Rumbelle
Temná
charizma
Bonusovka
Už po pár stovkách metrov sa spätila a
zubadlo sa prekvapenému koňovi drsne zakvačilo do tlamy. Chvíľu ho šepotom
upokojovala, kým si uvedomila, že jej slová vlastne nepatria tomuto pokornému
zvieraťu, ale hovorí ich sama sebe. Svojmu vnútru, ktoré tajfún rozmetal
a odhalil všetky nechránené miesta. Všetky zraniteľné, všetky doteraz
spiace...
Pousmiala sa nad svojou naivnosťou,
bláznovstvom, na ktoré sa bezhlavo odhodlala. Kam chcela ísť? Koho
konfrontovať?! Ako?! ...
Zatiahla oči viečkami a zhlboka sa
nadýchla ostrého nočného povetria.
Párkrát pomykala postrojom a otočila
spoločníka smerom k zámku. Zatriasol hrivou, zastrihal ušami a akoby
sa chcel obzrieť, či to s návratom myslí naozaj vážne.
Pritakala.
- Vraciam sa späť, Rumpel...- potľapkala
spotené zviera po mohutnom krku a popohnala ho do cvalu. Cestu „domov“
našiel poľahky...
Pred bránou zosadla. Stále bola pootvorená,
pretiahli sa otvorom a odhodlane kráčali smerom k temnému zámku, kde
už nesvietilo ani jedno jediné svetielko. Nebyť mesiaca nad hlavami, čo cestu
aj priľahlý trávnik postriebril svojím pohľadom, ani by nevedeli, kadiaľ
kráčajú. „Domov...“
Kôň sa
však po pár krokoch začal správať čudne. Prestupoval na mieste, fŕkal okolo
seba, mykal nekoordinovane hlavou, násilím ho musela ťahať. Odmietol ísť.
Pokúšala sa mu porozumieť, panstvo a služba u Temného pána nepatrili
k najľahším, ale bol to „domov“.
Poobzerala sa, čo tak zviera rozrušilo.
V strede chodníka, pár siah od nich,
stála vztýčená silueta. Rozkročené nohy ešte stále v cestovných, vysokých,
pevných čižmách, ako piliere zabodnuté do štrku dokazovali, že „doma“ je tu
práve tento muž. Ruky prekrížené na hrudi, ani záhyby dlhého plášťa nemali
odvahu poviať si v miernom vetríku. Stál tu meravo ako socha.
Dokonca aj mesiac mu osvetlil len malú časť v jeho chabých lúčoch načrtnutej
oceľovosivej tváre. Vážnej tváre. Prísnej. Hrdej. Bez emócií...
- Boli ste sa prejsť, drahá? – zaznelo prísne a zdalo sa, že ani perami
nepohol.
- Nie...- odpovedala pokojne a vyšla
z tieňa koňa o krok dopredu.
- Chcela si ujsť?! Opustiť ma?! Porušiť
dohodu?! – zvyšoval hlas do kvílenia.
- Nie. Nie. Nie. – zaznelo ku podivu pokojne.
Tentokrát pristúpil k nej ON
a zadíval sa kráske pozorne do tváre, akoby mal pred sebou zrazu inú ženu,
než tú, ktorú tu nechal popoludní. Táto je odvážna. Sebavedomá. Vedomá si
svojej moci a...nebojí sa ho. Nemá pred ním strach. Necúva, nesklápa oči,
netrasie sa...
- Ako sa to na mňa dívaš?!...žiadna žena sa
na mňa takto nikdy nedívala...ani moja žena... – precedil šeptom a asi to
ani nechcel vysloviť nahlas.
- Nie...- zaznela zas odpoveď
a nasledoval ju letmý úsmev.
Napriamil sa, rozplietol ruky, ale nevedel
zrazu, čo s nimi, tak ich na prsiach skrížil zas, neuvedomujúc si, že to
pôsobí ako ochranné gesto.
Trochu ju to zamrzelo. Zvážnela. A už-už
chcela otvoriť ústa a povedať mu všetko, čo má na srdci...keď ju predbehol
s vlastným záujmom.
- Prečo... si sa vrátila? – nahol hlavu
k jednému, potom k druhému plecu, aby mu neunikla odpoveď, nielen tá
vyslovená, ale aj tá v jej mysli.
Zrazu však videl, že tam nemôže čítať. Akoby
jej myšlienky zastreli tisíce krídeliek splašených motýľov, ktoré sa rozhodli
chrániť to, z čoho boli zrodené, vlastnými krehkými telíčkami, navzdory
všetkým drsným slovám...
- Nikdy som...neodišla...Nikdy by som
neodišla. Nechcem odísť... – habkala, hoci to bolo presne to, čo mu pôvodne
chcela povedať, zrazu to nešlo.
Cez slzné kanáliky sa začali tlačiť
skvapalnené motýle a spúšťali sa dolu lícami, márne sa ich snažila
zachytávať do vlákien rukavičky...aby si nebodaj nepomyslel, že je len
ufňukanou, nevyrovnanou ženskou, ktorá ani nevie čo chce a jediné, čo vie,
je rozplakať sa.
Natiahol k nej ruku, chvíľu ešte váhal,
kým sa jej dotkol rozochveného líca a jednu zo sĺz zachytil na svoj prostredník.
- Prečo...? – zopakoval nechápavo otázku, ale
díval sa do oka malej roztrasenej slze.
- Bojím sa, že vás tá žena iba sklame, že vám
nebude vedieť dať to...po čom tak túžite...čo vám chýba... – zahryzla si do pery.
Nadvihol jej tvár k svojej prstami oboch
rúk, ale stále sa mračil. V dvoch kolmých vráskach na čele však nebol
hnev, ani skrytá nevraživá vášeň či zúrivosť. Len odpoveď. Planá,
bezvýznamná...a predsa taká dôležitá.
- Aj ma sklamala. Oklamala. Podviedla. Vybabrala
so mnou aj s dohodou, ktorú sme uzavreli...a nemohla spraviť nič lepšie. –
rozprával v jednom tóne zabodnutý stále do jej prekvapeného pohľadu, ktorý
ho už hodnú chvíľu fascinoval a pútal k sebe neskutočnou silou,
ktorej sa nevedel...a ani nechcel brániť.
Sánka sa jej roztriasla a nebyť jeho
prstov, ktoré to cítili a báli sa stiahnuť sa z jej tváre, aby jej
tým neublížili, asi by nevydržala dívať sa mu ďalej do očí.
- Prečo...? – zopakoval do tretice svoju
všetečnú otázku.
Odpovedala mu iba pomalým zatiahnutím viečok
a pootvorením pier.
V jeho prstoch sa pohla jej sánka kúsok
vyššie a vyššie, zanechávajúc mu na bruškách i dlani tisíce odkazov,
tisíce drobných dotykových indícií na cestu k cieľu a...
Počúvol ich nežné volanie a odpoveď
prišla spolu s ním...
domiceli
toto je pravý záver fanfiku :) krajšie Ste to ani nemohli napísať :)) ...keby tu mám vypisovať všetko čo sa mi páčilo tak je toho veľa ale v skratke: všetko :)) (som strašná romantička,že? :) )
OdpovedaťOdstrániťTak to sme dve...ale ja mám aj BONUSovku II. Nemám pridať ? :-D
Odstrániť