RUMBELLE - Prievan v tráve, 4. kapitola

Rumbelle

4. kapitola

  Prievan v tráve...

Za dvacku

   

   Vytiahol ju z podlahy, otriasol z nej handru aj nalepené väčšie kúsky. Popravde by ju rád trochu aj vyžmýkal v objatí, bez ohľadu na to, že javila dosť rázne známky opotrebovania a razil z nej saponát, ale javila známky opotrebovania a razil z nej saponát. Vypadla mu nenápadne z rúk a sadla si rozkročmo nad kýbel, márne sa usilujúc sa v jeho hnedkavej tekutine uvidieť. 

  S nedôverou pozrela na neho. Matne si spomenula, že sa pred polhodinou šiel sprchovať, ale asi pod týmto pojmom nemajú rovnaké obsahy. Odtiene jeho pokožky totiž boli všelijaké, len nie prirodzené a už vôbec nevyzerali čisté.

  - Ty si sa akože umýval? -

  Vedel, na čo naráža, ale tie sprepadené škvrny od sadzí sa v studenej vode zmyť fakt nedali. Pochyboval, či  by to aj v teplej vzdali, ale na pokusy nemal vodu.

  - Vidíš, toto sú ruky pracujúceho muža. - natrčil jej pestrofarebné dlane.

  Otrčila mu svoje vyžraté od vody.

  - A toto pracujúcej ženy. - pomrvila tvárou a povzdychla. - Oboje sú prázdne! - zamračila sa a zložila ich radšej medzi kolená a nechala tam visieť prstami bezmocne dolu hlavou.

   - Jednu dvacku sme predsa ušetrili. -

  - Myslíš  z tých, čo nemáme vôbec?! - zatiahla ironicky. - Ale máš pravdu, našla som lacnejší variant ako... skrátka napochodujem ráno rovno ku gynekologičke a budem si na istom. - mávla odkväcnutou rukou, ako by šlo o bežnú rutinu, čo absolvuje pravidelne. Hmmm... asi tomu aj tak bude.V budúcnosti.

  Štvalo ju, že mlčí.

  - Ty, počuj, Adam Gold, nehnevaj sa, ale akosi prejavuješ málo ...prekvapenia nad tým, čo sa ti snažím už pár hodín naznačiť. Nezdá sa ti? - zatiahla a bol cítiť tak trochu už aj hnev.

   - Prečo by som mal byť prekvapený, keď som do podniku vložil svoje investície...- skúšal byť vtipný, ale mohol byť rád, že nemá po ruke ten vecheť na dlážku.

  Zakývala záporne hlavou, čo zas vytočilo trochu jeho a skôr než napočítal do desať, aby to, čo má na srdci,  rozdýchal, skončilo to na jazyku. 

   - Navyše to nie je prekvapenie, viem to už totiž dávno... dávnejšie. - oprel sa a prekrížil ruky na hrudi, očakávajúc výsluch.

  Dočkal sa.

  Zamračila sa. Ako otázka mu to stačilo. Čas nahradiť slepé patróny ostrými.

  - Viem to totiž od neho! Ráčil mi to niekoľkokrát chrstnúť do tváre, aj s prednáškou o mojich povinnostiach, akoby bol splnomocnencom vlády pre rodičovskú otázku. Pravdepodobne ste to spolu v tú noc dosť podrobne rozobrali, tak neviem, prečo odo mňa očakávaš, že budem hrať prekvapeného. - uzavrel tvrdo.

  Už jej došlo, odkiaľ má košeľu aj tesilky. Predstava, ako sa títo dvaja stretli a diskutovali o nej, jej skôr privodila mdloby, ako nejaké ďalšie otázky. Akosi ju však nemienil šetriť od odpovedí.

   - Taktne sme včera prešli to, čo som robil v tom posratom malomeste, kam si sa vybrala akože na čítačku. Dúfam, že sa mu moja "krásna beletria", ktorú mám už pár mesiacov súkromne rozčítanú, páčila a teraz nehovorím o knihe, za ktorú nemám ešte ani honorár a už by som mal splácať tantiémy niekomu úplne inému?! Ktovie, čí ten rukopis vlastne je... - vstal a vypochodoval na dvor.

  Vrátil sa. Vonku bola kosa a čerstvo vysprchované telo zodraté takmer z kože mu dalo jasne najavo, že radšej studený dom, ako dvor. Pár stupňov, je pár stupňov. Presne tak. Aspoň zakúri.

  Zakúril. Mlčky, rázne a dobre.

  - Ty si ma vlastne obvinil... že som ťa podviedla. - začala posmelená plamienkami, čo olizovali stenu krbu a jeho ostrý profil. 

  - Ale kdeže! Ako ťa to vôbec napadlo?! - hlasno prášil ruky jednu o druhú. Alebo tlieskal?! - Veď ty si šla len na stretko s nejakou knihovníčkou, na pár hodín a večer si mala byť doma. A ...veď si asi aj bola. Doma. Niekde. Doma... Pretože ja... ja... prepáč, srdiečko, ale ja stále netuším, čo je v tvojom ponímaní "doma"! Kde je to tvoje "doma"?! Ale začínam mať...taký neodbytný  pocit, že to nebude tu. - namieril ukazováky na čistú podlahu.

  Trochu ho to obmäkčilo. Prečo by umývala podlahu v cudzom dome? A navyše, nebol si u neho "doma" ty? A ešte aj s jeho "dievčaťom"?! Toto keď sa dozvie... 

  Trochu sa zmenšil.

  - Skončil si? - pozrela z jedného čierneho ukazováka na druhý hnedý.

  Čakal obhajobu, tak blahosklonne založil ruky za chrbát, akože: počúvam. Som ochotný. Pripravený. Odhodlaný. Zvládnem pravdu. Čik-čik, zamykám škraňu, nebudem skákať, nechám ťa vyrozprávať sa a potom, až potom zaútočím.

  - ...vieš, lebo musím ísť cikať. - zošuchla sa z gauča.

  Odprevadil ju pohľadom. 

  Čas na prepočítavanie. Pripravený? Odhodlaný? Zvládneš pravdu?...

  - To okienko na kúpeľke sa nedá otvárať. Mal by si s tým niečo urobiť. A bude treba dať tam, aj všade sieťky na hmyz. - s rukou vbok teraz šermovala ukazovákmi sama. - Je to síce škaredé, ale praktické. -

  Až teraz mu venovala pohľad. Díval sa ako žaba z prachu, hoci tu momentálne bolo už čisto.   

  - Ty mi na to nič nepovieš? - nedalo mu.

  - Čo chceš počuť? ...že si žiarlivec, to už viem, že si neistý a bezmocný, to vidím a že ma aj tak nechceš stratiť, to mi len lichotí. Tak načo viac slov? Zajtra ráno ťa čakám pred ambulanciou mojej doktorky a ráč si nacvičiť nejaký slušný výraz tváre, nech ma nepošle rovno na interupciu. - nadýchla sa. - ...ak sa potvrdí, že tvoje investície v tomto podniku majú rastúcu tendenciu! - namierila prst na brucho a vypla sa. - Povedala som inteligentný ksicht! Na tento fejs strateného šteňaťa zabudni! - vydýchla a zvrtla sa späť ku kúpeľni s ďalším nádychom, čo ju neoslovil.

  Poslušne napravil polená v krbe, aby nedymili.

  Streli sa na chodbičke.

  - Nechceš zostať? Bude teplo... - skúsil jej nenápadne podstrčiť nočné menu.

  - Nie, nechcem. Horúco už bolo, potrebujem si trochu prevetrať hlavu. Vymyslieť, čo s otcom... - hrabala sa v kabelke, aby sa zamestnala.

  - To ako so mnou?! - vypol sa, akoby čakal medajlu za statočnosť.

  Dostal len vyčítavý pohľad okorenený dvihnutým kútikom úst.

  - ... a poriešiť prednášky so zápočtami. Tú školu musím, chcem, som povinná dokončiť aspoň bakalárske. - dvihla aj druhý kútik.

 Rozmrazil jej oba. Stačilo priložiť pery. Poddali ako plastelína a nechali sa jemne hnietiť do tvaru, ktorý zapadal do tých jeho. O viac sa nepokúšal. Keď neprší, aspoň kvapká.

   - Odprevadím ťa. Pôjdeme peši. Síce sme ušetrili dvacku za kominára, ale ...musím sa ti priznať, dlžím ju jemu. Musel som si požičať na vlak... domov. - radšej cúvol o pol kroka.

   - Ty máš jediné šťastie, že ja nie som náladová, inak ťa rovno zahluším! - strčila do neho "nežne". -  Nehanbíš sa?! Apropó! Viem, koľko stojí lístok na vlak.  Kde je tých zvyšných jedenásť dvadsať? Navaľ ich sem, idem domov taxíkom! Tak ja sa tu nenápadne snažím votrieť sa do toho tvojho domova a...?! -

  - ...a vidíš! ... za čo kúpim sieťky na dotieravý hmyz? -

domiceli