Rumpelstiltskin KRYŠTÁLIKY TMY 1. kapitola

Rumbelle

Kryštáliky tmy

1. kapitola

      Hustý dážď sa v tme javil ako silonové vodiace nitky bábok. Rozstrapkané, neurčité, už bez sily niesť svoj osud, ku ktorému pôvodne boli pripútané. Tisíce nitiek a nič na ich konci. Ako popretŕhané návody navždy znemožnených pohybov, hoci smer zostal ešte ako tak jasný. Ten jediný. Všetko ostatné vstrebala tma, zbalila do mrakov, previazala kde-tu bleskom a zvyšok zatláčala do zablatených jamiek rozmokvanej zeme.

  Vodiace kríženie i postavy. 
  Bábkara i  bábky.

  Osud i jeho naplnenie.

  Mäkké svetlá sviečok vo vysokom svietniku obzerali si toto prírodné divadlo a dovoľovali rýchlym kvapkám aspoň na okamih vidieť, kam mohla viesť ich cesta. 
  Ktosi však zrejme nemal záujem vzhliadnuť toto predstavenie...
  Opticky do nití natiahnuté kvapky sa zatrblietali, na zlomok sekundy nazrúc medzi kulisy, do teplej, pedantne a s vkusom zariadenej jedálne a zmizli, uvoľniac rám ďalším a ďalším zvedavým, bezmenným, bezmocným, odsúdeným nakoniec tiež iba na tmu. Domov na pár takmer nepostrehnuteľných sekúnd...

  Ilúzia domova...

  Medzi palcom a ukazovákom krútil stopku hrubostenného pohára z českého skla, farbou tak podobného oným kvapkám. Matná sivá... Iba tekutina v ňom bola žiarivočervená. Ako krv.

  Iba tá aspoň v náznakoch jeho realitou ubíjanej obrazotvornosti symbolizovala ešte život. Nič viac. Tu...

  Zaprel sa druhou rukou o kľučku okenice a prudko ju priklopil, odmietajúc už  hľadieť na bezútešnosť nočného počasia. Vysmiala sa mu a vrátila odrazom na pôvodné miesto, iba doplnená o pár kvapiek, čo nachytala cestou zo šluhajúcich prúdov vody preháňaných vetrom.

  Hľadel na oprskané okno a medzi kvapkami videl v odraze aj svoju tvár. Vyzerala, akoby bola po plači.

  Uškrnul sa. Odvykol už plakať...Dávno odvykol.

  Vložil prst do jednej z maličkých kvapiek a potiahol smerom dolu. Bruško zapišťalo trením a napísalo úhľadnú čiaru. Našiel druhú, tretiu a chvíľu čosi pozorne maľoval po okennej table. Maľoval a nič nezanechávalo trvalú stopu. Všetko sa strácalo skôr, ako dokončil obraz.

  A tak veľmi sa snažil.

  Uškrnul sa opäť, opojený už účinkom vína. Neviditeľná maľba mu pod jeho vplyvom evokovala vlastný život. Nevyplnený, neviditeľný, nijaký...rozmazaný, rozpitý, vymývaný z mozgu každým ďalším dúškom.

  Odpil si riadny glg z pohára. Aj to víno akoby dnes nemalo nijakú konkrétnu chuť.

  Preglgol ešte raz, naprázdno. Na podnebí mu zostal horkastý povlak, čo nešiel vymazať.

  Vymazať, ako ten neviditeľný obraz.

  Pohliadol opäť k nemu. Chvíľku sa díval a dostal nutkanie učiniť čosi šialené.

  Poslúchol.

  Vyšplechol zvyšok nedopitého nápoja na sklo okna.

  Červené kvapky sa zliali a spustili dolu, na konci dreveného rámu skáčuc  na parkety. Zostal však po nich nepatrný obrys pôvodného obrázku.

  Veľké, krasopisom úhľadne vykreslené písmeno: B.

  S obrovským podnosom stála obďaleč a už hodnú chvíľu ho pozorovala. Tvár mala mdlú, smutnú, povädnutú.

  Ako rada by sa stúlila pod jeho pažou a ticho počúvala šum dažďa a jeho srdca...

  Nehlučne odložila náklad, pomrvila prstami, ale zostala nerozhodne stáť.

  Tieto jeho dni už poznala.

  Pridobre poznala...

  Zakaždým, keď sa navečer rozprší, načne nový súdok vína a mlčí.

  Mlčí, ako v tú noc, keď kvapky padali pomedzi jej márne skrývané slzy, ako kráčali od jazera Nostos späť domov a on nemal dosť mäkkých pohladení, aby ich stíhal stierať.

  Nakoniec predsa len vykročila. Dokonca rázne, odhodlaná dnes ho už nenechať spiť sa do nemoty a ráno odtrápiť výčitkami, ktoré oboch boleli dvojnásobne, lebo zabili ďalšiu noc, ďalšie ráno, ďalší deň...z tých prázdnych, zbytočných, nenaplnených...

  Vidiac, ako z okenice kvapká, opatrne obišla mláčky a pozorne ju zatvorila, priklopiac druhou.

  Izba stíchla. Dážď nechal svoj hlas vonku.

  - Zničila si môj obraz...- predniesol sklamane a ju pichlo pri srdci, predstaviac si, čo všetko sa za týmito niekoľkými slovami skrýva.

  - Odpusť... Nechcela som. – odpovedala stroho, radšej sa otočiac, aby nevidel, ako to bolelo.

   Bolelo.

  Aj jej slová sa rozvetvili v jeho vedomí na celé stránky knihy. Čo všetko nevysloveného a predsa jasného sa za nimi skrývalo.

   „Belle, Belle, prepáč mi to. Nemyslel som to tak... Bol pre teba! Iba pre teba! Z lásky. Belle, tak veľmi ťa milujem...tak veľmi, až to bolí! Belle...“ kričalo jeho vnútro, ale ústa zostávali nemé.

   Iba s horkým povlakom kdesi na podnebí.

  - Vychladne ti večera....Zas...  – povedala miernejšie, dajúc sa do rozkladania tanierov a náčinia z podnosu.

  S úľubou ju pozoroval. Predstavoval si jej vôňu zmiešanú s vôňou kuchyne i studenej chodby, ktorou pred chvíľkou prechádzala. Vpíjal ju do seba smädno a náruživo. Každý prameň lesklých vlasov zvlášť, každý centimeter hebkej pleti, každú piaď jej ohybného dokonalého tela...

  Zatackal sa, keď k nej chcel konečne vykročiť.

  Vyčítavo pozrela na prázdny pohár od vína a pohľad jej zastreli viečka.

  Iba končekmi prstov sa letmo, akoby náhodou, akoby nechtiac dotkol jej hánok a s odvráteným pohľadom rýchlo kdesi do tmy odľahlého kúta dvorany, aby v nej utopil svoju túžbu po nej, sťažka si sadol do obrieho kresla za vrch stolom.

  - Dobrú chuť...- zašepkal kŕčovito.

  Spozornela. Zmeravela.  Preľakla sa. Hrôza sa jej dívala z vyplašených očí a naberačka sa roztriasla v ruke.

  Spomalene ju ponorila späť do misy. Spomalene sa vysúkala zo svojho miesta. Spomalene vycúvala von z komnaty.

  Omámený vínom zaregistroval až buchnutie dvier a klopot jej opätkov donášaný ozvenou.

  - ...láska! – zhrozil sa.

  Dnes prvýkrát po toľkých mesiacoch zabudol jej povedať... „láska“... „Dobrú chuť, láska“.

domiceli