čosi ďalej. Dva mám... no, keď sme s Hádom boli... pre utratené psy, čo sa odvážajú do kafilérky... pozrel som sa tajne na ne... neboli utratené. To tamtie veci... ich...- ťažko hľadal slová, nerád by zas rozplakal Emmu.

  Tá ale stála hrdo a tvárila sa, že je odosobnená a nejaká tá mŕtvola hore-dolu, krv a vnútornosti a ostatné policajné "radosti" ju nemôžu rozhádzať. Keď chce byť tou policajtkou. Nebude veterina lepšia?! Nie, je to za jedno. Mŕtvoly, krv, vnútornosti. Paráda!

  - Pokiaľ viem, nikde inde po meste sa toto tu nenašlo. Aspoň nikto nič nenahlásil. Ja sám som tiež našiel dva len tu, v okolí stanice. - prezradil.

  Vážne pritakali, spokojní, že sa nemýlili a tento tu bude iný level, ako zvyšok policajtov aj dospelákov v meste. Ale preveriť ho treba.

   - A ako to, že s tým nič nerobíte?! - zaútočila priamo s vykrivenými ústami, až cukol a igelitka zakvačená medzi nohami sa rozšušťala a zahrkotala.

   - Ja nie som James Bond, drahá! Som len obyčajný nováčik na praxi u mestskej polície a moje právomoci sú pomerne oklieštené. - skúsil skromne pravdu.

  - Tu ale ide o život! - natrčila na neho prst. - Včera im odtiaľ ušiel psík. Moja Dearie. Čo ak sa tu niekde túla a čo ak narazí na jeden takýto kúsok?! Há?! Budete mať na svedomí jej smrť! - stiahla sa k Nealovi.

  Neal mlčal. Vedel, že pre Dearie už by bolo aj tak neskoro. Vypršala jej lehota a keby nebola ušla, už beztak leží u nich v mrazáku, vo vreci. Zákony karanténok sú neúprosné.

   - Je mi to ľúto, decká. Nemám možnosti dať vyhlásiť celoštátne pátranie, ani zorganizovať celoplošné sledovanie či niečo podobné. Som len mestský policajt. Ja dokonca nemôžem ani zatýkať. Nič... - mykol pleciami.

  Mračili sa. Toto nečakali. Ale...

  - Prečo teda pátrate aj tak?! Povedali ste predsa, že viete o tých pripinákoch? - nahol hlavu neveriacky do boku Neal. Aspoň nejaká nádej ešte zostávala.

  Díval sa na nich a videl, ako smrteľne vážne toto všetko berú. Bude im tu rozprávať o tom, ako narazil na akýsi miestny boj o objekt, v ktorom sídli karanténka a ako zrejme buď ten, alebo celý tento pozemok majú veľa spoločného s týmito drastickými metódami, ako sa zbaviť konkurencie, ktorou  živoriace síce, ale predsa, aký-taký prístrešok a aká-taká nádej pre psíky, zariadenie je?! Potrebujú ho zdiskreditovať. Čože? Strácajú sa vám psy? Čože? Zabíjate ich nelegálne? Čože? Takto drasticky?!... Koľko miest a oveľa väčších karanténky ani útulky nemá, tak načo plytvať mestským rozpočtom a objektmi a pozemkami práve tu?! Aké prosté, aké jednoduché a aké... nebezpečné.  Nie, o tomto im rozprávať nemôže. Ale nemôže im ani nepomôcť.

  - Ani mne tie psy nie sú ľahostajné. Nikto nemá právo ich kántriť!  To nedovolím! - odpovedal vážne.

  Emma sa usmiala. Už sú traja. Tento prípad vyriešia. Tomu fakt verí!

domiceli