Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 40. kapitola STROSKOTANCI

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

40. kapitola

Stroskotanci....

       Trblietky ju doviedli k spočiatku ničím zaujímavej planine. Započúvala sa do ticha. Po chvíli sa ozvalo zvláštne šumenie. „Voda...“ – preblesklo jej mysľou, hoci ju nikde zatiaľ nevidela. Pod nohami praskali skalky a zoschnuté trsy akého nízkeho porastu.

  Až keď oblak naháňaný neposedným vetrom odokryl kus mesiaca, zaleskla sa kúsok pred ňou obrovská hladina pokojne spiaceho jazera. „Nostos – návrat domov...“

  Pekne to znelo, ale nevedela si nijako reálne predstaviť, ako by ju jazero mohlo dostať domov. Keby rieka...keby more...ale jazero?!

  Zahľadela sa pod nohy, na jeho okraj. Nepatrné vlnky akoby kráčali pozdĺž rozmedzia vody a brehu, nie od stredu k okraju, ale okolo jazera... „Naozaj. Zvláštne“... Jazero pôsobilo, akoby sa krútilo dookola, akoby nejaké spodné prúdy posúvali masy vody do kruhu, smerom od okraja k stredu. Pomaly, tak, že si to na prvý pohľad nikto ani len nevšimol, a predsa.

  - Ako vidím, netrpezlivo ma očakávaš, drahá...- ozvalo sa jej za chrbtom s pridobre známym ironickým podtónom.

  Stál tam, frčkami si naprával krajky na manžetách a obdivoval pestované nechty nakláňajúc ješitne hlavu raz na jednu, potom na druhú stranu.

  Zneistela. Myslela si, že spoza múrov vyšla dostatočne nenápadne, že kráčala opatrne a potichu...Podcenila ho. Sklopila zrak a namiesto britkej odpovede iba sťažka vydýchla, pripravená zaplatiť za opustenie kliniky bez podpísania reverzu.

  Prstúpil k nej, ukazovákom podvihol bradu a priblížil sa tvárou tak blízko, až pocítila nos na svojom líci. Zhlboka sa nadýchol jej vône, slastne prižmúriac oči.

  - Už teraz mi chýbaš...srdiečko moje, ľadvinky, pečienôčka...- šepkal.

  - OK, OK, zvieraciu kazajku ani putá mi zakladať nemusíš, vraciam sa dobrovoľne. – konečne našla jazyk, stopnúc jeho impertinentné kulinárske vyznania, podkasala sukne a vykročila smerom späť k temnému palácu v pozadí.

  - Pŕŕŕ...- pritiahol ju za obe ramená a zvrtol. – Tam sa už nikdy nevrátiš... Ako som povedal, už teraz mi to je ľúto, ale ide mi o dobré vzťahy s podaktorými vyššie postavenými osobami v hierarchii našej ríše, takže nemám veľmi na výber...- zabodol do jej prekvapených zreničiek tie svoje.

  - Som voľná? Smiem ísť domov?! – pootvorila ústa a neveriacky zažmurkala.

  - Nesmieš...Musíš!...Nebudeme to naťahovať. Cítim, že sa blíži...- opäť prižmúril oči a vyzeral, ako pes, čo vetrí po okolí. - ...ten pravý čas...Jáááj...Ktorá je pravá ruka?! – zneistene sa obzeral po jej pažiach.

  Jednu z nich dvihol a skôr než sa stihla spamätať, oddelil prstenník od zvyšných prstov a navliekol jej tam...prsteň.

  - Ty zlodejka jedna odporná, zablšená! – ozvalo sa spoza krovia, odkiaľ sa práve vymotávala rozjedovaná žena.

  Obe postavy pohliadli tým smerom. Jedna vyjavená, druhá, spokojne sa zatiaľ usmievajúca, hoci  s týmto výstupom v obraze sa vôbec nepočítalo. Tak poďme, poďme, čaká ďalšie dejstvo.

  Žena v kroví prirýchlo trhla zamotanou sukňou a skôr, ako sa stihla niečoho zachytiť, doslova vletela medzi pár na brehu jazera.

  Emilie sa zatackala a napriek tomu, že sa ju snažil prichytiť za ruku s práve natiahnutým prsteňom, neustála to a čľupla do jazera, ako balvan.

  - Hups! – niečo nové v scénických poznámkach.

  Utierala si mokrú tvár Maleficent, práve premenená do svojej vlastnej podoby pod vplyvom litrov vody, čo na ňu nešetrne vyšplechli pri páde Krásky do jazera a.. ."vrátili jej, čo bolo stratené...“

  Zelena sa zviechala zo zeme a drapla ju za pačesy.

  - Ako si si dovolila premeniť ma podlo na hada a ukradnúť mi môj prsteň?! – zasyčala jej do tváre, ešte stále s prerezaným jazykom a celkom nezošúpanou haďou kožou.

  Zúfalá Modrá víla nemo hľadela do svojho vrecúška s vílím prachom, ale viac zrniečok v ňom nenašla...aby udržala Maleficent v podobe Temného pána a Zelenu v tej hadej.

  Nešťastne sa zahľadela aj na hladinu jazera...

  Po Kráske tam nebolo ani stopy.

  - Belle! – zaznel nečakane výkrik opodiaľ.

  Na brehu stál Rumpelstiltskin, očividne tiež potriesnený vodou, rozrušený sa rozpamätával na svoju minulosť...akoby sa mu vpíjala späť do tela z  lesku kvapiek.
   Hľadel si vyjavene do vlastnej dlane.

  - Uú-ú...- zakývala mu Maleficent, spacifikujúc rozbesnenú Zelenu pod svojou pažou a ukázala smerom dolu, do jazera.

  Zreničky muža potemneli od hrôzy.

  - Rýchlo, ja ju nedokážem z vody zachrániť, ale ty jediný azda môžeš! ...ak ju skutočne miluješ... Ja naivná som si myslela, že keď zabezpečím niekoho v tvojej podobe a navlečiem jej ten prsteň, čo pochádza od nich, akože jej patrí...a ona ho tam vhodí...jazero sa otvorí a bude sa môcť vrátiť do svojho sveta...ale, ale...ono sa len zavrelo! – zašemotilo mu pri uchu a maličká Modrá víla spínala ruky zhrozená, že namiesto pomoci, opäť všetko len skomplikovala a asi aj pokašľala.

  Strhol sa a zabodnúc oči do pokojnej hladiny, akoby ju presvecoval, viac nezaváhal.

  Aj za ním sa zatvorili vody jazera.

domiceli

...tak to je záver štvrtej série tohto FF...

...teraz ma čaká dovolenka a potom...možno, možno...ešte dohráme nejaký šťastný koniec...:-)

Prajem krásne prázdniny...