Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 4. diel SLÚŽKA

Rumpelstiltskin

Temný závoj

4. diel

     Poodchýlené dvere na kuchyni sa opatrne privreli a dievča za nimi zalapalo do dychu. Márne sa obzerala, kadiaľ by čo najrýchlejšie ušla z tohto domu hrôzy. Okienko v kutici, skôr len v kuchynskom kúte bolo maličké, sotva osvetľovalo police plné kadejakého nesúrodého harampádia, od najjednoduchších drevených misiek, cez medené kotlíky až k cínovým, dokonca aj strieborným misiam s filigránskym zdobením, aj vykladané polodrahokamami sa tu našli. Vyzeralo to tu  skôr ako brloh Alibabu a jeho zbojníkov, než kuchyňa. A slová, čo práve začula, jej teóriu tiež potvrdzovali.

  „Kam som sa to dostala...kam ?!“ uvedomovala si s hrôzou, že jej bláznivé dobrodružstvo v snahe pomôcť nejakej zúfalej úbožiačke, čo za ňou prišla s prosbou, týkajúcou sa jej zmiznutej vnučky, začína naberať hrôzostrašné rozmery.

  Ešte raz čo najtichšie poodchýlila dvere a jedným očkom nazrela, čo sa deje v izbici, keď tak náhle hlasy v nej  stíchli. Vidiac oboch domácich v objatí, odpadol jej kameň zo srdca, ale tak nešťastne, že zas zavadila o nejakú kôpku a tá sa jej zosypala na dlážku, lomoziac ako najatá.

  Muž sa odlepil od chlapca a ešte niekoľkokrát mu prešiel rukou po strapatej hlave. Začujúc hurhaj  z kuchyne, prevrátil očami a takmer pokojne, ale patrične ironicky precedil pomedzi zuby.

  - Vyhoď ju, prosím ťa sám, synku, lebo ak sa ja otočím...- radšej ani nedopovedal a uvoľnil mladému cestu.

  Vrátil sa k stolu a prstami sa dotkol vrchnáčika škatuľky na prstienok, ktorý už čochvíľa dokončí. Ak ho nebudú iritovať kadejaké nepríjemné, bubienky trhajúce zvuky z kuchyne po grambľavých slúžkach.

  „To je nápad!“ skrsla mu v mozgu šialená myšlienka. „Bubienky trhajúce!“

  Počkal si, kým Bae vybaví výpoveď pre novú, sotva dnes ráno najatú slúžtičku, a keď sa dvere opäť otvorili a Bae ťahal z nich dievčinu s tvárou v zástere, čo usedavo bedákala, aby ukázal otcovi, aká je nešťastná, že prišla o službu, luskol dvakrát prstami a spokojne založil ruky pod bradu, zaprúc sa na lakťoch a s úsmevom ju vyprevádzal pohľadom k vchodovým dverám.

 Bae vidiac, že otec čaruje, zamračil sa a pohliadol na dievča. Zostalo však živé a to mu stačilo. Už ho prešiel nápad, aby otca prehovoril, nech si ju nechajú, kým nenájdu...mamu.

  - Nehnevaj sa na nás. Otec nemá rád nešikovné a tebe to veľmi v kuchyni nešlo. – skúsil sa jej na prahu ospravedlniť.

  Ju však zaujímalo len to, že je na čerstvom vzduchu, kožu má na mieste a v celku a môže sa dokonca aj zhlboka nadýchnuť. Utrela tvár od fiktívnych sĺz, čo si v rýchlosti nafŕkala na tvár z vedra na umývanie riadu, neriešiac, čo všetko tam pláva a s úsmevom sa otočila ku chlapcovi.

  Otvárali a zatvárali sa mu ústa a pôsobil veľmi smiešne.

   Jemu sa však smiešna zdala ona, vzhľadom k tomu, že sa o nej neveľmi pochvalne vyjadroval a ona sa prihlúplo usmievala, vyzerajúc, akoby ho chcela pohladiť.

  Nemýlil sa. Vystrela ruku a prešla mu pozdĺž líca, smiešne vykrútiac perami, akoby čosi aj vravela.

  Až teraz sa prestala usmievať. Nielenže nič nepočula, ale ani nič nemohla povedať. Bola skrátka hluchonemá!

  Bae zacúval dovnútra, nechajúc chuderku skúšať svoje hrdlo, či sa predsa len z neho niečo neozve a s vykrivenými perami zazrel na stále spokojne sa tváriaceho otca.

  - Prečo si jej to urobil?! – ukázal smerom von.

  - Čo chceš, Bae?! Nezabil som ju! ...zatiaľ. Len...pochop ma...iste počula tvoje obvinenia a ja nemôžem dopustiť, aby sa šla sťažovať niekde na zámok a po nás dvoch si potom  prišli vojaci a chceli nás uvrhnúť do temnice a ja by som ich musel do jedného skántriť...len si predstav, toľko zmárnených ľudských  životov! - začal vykladať a živšie gestikulovať rukami, skôr afektovať a preháňať.

  Bae záporne zakýval hlavou a nahnevaný vystrelil zas von.

  Videl ju odchádzať, už v diaľke, s hlavou sklonenou, pridŕžajúc si hrubé sukne. Najradšej by sa za ňou rozbehol a za všetko sa jej ospravedlnil a poprosil ju o odpustenie, lenže...ako?! Keď bola hluchá...a nemá...

  Skôr než sklamaný vošiel dnu, všimol si, že dievča v jednom okamihu kdesi za rohom zmizlo a o chvíľu sa spoza jedného domu vynoril kôň s jazdkyňou v plášti, spod ktorého trčali sukne, čo si pred chvíľou držala ich slúžka. Kôň mal skutočne namierené smerom k zámku...

  - Otec, otec...mal si pravdu! Šla na zámok! Prídu vojaci! ...mala  koňa...čo ak vie písať! Všetko im prezradí...- zúfalo vtrhol dnu a vrhol sa rovno k otcovi.

  Rumpel sa zamračil, ale na diaľku zabíjať nevedel.

  - Vidíš! ...kam nás dovedie tvoje naivné ľudomilstvo?! Odjakživa tvrdím, že títo ničomníci sú všetko zradcovia, čo nám chcú iba ublížiť! Mal som jej srdce vytrhnúť už pri prvej rozbitej šálke a šmariť ho do pomyjí! ...teraz môže byť už neskoro...idem za ňou! – vystrelil spoza stola, zahalil sa do dymu a čo chvíľa už stál pred palácovou bránou, netrpezlivo očakávajúc jazdca, o ktorom vravel jeho syn.

domiceli