Rumbelle - KLOPOTANIE 6. kapitola PRAVDA

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

VI. BONUSová kapitola

Pravda...

     Necítila sa práve najistejšie, stojac sama, bez patričného doprovodu, pred nízkou chalupou, rokmi už tak nachýlenou k zemi, až sa jej obloky takmer ponárali do chodníka. A predsa na ňu pôsobila akosi teplejšie, než obrovské múry palácov, ktoré vychovávali ju.

  Pritiahla plášť vyššie ku krku, aby sa jeho kožušinové lemy nezamazali od hliny na malom dvorčeku, cez ktorú tráva nemala šancu preraziť, tak často bola udupávaná a nútená podľahnúť ťažkým topánkam ľudí, čo sem chodili po priadzu.

  Ešte raz zhlboka potiahla chladný vzduch a znova ho vypustila na slobodu vo forme maličkých čiastočiek teplej pary, kým s ľahkosťou nedočkavo preskákala z jedného ploského kameňa na iný, až ku vchodu a zaklopkala na nízke dvere. Nič. Sňala rukavičku, ktorá mohla tlmiť zvuk a skúsila to znovu. Stále nijaká odozva.

  Poobzerala sa vôkol, či niekoho neuvidí okolo domu, ale obydlie bolo natočené smerom k lesu a k poľnej, burinou takmer zarastenej ceste, čo sa za jeho horizontom strácala, no nikde nevidela nikoho.

  Opatrne skúsila potlačiť dvere. Poddali, zavŕzgali a svetlo, tlejúce ešte úchytkom v peci ju akoby svojou mäkkosťou pozývalo dnu, namiesto majiteľa.

  Poslúchla, prekĺzla cez úzku štrbinku a zatlačila dvere späť.

  So zubami zatnutými do spodnej pery takmer ani nedýchala, len vstrebávala detaily prostého obydlia. Pár kusov bezfarebného nábytku, hlinená dlážka, pec a kolovrátok. Podišla k nemu, položila ruku na koleso, ale neroztočila ho, len jemne pohladila.

  Za chrbtom jej dvere opäť zavŕzgali. Prižmúrila oči a snažila sa upokojiť skôr, než sa otočí.

  O zem buchlo vedro s vodou, dvere zaškripeli a spôsob, akým ich pribuchol ju trochu mrzel. Slová, čo potom nasledovali ešte viac...

  - Tak vašej veľkomožnosti ešte nestačilo?!...Prišli ste sa mi dovysmievať, vaša výsosť?! Nestačilo vám, ako ste sa na môj účet zabavili doteraz?! – ozvalo sa drsne.

  Pomaly sa otočila a nechápavo i smutne zároveň na neho pozrela spod doteraz sklopených viečok.

  Stál tam rozkročmo, zatarasujúc celé dvere, s rukami prekríženými vysoko cez hruď, kolmé vrásky spustené čelom a pery sa mu chveli nervozitou, ale aj roztržitosťou.

  „Bože, aká je len prekrásna. Aká nežná, krehká, útla... Moja maličká Belle... Aký boľavý pohľad má... Prečo na ňu kričím? Prečo sa k nej takto správam?!...celé roky som si predstavoval, aké to bude, keď sa opäť stretneme a teraz...“ – sťažka preglgol, nadýchol sa a nezdvorilo pokračoval, otvoriac vchodové dvere.

  - Tak ste sa ráčili pokochať na mojej úbohosti a chudobe, ráčte sa vrátiť do vašej zlatej klietky, tam, kam patríte, vážená! – vystrúhal poklonu a namieril obe dlane von.

  Takmer ho poslúchla. Spravila, krok, druhý a ocitnúc sa mu zoči-voči, nezaváhala.

  - Ničím som vám neublížila, pán Rumpelstiltskin...iba....som sa vám včera v noci, ostýchala... povedať... úplnú pravdu. – začala pokojne, ale hlas sa jej aj tak triasol.

  - Pravdu?! – zavyl nepríjemne vysokým tónom. - Akú pravdu?! Oklamala si ma... Sprosto podviedla! Prezliekla  sa za žobráčku, hrala naivku, nechala ma sa strápňovať pred priateľmi, zmeškať rande, využila si moju dobrotu a ústretovosť a pokochala sa i na tom,  ako krásne si ma zmanipulovala a dokázala si svoju prevahu! ...a ja hlupák naivný, v snahe ti pomôcť, som sa stal obeťou tvojho stupídneho podareného žartíku! – afektoval nervóznymi rukami, neovládajúc sa a prejdúc zo slušného vykania na bezprostredné tykanie.

  - Mrzí ma, že si to mne myslíte... – vydržala hľadieť mu chvíľu do očí, hoci tie jej sa začínali plniť slzami. – Nechcela som sa vysmievať, ani vás ponižovať. Verte mi...Pomohli ste mi, zachránili ma a ja...som...ja som vám za to vďačná. Chcela som vás...len vidieť... len sa poďakovať. Znova... a všetko vysvetliť... a sa ospravedlniť, ak na tom trváte...- radšej hlavu sklonila, šermujúc s nepoddajnou rukavičkou, aby mohla vytiahnuť vreckovku a utrieť si do nej nos i oči.

  - Trvám na tom, aby ste zmizli z môjho domu! – zrúkol na ňu.

  „Ach, Belle, neplač...nesmieš plakať. Ty musíš byť šťastná, taká, akú som si ťa vždy predstavoval. Usmiata, veselá...si...už nie si... maličká...už nie si moja... Ani vo sne by som si nepomyslel, do akej krásy vyrastieš...si taká prekrásna a taká vzdialená. Ako rád by som ťa zas vzal do náručia a pritúlil si ťa...ale...nemôžem. Je neskoro. Si z iného sveta...“ myšlienky sa mu zabárali ako ostne do srdca, do mozgu, celé telo mal akoby v jednom ohni.

  - Odíď...- vyslovil ticho a až to ju prebudilo.

  Pritiahla si plášť. Ešte hlbšie sklonila hlavu. Opäť ju s nádejou zdvihla, ale videla už len jeho vlasy, čo ju mal tiež zohnutú, až takmer ponorenú do hrude.

  Vyšla von a on ticho, pomaly zatvoril za ňou dvere.

  Ruka, ktorá zostala prilepená o ne sa začala skrúcať, pod nechtami pocítil drevo. Oprel čelo oň a príval emócií nechal vytrysknúť medzi stále dookola sa, pošepky, pomedzi vzlyky, opakujúce meno...

  „Belle...Belle...Belle...“

domiceli