RUMBELLE - Prievan v tráve, 11. kapitola

Rumbelle

11. kapitola

  Prievan v tráve...

Plán...

     

    Chcel klopkať prstami po pulte, ale nechty vystrihané totálne nakrátko vydávali iba slabučké dunenie. Aj to svedčilo o nervozite. Muž oproti nemu už hodnú chvíľu tipkal dofajčenú cigaretu a bokom úst vypúšťal posledný šluk. Usmial sa na spolustolovníka.

   - A čo na to číslo rovno nezavoláš? Há? - spýtal sa už po niekoľkýkrát, lebo nápad z vystopovaním adresy sa mu videl komplikovaný.

  - Už som ti povedal, že chcem len z očí-do očí. Povedz rovno, koľko chceš. - pritlačil brušká o sklo barového pultu.

  - Nevyšiluj. Ukáž, skúsim niečo. - odsunul popolník a pritiahol si ružový mobil k sebe. 

  Preťukal označené číslo do svojho a rovno vytočil. Parťák oproti iba zhrozene otvoril ústa, ale dostal natrčenú dlaň s ubezpečením niekde medzi všetkými tými čiarami, že to má nechať na neho. A basta!

  - Dobrý deň, tento hovor bude monitorovaný. Som z agentúry, ktorá robí predvolebný prieskum. Anonymný, samozrejme. Bude vás to stáť len niekoľko minút vášho času, ale štyri roky života, ak si zas zvolíte tú nesprávnu osobu, ktorá vaše mesto bude zastupovať. Takže začnem. Ako ste spokojná s primátorom  mesta? Po a, som spokojná, po bé, som nespokojná, po cé, neviem sa vyjadriť. Ďakujem. Urobil... ako ste vraveli, že sa volá? Ahá, viete máme dvoch v tomto kraji, hej, hej, takže... niečo aj v štvrti, v ktorej bývate, prípadne na ulici? Nie? A môžete uviesť, kde nedošlo k náprave? Čiže Šukšinova 69... Nie, nie, nemusíte upresňovať, stačí, že tam sa nedostalo z rozpočtu nič. Ďakujem. Značím si to. - žmurkol na prekvapeného muža, čo sa nestačil čudovať práve odpočúvaným manévrom. -  Už len zaradenie, ste po a, volič do 25 rokov, po bé, volič nad 25 rokov, po cé... Vďaka, vďaka, nemuseli ste presne, značím po bé. Ďakujeme za váš prínos, o výsledkoch volieb rozhodujete vy! Nezabudnite...- usmieval sa chlapík, zrušil hovor, niečo ešte chvíľu vyťukával, kým mu natrčil svoj aparát. - Podľa predvoľby to nešlo, je to mobil, ale primátor zabral. Stačilo pogúgliť. Sme v tomto meste a ulicu aj s popisným číslom si už počul. Tak? Aký som? Objednaj mi dvojitú! - kývol na barmanku.

  Musel uznať, že kamoš sa vyzná. Zniesol ešte doberačky, kvôli sotva dvadsaťpäťročnému ženskému hlasu, s ktorým dotyčný komunikoval, či si ide vyhodiť z kopýtka niekde ďaleko od domu, aby ho miestne supermarkeťáčky nerozniesli v klebetných zuboch, rýchlo zaplatil a ponáhľal sa domov, vrátiť dcére nenápadne "premiestnený" mobil, vyvetraný v miestnej putike. Aj si k nemu radšej privoňal, či veľmi nerazí. Razil. Hádam do rána vypŕchne.

  Zas spala. Tentokrát oprávnene, bola už hlboká noc.

  Díval sa na jej pekný profil vtlačený do vankúša a utvrdzoval sa v tom, že ako otec má právo ju usmerniť. Dokonca musí, je otcom!

  Vrátil sa do kuchyne, vyložil obschnuté riady do skriniek, vyrovnal utierku prevesenú cez trúbu a spokojný si sadol ku krížovke, čo poobede ani len nezačal. A ani nezačne. Musí premyslieť svoj plán. Dobre si ho premyslieť. Len jedno mu nejde do hlavy, prečo to dvihla ženská?! Hádam to len nebude jeho manželka! Len aby nešiel neskoro...

  So záujmom ho sledovala. V košeli a v kravate ho nevidela celé roky. Konečne sa jej podarilo prežrieť polku starého rožka, čo sa nepýtal prerodiť vrchom, nuž mala dobrú náladu. Ale dnes ešte do školy nejde. Nechce sa jej.

   - Vidím, že už ti je lepšie, Bellinka. Dnes by si mohla za mňa zaskočiť do krámu, aspoň na doobedie. Majú prísť po nejaké objednávky, všetko je nachystané a aspoň uvidíš, ako to ide. Čo ty na to?! - pristúpil bezmocný k nej s bradou vysoko dvihnutou, golierom vykasaným, aby mu pomohla zaviazať uzol na kravate.

  Dávno ich neviazala. Prakticky, odkedy... prsty sa jej trochu šmýkali, lebo neoblomné spomienky sa vracali a kravaty sú úplne rovnaké. Aj uzly zostávajú. Naučil ju pár fínt. Zídu sa, vravel. Zišli sa. 

  - Je z teba stále fešák, tati. A smiem vedieť, pre ktorú si sa takto vyštafíroval? - pozerala zboku s lišiackym úškrnom.

  - Ale čoby. Ty jašo! Na to už ja nie som. Mám ale obchodné stretnutie. A hádam nechceš, aby ti tvoj tatko urobil hanbu. Náhodou viem, čo sa patrí. Dobrý podnikateľ si musí na zovňajšku dať záležať. Vždy som obdivoval mužov, ktorí mali oblek ako druhú kožu. Zdvihol ukazovák a jej bolo úplne jasné, kam ním chce mieriť.

  - A predsa ti to nebránilo rozbíjať im huby...- založila ruku vbok a pritlačila druhou.

  Bol rád, že okamžite pochopila, o kom je reč. Železo treba kuť za horúca.

  - To bol veľký omyl. Uznávam. Unáhlil som sa. A preto nechcem, aby si sa unáhlila ani ty. - pristúpil k nej a pohladil ju po líci. - Si ešte taká mladá, Bellinka. Musíš si dobre rozmyslieť, čo je pre teba najlepšie. Život sa s tebou maznať nebude, to vieš, ale niekedy vie byť aj milosrdný a prinesie ti k nohám takú náhodu... nuž...treba sa jej chopiť. Príležitosti... Ponuky...- už tliachal.

   - Tak si tú svoju náhodu uži a dobre vybav tú zákazku, nech máme za čo nakupovať Vianočné darčeky. - napravila mu ešte raz uzol, pritlačila klopy saka a vyprevadila ho von.

  Zaprela sa zadkom o zabuchnuté dvere.

  - Budeme potrebovať o jeden darček možno viac...- sklonila hlavu, či sa brucho aspoň trochu nevydúva. Preliačený vandel.

  Zvonenie bola smrť! Navigácia, kde asi má aparát, sa ešte nenakopla a orientačný zmysel takto zavčas rána, aspoň čo si pamätá,  nikdy nefungoval. Vsadil na istotu. Jasné. Na wecku je vždy všetko. Bunda, včerajšie veci, tanier so zvyškami večere, nejaké zvyšky bez taniera a ľaľa ho, aj mobil!

  Sadol na sklapnutú dosku a usmial sa na meno na displeji. Aj chcel byť infantilne nežný a sladko-kyslý, ale zbombardovala ho rovno, ako sa jej podarilo zjesť polku rožka a negrcať, takže romantiku nechá na inokedy.

  - Máš prestávku? - skúsil radšej realitu, lebo nezvykávala volávať počas školy.

  - Nuž, vlastne asi mám. Vieš, otec niekam šiel a mňa poslal do obchodu, ale... vieš, tie kvety, ten puch...obávam sa, že ten úbohý rožok to nedá. - zaškemrala, aby mu bolo jasné, že aj tak nemá nič lepšie na robote, ako prísť za ňou a odbremeniť ju v otcovom kráme od akejkoľvek roboty.

  Vôbec sa mu to nepozdávalo. Ok, kominára ešte zahral, ale predavač v kvetinárstve? Nie je tých rekvalifikácií na jedného priveľa?

  - Doriti! - znechutene precedil cez zuby, keď sa mu podarilo rozpučiť jedno z ľanových semiačok, čo popri telefonovaní zbieral pri vani.

  Nebolo to ľanové semiačko a nebolo tu jediné.

  - Prepáč, to nebolo tebe, len... len, poviem ti potom, keď prídem. Pá. - rýchlo zložil.

   Myši! Už len to mu chýba ku šťastiu. Takže kominár, predavač a cestou domov sa musí ešte naučiť niečo viac o deratizácii. Silne pochybuje, že mu v tom bude ona nápomocná.

  Preboha! Čo ak, kvôli tej sivej hávedi,  sem už nikdy nebude chcieť vkročiť?! Čo bude on bez nej?! Tuším tá tehotenská predposratosť už lezie aj na neho. Včera dokonca dal vetrať deku z gauča. A potom aj gauč.

  V kuchyni na chladničke dopísal k zoznamu vecí, ktorý končil tepovačom na epedá ešte pascu na myši.

domiceli