RUMBELLE
Moiry
10. kapitola
Nádej...
Ešte ani poriadne nesvitlo, už zase stál
uprostred cesty, ktorá stále niesla nebadané stopy po kolesách ťažkých vozov,
strácajúce sa ďaleko v nedoziernom horizonte.
Kdesi v diaľke sa búrka chystala
zaútočiť. Ako neogabaná gazdiná v tmavej, kopou neporiadku zapratanej
komore, hrmotala všemožným kovovým náčiním, motajúcim sa jej popod nohy. Občas
sa ozvalo tlmené zadunenie, ako keď sa prázdne sudy rozkotúľajú po nekonečných
schodoch do pivnice. Nič nepočul.
Listy
vysokých, na tenkých kmeňoch stojacich stromov po celom kraji úpätia kopca sa
už teraz triasli strachom, či aj tentokrát vydržia útoky vetra. Nič necítil.
Jedine tráva sa nebála ničoho. Prevaľovala
sa zo strany na stranu, na prvý pohľad ponížene poddávajúca sa tlaku, ale každé
jednotlivé steblo bolo vlastne úsmevom, podľa dĺžky trsu širokým, dlhým, nežným
či posmešným. Nič nevidel.
Celé okolie hralo všemožnými citmi, akoby
bolo živé, iba on - presne naopak.
Stál rozkročmo, aby uľavil boľavej nohe,
opieral sa oboma rukami o dlhú hrubú palicu, čo jeho malé dlane sotva
obtiahli prstami a napriek tomu, že hľadel takmer bez žmurknutia dopredu,
jeho oči zostávali slepé, uši hluché, v prstoch sa strácal cit...
Zdalo sa mu, že svet vôkol sa stratil.
Nevidel kolísajúce sa stromy, rozvlnenú trávu, zgrupujúce sa mračná.
Nepočul hrmenie, šumenie a už ani
zúfalý nárek otriasajúci mu hruďou. Necítil bolesť. Stratilo sa mu to všetko z očí, sluchu i duše.
A predsa len jeden cit, vyplával kdesi
z vnútra ubolenej chlapčekovej dušičky na povrch.
Hnev.
Hneval sa na všetkých. Na matku, že ho nikdy
nepritúlila, na otca, že sa vždy zaujímal iba sám o seba, na sestry, že mu
klamali, keď mu ju sľúbili a nechali odísť. Na ženu, čo mala právo byť s ňou,
namiesto neho. Na všetkých bohatých hradných pánov, čo zatvorení vo svojich
palácoch nevšímajú si nikdy obyčajných smrteľníkov a ich sny, túžby
a city...
Iba na jednu jedinú sa nedokázal hnevať.
Iba tú jedinú nechal v kútiku svojho
srdca, kým ostatných sa snažil vytesniť z neho preč. Do stratena. Do
nenávratna...
Počul jej nešťastný nárek a bude ho
prebúdzať ešte dlho...
Prejdú týždne, mesiace, roky. Prídu letá
a prídu i zimy. Naučí sa veľa vecí, postretá veľa ľudí, vypočuje veľa
príbehov.
...a vždy bude hľadieť do tvárí iných detí,
dievčatiek, slečien i žien v nádeji, že v niektorej z nich
spozná ju.
...a vždy bude pozorne načúvať mužom, ženám,
starým i mladým, či náhodou vo svojej reči nespomenú ďaleké panstvo
a dievča, čo na ňom býva.
...a vždy bude snívať o tom, aké by to
bolo, keby...
Utrel si nos do rukáva, sťažka preglgol
a vytiahnuc palicu z kyprej hliny, kde sa už pod tiažou jeho trápenia
zaborila, otočil sa budúcnosti chrbtom, odhodlaný nechať si nateraz iba
minulosť. Krátku, krehkú, ale pre malú dušičku chlapca takú krásnu, že nič
v najbližšej budúcnosti ju už iste neprekoná.
Ešte raz otočil hlavu smerom, kde v noci
zmizli koče.
- Vyrastiem! Raz budem aj ja veľký
a mocný. Potom si ťa nájdem. Potom...ťa už budem chrániť iba ja! Iba ja!
...Nikomu nedovolím, aby mi ťa zobrali, moja maličká Belle...- zašepkal do
prvých kvapiek, ktoré splynuli s jeho slzami a ticho, ako tieň sa
vtiahol do kutice, zasadol ku kolovrátku a počúval jeho monotónne
klopotanie, dúfajúc, že mu pomôže prehlušiť tlkot vlastného, práve zlomeného,
ale aj tak pre ňu bijúceho srdiečka...
domiceli
bonusovku si prosím :) ďakujem :))
OdpovedaťOdstrániťzáver dobrý....taký sentimentálny ale páčil sa mi :) celý fanfik hodnotím ako pekný s kopou detskej romantiky ako Ste to Vy raz nazvali :) taký milý, jemný...zo začiatku hororový :)