Rumbelle
13. kapitola
Prievan v tráve...
Iné riešenie...
S nedôverou si prezeral oplieskané dvere s
podriapanými reklamami taxislužieb a inzerátmi o predaji bytu tu. Tým sa
nečudoval. Šukšinova 69. Budova sa chystá zrejme k poslednému ťaženiu. Ako stará vyžitá markytánka už dávno doslúžila a o jej služby prestal byť záujem. Odsúdená k demolícii. Spolu s celou
štvrťou. Už počuť pohrebnú kapelu na jej konci. Na jej konci buldozéry
zrovnávali... asi Šukšinovu 70. Zrazu mal o niečo menšiu chuť ísť a skúsiť svoj
plán. Ale ide a skúsi.
Čítal všetky menovky, dvere od dvier, ale
žiadna sa mu nepozdávala. Stojac už takmer pod strechou pri posledných dverách,
neveriacky krútil hlavou.
- Slečna Lacey je v práci. - ozvalo sa o
poschodie nižšie.
Čiperná dôchodkyňa sa usmievala a kývala
prázdnou krhličkou pred mätežou poprerastaných kvetov v medzichodbičke.
Dobre počul to meno. Lacey. To bolo aj v mobile.
O to s väčšou radosťou započul to: slečna. Žiadna manželka. No, možno
manželka-čakateľka, ale to je menší zádrhel.
- Dobrý deň, viete, ja ale hľadám jedného
istého pána. - zostupoval pomaly, tváriac sa dôležito.
- Tamtoho pána? - usmiala sa babka a ukázala
smerom k jej dverám s jedným prižmúreným viečkom, ktoré sa po tomto čine už
nevládalo dvihnúť.
Jasné, že tam nestál, ale pochopil z gesta,
že je to pán, ktorý tam občas stáva. Možno aj sedí a spáva. Pár zádrhelov
navyše.
- Veľmi milý pán. Slušný, vychovaný,
dôstojný, to nie ako, že je kňaz, ale vie, čo sa patrí. Vždy dobre nahodený a
vonia. Dnes už málokto vonia. Ani vy nevoniate. - pokyvkala natočenou hlávkou a
krhličkou, ako karkulka prichytená pri vyžieraní košíka.
Páčil sa mu jej opis. Presne to očakával.
Distingvovaného, vážneho muža, nie zarasteného handrového pajáca.
- Vraveli ste, že slečna Lacey je v práci,
smiem vedieť, kde by som ju našiel? Viete, som tu iba na skok a chcel som pozdraviť
svojho dlhoročného... priateľa. -
- A dlho sa poznáte? -
- Odmalička. Boli sme spolužiaci už na
meštianke. - malé klamstvo nikomu neublíži.
- A viete, že je teraz hrdinom knižky? -
skúsila prezradiť niečo, čím by sa aj ona pochválila, ale nevyšlo to.
- Viem, viem. Podľa skutočných udalostí a o
to mi ide. Aby tie skutočné udalosti... prepáčte, môžete mi dať tú adresu jej
...práce? - radšej sa odmlčal, ktovie, kde babka posúva oné informácie.
Starká by sa ešte bola bývala rozprávala, ale
videla, že tento tu, síce tiež slušne oblečený, ale vôbec nie taký
charizmatický ako pán Gold, nemá záujem. Tento jej med s croissantom veru
neprinesie.
S nedôverou si prezeral výklad miestneho
kníhkupectva. S knihami sa odjakživa veľmi nekamarátil a predstava nejakej
premúdrelej knihovníčky, čo z neho bude vyťahovať informácie, sa mu nepáčila.
Cez sklo videl motať sa tam tri baby, skusmo testoval, ktorá bude Lacey. Vekovo
by pasovali tamtie dve, ale... pousmial sa a bolo mu nad neónku, čo aj za
bieleho dňa osvetľovala výklad, jasné, že si to namieri k tej najmladšej.
Namieril. Chvíľu sa akoby ošíval a mračil sa
na regále s tovarom, ale úsmevu sa nedá dlho vzdorovať. Úsmev vždy pozýva.Nečudo, že s ňou niečo má. Mladá, pekná. Pripomína mu dcéru. Aj Milah, keď bola mladšia. Aj Reginu... všetky si ich pamätá. Vkus sa mu nezmenil...
- Dobrý deň, mal by som záujem, teda hľadám
jednu knižku... ale neviem presne jej názov, dokonca ani autora. - začal z
takého široka a ďaleka, až sa aj úsmev ženy pred ním zmenil na okrúhly otáznik.
Ale profesionálne to nevzdala.
- Možno by mi pomohli nejaké bližšie indície.
Napríklad meno hlavného hrdinu, žáner knihy, niečo z deja...- ponúkla zopár
háčikov pyšná sama na seba, ako jej to ide.
Muž uznanlivo prikyvoval, rád, že ho
neodpálkovala k starším kolegyniam ani von z obchodu.
- Tak... hrá tam študentka. Mladá, veľmi pekná a
potom pán profesor. Starý a škaredý, ale to tej študentke vôbec neprekáža, lebo
ho to... no, to...šak viete... - okúňal sa riešiť tu konkrétnejšie pre jeho
generáciu očividne chúlostivé témy.
- Milovala. - ozvalo sa mu za chrbtom.
Ten hlas poznal.
Zaprel sa kufríkom o pult a pomaly sa otáčal.
Bol to on. Síce s krátkym zostrihom, očividne
starší, podľa sivastého prelivu i vrások, ktoré prísnemu výzoru nijak
neubližovali, mal odžité zas o kus viac. Bol to on.
- Na mŕtveho vyzeráte veľmi dobre, pán Gold.
- ohodnotil monotónne.
- Mienite niečo s niektorou časťou vašej vety
riešiť, pán French? - urobil krok dopredu a zaklapol knižku, ktorú si práve
znudene prezeral, kým čakal na desiatovú prestávku Lacey.
Tá prehadzovala výhybky z jedného na druhého,
kým jej svitlo, koho to práve obsluhuje. To už muži stáli zoči-voči a mračili sa na
seba, ako naozaj starí známi, ktorí to hrajú a o chvíľu si aj tak skočia do
náručia s trápnymi spomienkami z vojny.
Iba v tom poslednom sa nemýlila. Šlo o vojnu.
- Vlastne som sa prišiel ospravedlniť za to,
že som vtedy... konal unáhlene a... mrzí ma, že som sa neovládol. - natrčil do
tesnej medzierky medzi nimi muž s kufríkom svoju
dlaň.
Druhý k nej pomaly spustil oči a nepohol ani
svalom. Vytiahol ich zas hore.
- Takže zbiť ani zabiť ste ma neprišli. -
vydýchol, ale ruku stále neprijal.
Stiahla sa.
- Potrebujem s vami hovoriť. Je to vážne. Vy
viete veľmi dobre, že Belle je to jediné, na čom mi skutočne záleží a...-
- ...a myslíte si, že by aj mne malo na nej
záležať?! - zatiahol sarkasticky, ale otec tón hlasu prepočul.
- Hej, to si myslím. Preto som tu. - znova
natrčil ruku.
Znova ju odmietol a spýtavo sa pozrel dozadu smerom
k Lacey, čo mala problém zachovať si chladnú hlavu, výraz tváre, aj celého
tela. Nevedela, ako sa zrazu zachovať a celá jej prepracovaná
psychologicko-diplomatická ilúzia, že všetko sa dá riešiť pokojnou cestou sa jej
razom bortila.
- Prečo nás už nenecháte napokoji?! - nahla sa
dopredu, lebo odlepiť nohy od zeme a pristúpiť, sa jej nepodarilo.
Muž s kufríkom sa síce obzrel za krikom, ale
nemienil jej venovať pozornosť. Nie je manželka. Je to slečna. So slečnami sa
nemusí zapodievať.
- Venujete mi svoj čas, pán Gold? Sám ste
práve dosvedčil, že Belle... vás milovala. A trápi sa. Stále. Ja to vidím. Ja
som jej otec... - prekonal svoju rozpačitosť a vyjadril sa presne a jasne.
Toto Lacey už nedala.
Rozkývala sa viac, až sa jej podarilo
odtrhnúť lodičky z podlahy a aj bez kabáta a bez čiapky vytrielila von.
Muži oproti sebe zvážneli. Chlad zvonka im
ofúkol horúce hlavy.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára