Rumpelstiltskin
Temný
závoj
jednodielovka
Vzduch v kaplnke bol nadobro
vydýchaný iste už predvčerom. A zvyšok drzo dochlípavali sviečky, svojimi o život
sa trasúcimi, ustráchanými knôtmi. Odhliadnuc od toho, že tu múry celé
stáročia vstrebávali sťažnosti, ponosy a trápenia mnohých generácií, čo
len málo sa snažili vykompenzovať to úprimnými modlitbami a pokáním, nič
tu nepôsobilo príjemne, duchovne, nadpozemsky, skrátka blahodárne pre dušu.
Dokonca aj to ticho, čo v pauzách medzi kázaním nastalo, bolo
disharmonické.
Opatrne naberala stuchnutý, kadidlom a potom prítomných presýtený
puch do nozdier, krátkymi nádychmi, ale po chvíli jej bolo aj tak na omdletie.
Ceremónie ohľadom pohrebu ešte zďaleka neskončili,
ale to neprestajné cinkanie, šomranie, privysoké kňazove tóny a hlasné smoklenie
najatých plačiek ju oberali o posledné zvyšky síl.
Dosť, vzdáva to.
Zaklipkala očami, párkrát nadvihla ruky, že
sa akože oveje a zviezla sa opatrne k zemi, aby sa veľmi neudrela.
Našťastie množstvo spodných sukien bolo dostatočnou perinou na mäkké pristátie.
Ľutovala, že nemohla nechať oči otvorené, aby
videla reakcie ľudí. Príbuzných, priateľov...snúbenca. Ktovie, kto prvý dobehne
a pokúsi sa ju vzkriesiť.
Chvíľu sa vôbec nič nedialo. Niektorí
predpokladali, že len klesla do kolien a takto, hlboko schúlená, okázalo
prežíva smútok nad smrťou starého otca z matkinej strany.
To je do jedu! Namiesto, aby ju vyniesli von,
na vzduch, ako si naplánovala svoju fintu, tvrdne tu stlačená korzetom
v neprirodzenej polohe a nikto, vôbec nikto si ju nevšíma!
Konečne. Niekto sa jej jemne dotkol paže.
Vzdychla. S uspokojením...
- Pani, pani, neležte, dlažba je studená,
dostanete vlka! Tatko mi to vždy tak hovorieva. – ozvalo sa pošepky a trmácanie
zintenzívnelo.
„Čože? Nejaké decko?!“ zhrozila sa a radšej
mierne pootvorila oči. Iba na maličkú medzierku.
V nej zbadala peknú guľatú tvár s polodlhými,
mierne kde-tu zvlnenými vlasmi okolo vyplašených hnedých očí. Na krkoch
previazaná šatka, skôr šál, bol mu trochu veľký, dokrkvaný, hrubo tkaný. Takže
žiadne šľachtické mláďa, niekto z podhradia, dedinčan, chudák...navyše
malý chlapec.
Vzdychla znova, zhlboka, lebo pľúcam začínal
chýbať kyslík a skúsila sa zviechať. Ono to nejako nešlo. Kostice korzetu
sa posunuli nižšie do obručí sukne a vstať z tej záplavy látky sa jej
samej zrejme nepodarí.
S nádejou pohliadla na chlapca a natiahla
k nemu paže s letmým úsmevom.
Ten sa poošíval, predsa len, už dosť, že sa
odvážil osloviť túto krásnu ženu, ale byť jej nápomocný, na to odvahu už nemal.
Iní by aj mali, už si všimli, že sa neváľa po
zemi len tak, ale dotknúť sa snúbenice Gastona, poznajúc jeho prchkú povahu,
hoci teraz podriemkával vpredu v lavici, podoprený zahanbenými rodičmi, ešte
stále priotrávený včerajšou predkarovou pitkou, to sa tiež neodvážili.
„Dočerta, v celom kostole sa nenájde
duša, čo by mi pomohla?! – zakliala si v duchu, kašlúc už na svätosť miesta aj udalosť, ktorej sa účastní a mraštiac zjavnou nevôľou tvár,
pokúšala sa narovnať a vstať.
Ozvali sa duté kroky, ale keď sa obzrela tým smerom, nevidela nikoho.
- Čo tu robíš Bae?! – zašepkal akýsi muž z druhej
strany.
Ale ani tam nikto nestál.
Priestor okolo nich sa však začal podozrivo
vyprázdňovať. Ľudia sa bezradne obzerali a tlačili jeden k druhému,
hlavne do iného kúta kaplnky, prípadne rovno von. Rýchlo. Čím skôr ...aby o chvíľu nebolo neskoro.
Muž, ktorému patril hlas, bol nevyspytateľný.
Tunajší ho už dobre poznali...
- Budeš taký láskavý, Bae a pomôžeš mi
vstať? – ozvala sa, zachytiac meno, už vyčerpaná márnym nadvihovaním sa k jedinému
človeku, čo pri nej zostal, kým ostatní sa stlačili ako ovce do košiara, bokom.
Natiahla sa k nej dlaň. Keď sa po nej
vyštverala k majiteľovi, pohliadla do strhanej, hrozivo vyzerajúcej, vráskami
rozrytej tváre neznámeho muža v dlhom, až po zem siahajúcom, temno červenom odeve pozapínanom desiatkami
zlatých gombíkov až ku krku.
Stratila odvahu. Trochu cukla dozadu.
- Vidíš, Bae, aká nevďačná, namyslená čvarga
to je?! Ponúkneš im pomocnú ruku a hľa, ona len zíza a zrejme sa jej
moja dlaň nezdá dosť nóbl! – otočil sa afektovane na chlapca a obratom zas
na ňu, zabodnúc do nej svoje pichľavé čierne zreničky.
Poslednýkrát sa zaprela, že vstane sama, keď
pocítila drsné zovretie nad lakťom a nepredpokladajúc toľkú silu u tohto
na prvý pohľad vetchého človiečika, prekvapená sledovala, ako ju dvihol sťa
pierko a podobne spustil na zem, že ešte vrchná sukňa spomalene dopadala
hodnú chvíľu na množstvo spodničiek, ukladajúc sa opatrne na ne, akoby sa aj
ona bála muža pred sebou.
- Neubližuj jej, tatko, prosím ťa! –
vystrelilo chlapča k mužovi a objalo ho okolo pása, všemožne sa
snažiac odtisnúť ho od vyľakanej dievčiny.
Až po chvíli pozrel na neho, tvár mu trochu zmäkla,
hoci peknej farby nenabrala, zostala povädnutá, sivá a nepriateľsky naladená.
To ho už chlapča ťahalo von z kaplnky,
kde aj samo tajne vošlo, chcúc len vidieť toľkých vznešených pánov a ich odevy
i všetko, čo z nich robí šľachticov.
Ešte raz sa cestou zastavil na bledej tvári
ženy, a nebadaným pohybom ruky, presunul jej závoj zozadu vlasov pred
tvár, pretiahnuc ho skrz ňu, spustil jej ho k nohám a vytiahol k sebe
do dlane, krkvúc ho nenávistne medzi prstami.
- Mne sa neschováš, drahá! Teba si ja ešte
nájdem! ...Temnému pánovi nikto nebude odporovať, opovrhovať ním...Nikto! Žiadna!
– precedil medzi pokazené zuby ťahaný synom von, s tvárou stále natočenou na ňu.
Teraz cítila, že omdlie asi naozaj...
domiceli
zaujímavý námet na jednodielovku :) záver sa mi páčil a ešte tá jednoduchá zápletka :) a samozrejme aj spracovanie :) najviac v tej časti kde "omdlievala" :)
OdpovedaťOdstrániť