RUMBELLE - Katedrála snov 7. kapitola NA DLAŽBE

Katedrála snov

7. kapitola

Na  dlažbe..

(...pred    viac    ako    tristošestnástimi    rokmi...)

Anno Domini 1696

    „Každú chvíľu sa slnko už-už doškriabe na obrovské príkre múry objímajúce pevne mestečko a podá si postupne ruky so všetkým, čo potom stretne cestou nad ním, smerom na západ.

  S kameňmi, blatom, bohatými duchom i rozumovo márnotratnou svoločou, niekde sa mu podarí nakuknúť i do ementálu okien a dvier...“

    Tlačil skrehnuté ramená drapľavými dlaňami k trupu a s tvárou natočenou k východu, žiadostivo očakával tento zázrak. Ospalé oči sa zatvárali únavou, trvalo im hodiny, než vôbec tesne pred svitaním dorazili k hlavnej bráne a tiesnili sa v obrovskom ospalom, ubolenom, upracovanom náručí s ostatnými. Remeselníkmi, dedinčanmi s plne naloženými nošami, žobrákmi, chorými a slabými, ale všetci tam svorne stáli s nádejou, denno-denným snom,  že dnes, po otvorení mestských úst, naplnia sa aj tie ich.

  V zápachu potu vychudnutých tiel, nad ktorými mešťania, ešte sladko za vitrážami okien snívajúci svoje hrdé sny, vojaci kymácajúci sa ospalo, mdlo na koňoch doprevádzajúci povozy, ktorým sa museli s poklonkovaním vyhýbať i tí, ktorí sa v nich nepohodlne po troskách rozbahnenej cesty viezli na skororanné bohoslužby, len ohŕňali fajnové  nosy. Kde-tu ostré, inde obrie i jemné dohora zdvihnuté ľadové sosáčiky dám, rapavé hrudy pijanov i krehké lupienky deciek, zvedavo vytŕčajúce spod hrubých sukní pestúnok.

  Spravodlivo, každý si šiel za svojimi povinnosťami...dať Bohu, čo je Božie a potom aj čo to pre seba – podľa ponuky trhovníkov.

  Ušlo sa mu dobré miesto. Tesne pri východe z  katedrály Sv.Atanázie, jeho milovanej patrónky.  Bol takmer šťastný.

  Spokojne sa šúchal lopatkami o drsný povrch stĺpa vysunutého pred portál, na ktorom už začínali cinkať kladivká zručných kamenárov. Katedrála bola ešte vo výstavbe, ale už vysvätená, slúžila dávno svojim ovečkám, vďaka mešcom ktorých sa mohla ďalej odievať do honosného kamenného rúcha.

  Baelfire sa zložil s kolenami pod nosom k jeho nohám a s hlavou na noši doháňal ešte nedospatú noc. Sníval, ako si za prvé utŕžené mince pôjde kúpiť posúch k pekárovi a ak Boh či jeho služobníci dajú, možno sa mu ujde aj čosi lepšie...len ešte nevie, čo to bude.

  Nechal ho snívať. Spod jeho strapatej hlávky vytŕčali špulky s  priadzou, miestne tkáčky už na pohľad spoznávali ho a vedeli, čo ponúka, nemusel tovar pracne rozkladať, ako iní navôkol.

  Ticho sa vyparilo s rannou hmlou, iba chladu sa ešte spod múrov akosi nechcelo.

  Z temna hornej brány ozýval sa klopot opätkov.

  S podkasanými sukňami a hlavou zvrátenou kdesi dozadu utekala, snažiac sa našľapovať vždy na celú plochu kameňov, aby si nevytkla členky, mladá žena. Podľa výšky sotva dievča. Nedívajúc sa však pod nohy, mala čo robiť, aby sa každým krokom nenatiahla do špiny podložia nanosenej sem už na kopytách koní a v záhyboch kolies, priveľmi obťažkaných vozov, z celého okolia.

  Nebol by jej venoval viac pozornosti, keby v závese za ňou neerdžal zle ovládaný kôň, iste splašený  pod paľbou nadávok jeho príkreho majiteľa.

  Dievčina musela prudko zmeniť smer a chtiac-nechtiac ocitla sa krížom cez jeho nošu, pritlačiac nič netušiaceho, driemajúceho Bae medzi špulky.

  Pokúšal sa zamedziť ďalšiemu nešťastiu a zachytiť ju skôr, ako sa s jeho synom prevalia a skončia hlavami na dlažbe. Márne. Ocitli sa na nej nakoniec všetci traja, zasýpaní  rozmotávajúcimi sa priadzami, pod nohami zvrchu práve prichádzajúcej procesie dievčat, vedených prísnymi sestrami v mníšskych rovnošatách.

  Stará tučná žena v kutni necitlivo lapla dievčinu za zápästie a vytiahla ju z mäteže, v ktorej sa ocitla. Pritiahla si ju úplne k tvári a s jedom, tak neočakávaným od nevesty kristovej, vyprskávala jej do ucha, strachom teraz vyvrátenej hlavy, svoje výčitky.

  Márne sa dievča triaslo, márne odvracalo tvár, stískalo pery aj oči, blenovité slová šľahali ju čoraz dôraznejšie a trmácali ňou do všetkých strán.

  Zviechavajúc sa sám, pomáhal i synovi a iba nemo sledoval tento výstup, aj to, ako ju skoro odhodila do hlúčika rovnako onemených spoluvrstovníčok a s hore dvihnutou pyšnou hlavou, kopnúc si ešte do jeho už beztak znehodnoteného tovaru, vykročila a všetky zmizli v prítmí katedrály.

  Nebolo času zaoberať sa svetskou spravodlivosťou, ani prísnou kláštornou výchovou mladých výsostne šľachtických zvereniek, od ktorej ich otcovia očakávali dôsledné vykorenenie vlastnej vôle budúcich manželiek a gazdiniek, ba podaktorí aj nevrátenie kláštoru zverených, čím sa značne vylepšovala finančná situácia ohľadom vena.

  Sťažka povzdychol a dal sa rýchlo do záchrany svojho skromného majetku. Takmer nežne bral do rúk každú rozmotanú cievku a uhládzal jej drsné, chĺpkaté nite, kontrolujúc, či nie sú priveľmi poškodené, zašpinené, či nedajboh dotrhané.

  V ryhe nerovnomernej dlažby niečo sa zrazu zalesklo.

  Minca? Drobný peniažtek?

  Podľa otvoreného krúžku prevlečeného cez dierku vo vrchnej časti okrúhleho kovu – prívesok. Jeho lesk a umné gravírovanie, ktorému celkom nerozumel, však jasne vraveli, že nepôjde o druhotriednu kovovú zliatinu, akou mládenci obdarúvajú desiatky nádejných neviest, kým tej pravej kúpia aspoň postriebrený prstienok, ale o vskutku rovno dáky drahší kov.

  Držiac ho medzi dvoma prstami, spomalene natočil hlavu k obrovskému portálu do katedrály, odkiaľ sa práve začínal ozývať zbor dievčenských hláskov nežne prednášajúcich akúsi niekoľkohlasnú skladbu na oslavu nášho Pána.

  - Akiste ho stratilo to dievča, keď ňou tá obluda tak trmácala, otec. – obzeral si zospodu lesknúci sa prívesok Bae.

domiceli