Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 36. kapitola DOM Z PIESKU

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

36. kapitola

Dom z piesku....

       Snažil sa pozbierať jazykom v ústach posledné zvyšky obeda, ale mozog už hodnú chvíľu  nevyhodnocoval jedlo. Myslel na cigaretu. Ešte okamih podržal plátený obrúsok pred rozpohybovanými perami, kým ho neodhodil pred seba a ešte s pár pohybmi pier skrytými za dlaňami, ruky zapreté na lakťoch, proti bontónu, o stôl, zízal kdesi dolu, na podlahu, do žiliek dlaždíc, medzi rozostúpené topánky.

  Nevšimol si, ako pred stolom takmer nečujne zastal utrmácaný, nevyspatý mladý muž.

  Až keď sa sám s hrmotom odsunul a pohodil hlavou dozadu, aby si čerstvo zmyté vlasy, znechutené včerajším nedobrovoľným dažďovým prípravkom plným cez paru hore vynesených splaškov veľkomesta našli svoje miesto. Zamračil sa na hosťa a ruky na doraz predpažené  zaprel o stôl, krčiac nimi obrus, lebo najradšej by ksicht nevinne sa tváriaceho Bae.

  - Nie je už tu?...neobeduje s nami?...- skúšal sa opatrne obzerať, ale bol rád, že Roberta zastihol osamote.

  - Nie!... z tvojej ponožky som jej ráno vyrobil vúdú bábku, odvtedy nevyliezla zrejme z postele. Sedí tam nad ňou a dúfam...teda odporučil som jej, dôrazne,  najviac špendlíkov napchať...vieš kde?! – zasyčal mu odpoveď, zaškľabiac sa, akoby sústo, čo posledné preglgol, bol obrovský nezrelý citrón, pedantne však rozžutý.

  Bae pozrel do zeme a súhlasne prikývol ako vinník.

  - Bolo...to zlé?! – snažil sa pomaličky odsúvať stoličku, ale on po nej vyštartoval rýchlejšie a vymrštiac sa ponad stôl, zachytil ju o vytŕčajúce ozdoby na opierke, zasunul  s hrmotom späť, aj s jeho prikvačenými prstami, zabodnúc mu nevraživý pohľad do toho jeho.

  Pochopil.

  Ani nepípol.

  Aj čašník, čo chcel prísť spratávať zo stola, sa radšej zvrtol a dal sa do narovnávania vidličiek na kraji toho rautového  pri stene. A tak rád by sa pozeral, čo bude ďalej.

  Mladík si vyslobodil nešetrne v stoličkovom škripci inzultované prsty a radšej kopancom do nohy stoličky od vedľajšieho stola našiel si iné miesto. Posadil sa oproti s rukami prekríženými na hrudi, iba čo si nohy konečne natiahol, aby si odpočinuli po úmorných hodinách v lietadle.

  S hlbokým nádychom si sadol tiež, pretrel unavenú tvár a obdobne radšej previl ruky pred hruďou, aby zvládol jed a chuť na cigaretu.

  Začal sám. 

  Asi to nutkanie konečne sa niekomu zveriť, bolo priveľké. A komu inému?! Dočerta!

  - Dočerta!... Ok, zmokol som do nitky, prihral strážnikovi námet na spoveď pre tých nenažrancov z pokútnych printových plátkov, iste si už na letisku čítal ranný bulvár...prekutral potuchnuté maringotky, zniesol zasoplené rozprávanie o útrobách Temného zámku, inak dosť vierohodné, ti poviem...podceňoval som ju, ale tá žaba má naštudovanú rolu do najmenších detailov. Už viem, napríklad, kde ukrývam svätý grál, aj Aladinov lietajúci koberec...dokonca mám mapu k Noemovej arche, ale nešiel som si po ňu, to vieš, k mojej tvrdzi zatiaľ nepriplávalo žiadne more...- nadsadzoval, ale bolo na prvý pohľad vidno, že sa len všetkými silami ovláda, aby nevybuchol.

  Párkrát sa ešte zhlboka nadýchol, ale výpary z jedálne neboli identické s výparmi, po ktorých túžili jeho pľúca, tak nádychy skoro vzdal.

  - ...dokonca som ju, priznávam, takmer násilím, premiestnil z toho smradľavého doku, kde chcela počkať na zlodeja, a zalarmovať aj šerifa, zrejme Nothinghama, s jeho vojakmi, ak som dobre počul, ...lenže to vieš, bolo by to aj tak zbytočné, odtlačky prstov sa totiž nezachovali žiadne, pretože, ako je známe, na čo zlodej siahol, to ukradol! – nahol sa k Bae a natrčil dlaň.

  Bae sa s ťažkosťou narovnal na stoličke, z vnútorného vrecka vytiahol škatuľku. Chvíľu ju držal v dlani a potom ju premiestnil na tú jeho. Všimol si, že nad zápästím je obviazaná, ale aj cez niekoľko vrstiev presvitá, pravdepodobne, zaschnutá krv.

  Zatlačil okolo nej drsne prsty a stiahol ju k sebe.

  - Za to dostanem princeznú a pol kráľovstva k tomu! – zamrmlal pobavene do dlane a strčil ju do svojho vrecka na saku.

  - Tvoja ruka...- mykol Bae bradou.

  Robert vstal. Poobzeral sa, či tu nie sú nepozvané uši, ale nevidiac už ani čašníka, vytiahol ruku z vrecka a odhrnul nezapnutú košeľu.

  - To, že ma začala z ničoho nič náruživo bozkávať v taxíku, som ešte ako tak zniesol, ale keď sa mi zahryzla do predlaktia a do sršiacej krvi rozmazanej po jej usmoklenej tváričke nežne zašepkala, že teraz stačí, ak ju pripravím o panenstvo...- vydýchol dlho nosom a zvláštne sa zaškeril. 

   Potom sa nekoordinovane obzeral po jedálni.

  Takmer nepríčetne. Hlasom v polohe fistuly chcel možno pokračovať, ale vychádzali z neho len pazvuky. Radšej kývol stále boľavou rukou, aj hlavou a zmizol za lietačkami.

  - Temný pán a Temná pani... aký  byť hrôzostrašidelne hororový, ...to nie byť OK...- ozvalo sa s prízvukom z úst poďobaného šikmookého čašníka, čo sa vyliahol ktovie odkiaľ, ale počul zrejme všetko. A aj s tým odišiel kdesi do kuchyne.

  Ten čašník mu bol povedomý...priveľmi povedomý ...Čas,  priestor aj svet sú relatívne...

  Bolo mu jasné, že v tomto hoteli nikto taký nepracuje a za dverami kuchyne budú len hrnce...

domiceli