RUMBELLE - Prievan v tráve, 10. kapitola

Rumbelle

10. kapitola

  Prievan v tráve...

Otec...

   

   Pristihla sa pri triaške. Dolu chrbtom jej stekal pot a dych mal problémy udržiavať plynulú jazdu. Mračila sa na odhodený mobil. Akoby ju bolo čosi popálilo. A pálilo ďalej. Zvonka, zvnútra. Hasiť! Treba hasiť!

  Záporne kývala hlavou, triasla vlasmi, šúchala si holé paže, akosi nič nezaberalo na blbé svedomie. Môcť tak všetko preglgnúť. Ani to nešlo. Kuchyňa. Voda. Rýchlo.

  Slabosť ju skoro vrátila späť do vyhriatej postele, ale akútny nedostatok tekutín už bol zrejme alarmujúci, keď jej nevadil ani po celej kuchyni sa vznášajúci pach budúcej večere. Otec práve šúpal cibuľu a po lícach sa mu kotúľali slzy. Nechápavo na neho zazrela, preplavila sa k točke a načapovala si plný krígeľ vody. Patrične chlórovej.  Skúsila natlačiť do úst čo najviac tekutiny, hoci to chuťovo nebolo nič moc. Bože, už sa jej hnusí aj obyčajná voda z točky. Rástla jej v ústach, nie a nie prehltnúť.

  - Kto ti volal? - spýtal sa, len aby reč nestála a ani ho to vlastne nezaujímalo, lebo tušil, že mu to aj tak nepovie. A načo aj.

  Povedala. Niečo sa v nej zlomilo. Zarachotilo to, rozprsklo sa, zosypalo a bolo potrebné to zhrabať a vytesniť von.

   - Pán profesor. - konečne preglgla a cítiac, ako jej tekutina steká do útrob, aj to, ako sa o chvíľu bude dozaista pýtať von ju popoháňalo mať to všetko rýchlo za sebou. Musí to dostať zo seba a je jej jedno, aké to bude mať dôsledky.

  Vážne sa zadívala na otca. Pokojne olúpaval cibuľu z ďalšej vrstvy plienok a nepýtal sa viac. 

  No, tak! Pýtaj sa! Opýtaj sa znova, aký "profesor"?! Nič. Presušené šupky mu šuchotali v rovnako suchých prstoch a dokonca si začal niečo pohmkávať.

  - Volal triedny. - skúsila ho vyprovokovať, ale len prikývol. Asi je pravdou, že sa chlap nedokáže sústrediť na dve veci naraz a jeho práve teraz zaujala tá prvá a tou bola hnusná smradľavá cibuľa.

  - Môj bývalý triedny. - zadupľovala.

  Zmraštil nos a spakruky si utrel líce. 

  - Myslíš toho, čo to s ním zas ťahá Emma? - odsunul šupky bokom, na druhý aj holú zeleninu a načiahol sa po ďalšej. - Chudera, mala radšej do hovna stúpiť, ako si hento zavesiť na krky. Ale to jej decko potrebuje otca. Každé decko potrebuje otca. Vlastný, či nevlastný, otec musí byť. - dohováral úbohej ďalšej malej cibuľke a Belle len prekrúcala očami.

   - Ja nehovorím o Hookovi. A náhodou je to správny chlap! - rozložila dlane hore dnom a odstúpila ďalej od stola, skadiaľ razila cibuľa. Nebolo ale kde pred štípaním ujsť. Čerstvá. Silná.

  - To si aj ja myslím. - zvrtol názor otec, lebo mu došlo, že Emmino brucho má na svedomí syn toho pajáca, čo sa s ním vláči jeho vlastná dcéra. - Len, aby nebol taký tatko, ako syn...- doložil od veci, ale ju opäť zalial ľadový pot.

  Otec si však rýchlo uvedomil, že kráča po pritenkom ľade a ak si chce zachovať aký-taký úprimný vzťah s dcérenkou, musí rešpektovať jej výber a krotiť svoje drsné názory.

  - A čo chcel od teba ten Hook? - tváril sa, že sa fakt smrteľne vážne zaujíma. Smola.

  - Ty ma vôbec nepočúvaš, oci. - podišla k stolu, vytiahla mu z ruky nôž a s patričnými grimasami aj cibuľu a sadla si oproti nemu. - Volal môj bývalý triedny. Môj triedny... Môj...Ten môj! - nedopovedala, ale chytila ho radšej za drapľavé prsty.

  - Tvoj... to akože ten, čo zomrel?! - zadrel nelogicky, ale vidiac, že dcéra prikyvuje, prsty v jej prstoch sa mu roztriasli.

  - Musí to byť pre teba šok. Aj pre mňa bol, to mi ver. Bola to fingovaná smrť. Stal sa korunným svedkom ešte v prípade vraždy ...Roberta. Pamätáš sa na Roberta? Toho policajta v prestrojení... z hradu. Ale to je ...O  tom som nechcela teraz hovoriť. Skrátka polícia, aby ochránila korunného svedka, zmenila mu identitu a vyhlásila ho za mŕtveho. Musel to hrať a nikomu nič neprezradiť. Prípad je ale uzavretý. Už sa nemusí skrývať. Tak sa neskrýva. Žije neďaleko a...volal mi. - vyklopila a naozaj, akoby sa jej uľavilo, len smäd stále zostal. To pálenie. Kdesi vnútri.

  - A to mi hovoríš len tak?! - prekvapene žmurkal starý muž a už sa mu triasli nielen ruky, ale aj hlava.

   - Áno, len tak! - zaafektovala. - Potrebujem to už zo seba dostať! Konečne! Ty vieš, ako ťažko som znášala jeho... smrť ...ako som sa skoro zbláznila od bolesti a teraz... je to späť...a ja som na rozpakoch. A neviem, čo robiť a... počúvaš ma? - dívala sa, ako otec vstal, vzal doštičku a začal na dreze pomaly krájať cibuľu.

  Zhlboka sa nadýchla a čakala, že jej príde zas zle. Neprišlo. Zostala sedieť a dívať sa na otca, čo s kľudom angličana...

  Tresol nôž o drez.

  - Teraz ti vezme tú vilu aj peniaze, čo ti odkázal?! - založil si ruky vbok.

  - Otec...- vyslovila ticho. Sklamane. - Ty myslíš len na mamonu. Ja ti tu vravím, že niekto, kto pre tvoju dcéru znamenal úplne všetko, je späť a... teba zaujíma len sprostá potuchnutá vila. - sklonila hlavu a bolo jej doplaču.

  - Keby som ráno ...nevidel, čo som vidieť ani nechcel... tak si myslím, že sa chceš k nemu zas vrátiť. - uzavrel rázne a zabodol nôž do stredu zeleniny.

  Možno cibuľa a možno zas niečo iné, ale rozplakala sa. Záporne krútila hlavou na znak absolútneho nesúhlasu, ale slovami to teraz vyjadriť nemohla.

  Aj otec mlčal. Novinka, čo mu privodila skoro infarkt sa mu pomaly rozkladala v hlave a mal v tom trochu zmätok. Najlepšie na nejasnosti sú predsa otázky. Bude klásť otázky. Veľa otázok.

  - A čo teraz chceš počuť odo mňa, Bellinka? Nejakú radu?! Nikdy si nedala na moje dobré rady, prečo teraz? - natočil sa k nej, ale videl len kôpku pochudnutej strhanej dievčinky, v spodnom prádle, čo na nej viselo, tak podobnú tej, čo oplakávala svoju životnú lásku pred dvomi rokmi, až sa obával, či sa mu tu zas úplne nezosype. Vtedy tu bola aspoň Emma, ale teraz?

  Stále záporne kývala hlavou.

   - Ale aspoň viem, prečo si zas...v tomto stave. - povzdychol.

  Zbystrila a strhla sa. Hádam len netuší o... jej stave?!

  - ...aj vtedy ťa to zobralo a bolo to svinstvo, čo ti urobil, to teda bolo. Možno nemohol inak, ale svinstvo to bolo. - sekal do cibule, aby sa upokojil. Na tak drobné kúsky ju mať ani nepotreboval. A dcéru rozbitú na také isté detto.

  - A ty chceš čo, Bellinka? - spýtal sa rovno, ale nemal odvahu pozrieť sa do jej zaslzených očí.

  - Len som chcela, aby si vedel, že žije a... že ja žijem tiež. Svoj vlastný, nový život. S Adamom. - dvihla hlavu hrdo hore, ale sebaisto to aj tak neznelo.

  Špúlil pery a kyvkal hlavou raz sem, raz tam, akoby sa nevedel rozhodnúť, či jej to odobrí, či zas zakáže.

  - Takže sa k nemu nemieniš vrátiť. - natrčil nakoniec na ňu nôž.

  - Nie. Nechcem... a ani nemôžem. - sťažka preglgla. -  Nie. - uzavrela, vstala a odtackala sa späť do izby.

 Pokojne dokrájal zvyšok cibule, vysypal do hrnca, umyl doštičku, aj nôž, aj ruky.  Sušil ich v plátennej utierke.

 - Škoda. - zamrmlal si.

 Chvalabohu nezačula, na koho strane sú jeho sympatie. Otec je otec.

domiceli