RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 25. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

25. kapitola

      Smrteľne vážne na neho pohliadla spod spustených viečok, najnežnejšie, ako vedela, ale fakt nevyzeral, že ju prenesie z auta  na pohotovosť v náručí, akoby si to predstavovalo jej ružovučké, nadržané na romantiku, srdiečko.  To fakt, že nie. 

  S dešpektom o niečo väčším, ako po nemom odmietnutí nevysloveného priania na svoju nemožnú kardio slabosť, zazerala na práve sa z auta šinúce nohy. Vlastné. Prepálený motorový olej krásne vsiakol, chytil sýty betakaroténový odtieň, miestami do temne fialova až čierna. 

  Ešte by mohla zamdlieť. Pozrela úskokom na neho, kým nervózne premýšľal, ako zabezpečiť nezamknuteľné auto s vybitým bočným okienkom a vzdala aj túto možnosť. Nebude mu pridávať starosti. Ale ani radosti! Pochválila sa za ústretovosť.

  Otvoril ešte zadné dvere, zložil sedanku a vydoloval z útrob čosi neforemné.

  - Šlapky...- natrčil k nej v každej ruke jeden exemplár krikľavozelenej dopraskanej gumenej opachy.

  - ...tie vám toto tu akože že darovali? – odvrkla, zvraštila nos a nezdvorilo odmietla.

  Vykrútil pery do úškľabku. Aha ju, aká pohotová. A nebodaj, žiarli... Šmaril jej ich k nohám a s rukami za chrbtom trpezlivo čakal, kým sa do nich našuchne. Potom vysvetlil, akú cennosť jej to ponúkol.

  - Nosím ich po práci. Barmanstvo je dosť o nohách, srdiečko  a radšej risknem pokutu za šoférovanie v nevhodnej obuvi od podobných „zelených žabiek“, ako im romanticky hovorí náš Dávidko, než si nechať odumrieť nohy. Živia ma... – nezdvorilo smrkol, lebo mu just prišla na um práve tá stredná a nemohol by klamať, že pár šupov nezinkasoval aj pomocou nej. Hold – barmanstvo.

  Veľmi sa nezdráhala, rozbombardovaná cesta k príjmu miestnej nemocnice, s výmoľmi zasypanými leda-bolo štrkom, nelákala jej síce špinavé, ale stále pomerne citlivé spodky nôh.

  Ponúkol jej rameno, akože sa za ňu nehanbí, ale len mykla rukou, ako keď zaháňame otravný hmyz, sústreďujúc sa skôr na to, ako chodiť v takomto niečom otrasne nedržiacom na nohách. Koniec snenia o romantike. Nastupuje krutá realita. 

  Čaká ich trojhlavý drak. Ruby bude prskať oheň nad zničenými šatami, Viktor šľahať aj plamene nad jej, nad jeho nezodpovednosťou. Ešteže tak. A otec, ktorého isto zavolali, odfuní zvyšok. Zrejme schytá pár vzduchom chladených a  na doživotie domáce väzenie. Tento rok už hádam šieste.

  Kráčala s hlavou sklonenou, aby sa jej priveľké gumenné oštary nevyzuli. Galantne jej otvoril dvere. Na recepcii zaváhali, či si poklopkať na čelo alebo ich rovno vyhodiť, ale služba je služba. Smer na urgentný príjem tunajšej pohotovosti obaja už poznali.

  Ako natruc – plná čakáreň. Plná ľudí, čo si automaticky odsadli a posunuli sa, nenápadne,  na opačnú stranu chodby. Prišlo jej smiešne, ako ich považujú za totál bezďákov. Ich! Nielen ju. Mykalo jej spokojne perami.

  Jemu to až také vtipné nepripadalo. Tváril sa, že zhrozené pohľady nevidí a pokojne si sadol na najbližšiu lavičku. A pokojne si ju nevšímal. To určite! Tvrdo dosadla vedľa neho. Každý musí vidieť, že k sebe patríme. A pasujeme. Takmer ho pricvikla k opierke, ako tesne. Prekvapilo ho to, ale dúfal, že ten nepatrne zdvihnutý kútik úst si nevšimla.

  - Asi sme nemali toľko nasávať. Je mi blbo,  budem grcať! – zadrela a chytila sa za brucho aj za ústa.

  Akýsi pacoš rýchlo zaklopkal na dvere ambulancie.

  Vyšlo to! Dobre vedela, že spitých na mol ošetrujú prednostne, aby im nevykapali v čakárni, neudusili sa nebodaj zvratkami a podobné úchvatne smradľavé scenáre. Neraz sedela vzadu, keď tam dotiahli práve takú polomŕtvolu a nechali tam vyspávať opicu na ležadle, za plentou, lebo žiadne oddelenie prípad nechcelo. Tak im treba, nemali zrušiť záchytky. Teraz zachytávajú pohotovosti.

  Nasúkali sa dnu, obaja sa tackajúc, lebo svoje imaginárne opojenie zahrala tak presvedčivo a vierohodne, že potácaním sa sácala aj do neho a tak chudera sestrička netušila, koho ratovať skôr. Radšej dožula svoje obligátne nočné chipsy a vyčkávala, ktorý z nich sa jej tu vykotí ako prvý.  

  - Ty kokos, vy ste v tomto našom zapadákove našli pláž? ...a horelo tam?! – vyštekla Ruby, prísediaca na jej miestečku vedľa Viktora, vidiac kamošku tak, ako ju videla. - Smrdíte jak staré pneumatiky! Ale ten opaľovák vyhoď kráska, tie škvrny po nohách vyzerajú jak gepard s črevnými potiažami.– rozchechtala sa pripravená si nechať všetko vyrozprávať do posledného detailu a ešte si to detailne zachytiť.

  - ...sa neopováž vyťahovať mobil, lebo ťa vlastnoručne zachlomaždím, ty trapka blbá! – dovolila si vyštartovať proti nej akčná, pred svojím "princom" práve zdehonestovaná a patrične znemožnená  Belle, potom, čo spozorovala priveľmi sa vo vrecku županu hrabkajúcu Ruby.

  Viktor stál zoči-voči sokovi a naozaj metal blesky. 

  Sok na neho hľadel, naopak, pomerne pokojne, s rukami nadžgatými v tesných džínsoch, kýval sa spredu-dozadu. Chcel sa porúčať, ale tušil, že bez vysvetlenia to asi nepôjde. Možno by to nechal iba na Belle a sám bol zvedavý, čo vymyslí. Skúsil sám.

  - No, pokiaľ viem, zbili ju, uniesli, týrali, mučili, okradli, možno aj znásilnili, potom som ju našiel a zopakoval to všetko v opačnom poradí... po tú bitku. To som už nestihol. To môžete vy dokončiť. Zaslúži si. – vypúlil oči, mysliac si, aký je mrte vtipný, ale chudera popisovaná vizážou spadala dostatočne presne a jednoznačne  do opisu

  Otrčila smutne spodnú peru a mal naozaj pocit, že ľutuje, že to nie je celé pravda. Radšej vydoloval jednu ruku z gatí a natrčil na ňu ukazovák s veľavravným gestom, že sa má okamžite dobrovoľne priznať a povedať pravdu skôr, ako on dostane po papuli od Viktora.

  Neskoro. Schytal. Kódex -  nekódex. Prísaha - neprísaha. OK, ani sa nebránil. Zaslúžil si. Prijal to, ako chlap.

  Ale schytal aj Viktor.

  - Šibe ti?! ... nadobro?! – povedali skoro súčasne.

  Viktor, držiac si ľavé líce aj Belle fúkajúca si pravačku.

  Výborne, je pomstený. Hrdo sa vypol.

  Ruby spadla sánka, pohodlne sa usalašila lepšie v kresle a čakala, čo bude ďalej. Kostýmy sa jej síce akosi nepozdávajú, ale za toto to stálo. Len, ako teraz pôjde domov. Ako. Ako. Zadným vchodom bistra. Ako inokedy.

  - Neprajem si, aby si tu otĺkal hrdinov! Síce som ho zachránila z jedného záchoda najprv ja, potom ma  pozval na večeru, aj keď ma medzitým trošku zbila jeho frajerka. Ja by som jej to bola vrátila, ale tí dvaja magori z baru ma oklamali a vlákali do pasce. A zobrali lodičky a kabelku a zavreli ma na záchod. A boli tam pavúky a pavučiny. A on. ...ho tam strčili. A on vykopol dvere a rozbil okno, aj ...auto a naštartoval pomocou drôtikov a nemusel ani volať záchranku, doviezol ma, ako vidíš osobne. – natrčila prst smerom k nemu, už tak pyšne vyšponovanému, až sa mu vykasalo tričko.

  Ruby sa už ohýbala od smiechu. Bellin rozprávačský antitalent bol nenapodobiteľný. Že ju nenapadlo si to nahrávať!

  Viktor stál s rukami vbok a zbieral zrejme sliny v ústach, lebo nimi priveľmi mrvil. Tak hrdina?! Tak záchranca! Tak takto... A on sa tu strachuje. On ...čo? Našťastie mu Ruby zabránila volať políciu, otca i babku. A on – poslúchol. Ruby bola presvedčivá a zrejme sa v škôlke nenaučila zaväzovať si šnúrky na mašličky...

  - Vypadnite! – obslúžil a tým pádne vyhodnotil "pána" hrdinu.

  A včas zachytil obeť, ktorá ho zas chcela brániť. Zbytočne sa metala. Roky golfových tréningov a posilňovne prišli konečne k duhu.

  Poslúchol. Zakýval pacošom a mizol v pridlhej chodbe s kacírskou myšlienkou na samom krajíčku súdnosti, počkať za rohom, keď ju budú odvážať na oddelenie.

  - Hej, hej, hej... -  bzučalo za ním.

  Z ambulancie vytrielila Ruby v župane a stopovala.

  -  Však ma hodíte domov, k babičke...do bistra? Však, však, však?  K zadnému vchodu. Aj na tom rozbitom aute. Je mi to šuma fuk. Hádam by ste dámu nenechali ísť v nočnej košieľke busom alebo pešo...- odklopila klopy a vytrčila zvodne kolienko.

Domiceli