OUAT, O chlp..., 5. kapitola

OUAT

5. kapitola

O chlp...

Burina

    Prekračovali výmole aj pováľané trsy buriny, ale nie hranice. Ešte to tak! Šla minimálne meter od neho, aby si nemyslel... Ale verila mu. Nepotrebovala dôkazy, že v čiernych vreciach, o ktorých jej opatrne, akoby vedel, ako to asi cíti, hovoril, pripravených na odvoz na to hrozné miesto, ktorého názov sa zaprisahala už nevysloviť, vraj  nebola nikde Dearie. 

  Vytratili sa rýchlo z cintorína, prešli medzi starými barakmi za hlavnou cestou, až k bývalým rybníkom, ktoré umreli spolu s miestnym pivovarom. Potom spomalili a dôsledne začali sondovať okolie  prerastenej flóry v podmočenom podloží. Neďaleko, bližšie k valu, za ktorým sa lenivo plazila zelená riečka, bola v bývalom objekte na separovanie odpadu zriadená provizórna karanténa stanica. Živorila, ale aspoň priestory jej zadarmo prenajímal miestny podnikateľ.

  - To vtedy večer musela byť Dearie. - vrátila sa k tomu, keď ich načapali v karanténke. - Aj mne sa pokúsila párkrát ujsť a navyše neznášala sa pestovať. Nechcela byť na rukách. Možno mala fóbiu z výšky. Ani k šunke nevyskočila. Musela som sa vždy zohnúť dolu ja...- presviedčala samú seba, krok po kroku, že keď budú dobre hľadať, tak ju tu niekde pri vale nájdu. Cruele sa to nepodarilo. Našťastie. Im sa musí!

  Zastal a naklonil hlavu k plecu.

  - Ako to, že vieš toľko o sprostej šunke? Tá švarcvald...čojaviem čo a to talianske oné...? - skúšal položiť otázku čo najinteligentnejšie, ale nevydalo.

   - Myslíš prosciutto? To je kvalitka. Ferrari medzi šunkami. - hodila však rukou, že ďalej to vysvetľovať nemieni. Alebo možno trochu...- Minulí pestúni mali firmu. Domáce výrobky. Nemám rada mäso. Odvtedy. Ale...vyznám sa. Dbali, aby som sa vyznala. Pomáhala som im v obchode a raz som pred zákazníkom opísala salámu ako chyméru skríženú s potkanom. Potom ma už nepotrebovali...Teba nikdy nevrátili? - mrvila v prstoch vrcholček akejsi vyschnutej buriny vedľa seba a tiež nakláňala hlavu k plecu.

  Otočil sa a pokračoval v prehŕňaní zľahnutej buriny a kríčkov.

  Vzdala výsluch. Hlavne, že on si vypočul ju. Pekné od neho, že sa zaujíma. Štuchala špičkou topánky do hustých chuchvalcov pod nohami a nakláňala sa ku kríkom, kde-tu zasypaných pri koreňoch odpadkami. Smetisko bolo tiež blízko. Nelegálne, ale... Niekomu sa ani ku kopám už nechcelo dôjsť. Zastalo auto a keď znova naštartovalo, zostali tu po ňom neforemné farebné gule kadečoho, čo potom lákalo decká, bezdomovcov aj psy. A tí praskali gule...

  - Au...vajs! - zapotácala sa a skoro zvalila na zem.

  Nadvihla nohu a hľadela na podrážku, cez ktorú jej niečo spôsobilo bolesť.  Priskočil a nerozpakoval sa pridržať jej nohu, aj si ju dvihnúť trochu vyššie a opatrne z nej zoškrabať niečo slizké a poriadne zachytené. Vytrhol to.

  Mávala rukami, rozhodnutá, že sa ho zachytí až v prípade krajnej, neriešiteľnej  krízy, inak to na jednej nohy ustojí. Ustála. Vypustil jej aj tú druhú, nestarajúc sa, či si poradí a záporne kýval hlavou.

  - Je to čerstvé, pozri! - natŕčal dlaň.

  Z franforca akéhosi mäsa trčal pripináčik. Ešte nebol zájdený. Nahla sa a ako psík oňuchávala mu dlaň. Prišlo mu to smiešne, ale situácia nebola. Nechal si zájsť chuť myknúť rukou a zo žartu prilepiť jej to celé o nos.

   - Toto nie je ferrari. Obyčajná dusená šunka, maximálne polovica podielu mäsa, ale niečím už razí. Nič také sme do výrobkov nepridávali. - poznamenala znalecky.

  - Myslíš, že otrava?  - váhal, či mu to svinstvo náhodou nevyžerie dieru do dlane.

  - Mali by sme to oznámiť na polícii. - prikyvovala, hoci netušila a podávala mu, vážna, požičané papierové vreckovky, aby starostlivo zabezpečil dôkaz.

   - Dearie! Dearie! - zakričala doľava, do doprava.

  - Nehuč! Čo ak tu niekde nablízku je a zistí, že po nej ideme?! - hrešil ju.

  - Veď to aj chceme. Nájsť ju. Sľúbil si mi to. - nepochopila hneď. - Ty myslíš...že Cruela? ...že ona v tom môže mať tie svoje dlhé drapáky?! - pochopila z jeho pohľadu smerom ku karanténke, ktorej pomaľovaný plot sa krčil pod valom, že mal na mysli inú...

  Nereagoval. Akoby rozmýšľal a prehodnocoval možnosti. Dospel k jednoznačnému výsledku.

   - Ty choď domov! -

  Tak to teda nie! Toto nečakala. Teraz, keď síce ešte ani nenašli Dearie, ale začínalo to byť konečne zaujímavé, to má nechať tak?! Tak to teda nie! Prekrížila odhodlane  ruky na hrudi a zamračila sa.

  Potešil sa, že ho neposlúchla. Veď to ani nemyslel vážne. A vlastne ani nemá odvahu ísť na políciu sám. A asi tam ani nepôjdu. Ide predsa o tajné pátranie.

  - Beriem tvoj nápad s polišmi, ale nejdeme na stanicu. Vypátrame toho nového. Tomu... by som mohol veriť. Čo myslíš? Je síce rovnako vyšinutý, ako všetci dospeláci, ale ...je tu nový. Bude nestranný, ak vieš, čo tým chcem povedať. -

  Nevedela, ale prikývla.

  - Tak ho počkajme pred domom, keď pôjde z roboty. -

  - Ty vieš, kde býva?! - nestačil sa čudovať, akého dobrého informátora v nej získal. Nielenže sa vyzná v salámach, ešte aj toto?

  Hrdo sa vypla.

  - Stanem sa vyšetrovateľkou. Alebo zverolekárkou. Ešte celkom neviem. Ale... toto viem náhodou. Emilie, tiež od nás, z pestúnskej, je do neho. Má už sedemnásť.  A minule sme ho špehovali. Je zo sídliska. Býva so sestrou. Alebo u sestry. To je jedno. Pred piatou chodí do samošky na rožky, a tak a potom domov. Niekedy ale nie. Emilie vravela, že má nejakú šľapku a niekedy nepríde domov. Odkedy to vravela, neboli sme na špehy. - dozvedel sa viac ako chcel.

   - Je pol piatej, máme najvyšší čas. O chvíľu bude tma...- nedopovedal. Bolo mu trápne priznať sa, že o takom čase už musí byť aj sám doma.

 Ošúchala ešte raz inkriminovanú topánku o trs trávy, lebo radšej znesie, že zničila dôkazy, akoby ju mal Robert vidieť v špinavej topánke. To, že jej nevadí, že má šľapky a tajne ho tiež miluje, Nealovi nebude vešať na nos. Načo?! Ešte by ju viac nechcel vo vyšetrovaní, keby vedel, že je to... osobne zainteresovaná, či ako sa tomu vraví.

  - Takže ideme prepadnúť môjho Robka! - nedokázala však celkom tutlať nadšenie. A bolo po tajomstve. Aspoň jeho zamračený ksicht  povedal rovno, čo si o jej poslednej vete myslí.

  Radšej to odmlčali.

domiceli