RUMBELLE - Katedrála snov 4. kapitola OBCHODNÍCI

Katedrála snov

4. kapitola

Obchodníci...

    - Prajete si, pane? – ozvalo sa ešte spola vedľajšej miestnosti, kým cez veraje bez dvier vstúpil dnu starý, zhrbený muž s vedrom plným akýchsi cudzokrajných čudne sfarbených kvetov, čo ani ako kvety nevyzerali.

  - Vy ste majiteľom tohto obchodu?! – zamračil sa Gold, opierajúci sa o vychádzkovú palicu a bezmocne sa obzeral po všetkej tej zeleni vôkol, márne hľadajúc to, čo si zaumienil tu nájsť.

  Aký požičaj, taký vráť. Muž nereflektoval na príkru otázku namiesto pozdravu a nejakých tých zdvorilostných fráz, gest a čarovných slovíčok, na aké bol od zákazníkov zvyknutý.

  Pokojne odložil vedro, napravil zopár kvetov, aby v ňom vytvárali úhľadný celok, s úľubou  na ne hľadel, kým si ruky šúchal o zababrané sivé montérky.

  - Anthurium anderanum. Krvavé antúrie....prajete si, pane? – dokončil mdlo, nesnažiac sa zákazníkovi venovať ani mrk.

  - Je to hnus, už na pohľad. Jedine ruže sa dajú pokladať za kvety - par excellence. – striasol sa Gold a namieril proti úbohým, sotva začervenaným kvietkom svoju palicu.

  Až teraz po ňom  spotený muž hodil pohľad. Zamračený, nepríjemný.

  - Budete si priať, pane?! – skoro na neho skríkol. – Vyrušili ste ma od práce, nemám čas sa tu vybavovať...s niekým, kto ani nie je hoden toľkej tu ponúkanej nádhery! - štekal ďalej porušujúc všetky pravidlá ústretového správania sa vštepené mu predkami. Navyše správania sa k potenciálnemu platiacemu zákazníkovi.

  - Tak si bežte po svojej robote a mne sem láskavo pošlite majiteľku všetkej tejto buriny. Tú peknú mladú dámu, čo ma obsluhovala pred šestnástimi rokmi, troma mesiacmi a týždňom, alebo tak nejak...! – vrátil mu rovnakým tónom.

  Muž zaklipkal očkami a obzrel si nepríjemného cholerického muža za zenitom svojich stredných rokov od hlavy k pätám. Triasol sa od jedu alebo ktovie od čoho vlastne. „Aby ho tu náhodou nešľaktrafilo či neranila mŕtvica“, pomyslel si a pozorne sledoval, ako ho prebodáva malými hnedými očkami, hoci najradšej by ho zrejme rovno pretiahol svojou vychádzkovou palicou.

  - Ja!... som už roky rokúce jediným majiteľom tohto vychýreného miestneho kvetinárstva s vyberanou klientelou. – skoro sa poklonil. -  Asi máte namysli Lacey...tá  mi tu kedysi  občas vypomáhala počas špičky. – vypol sa hrdo a pochválil sám seba i svoju živnosť napriahnutím oboch rúk všeobjímajúc všetku tú voňavú i hnilobou podrezaných kvetov, zbavených vlastného života zároveň páchnúcu pýchu navôkol.

  „Lacey? ...Tak ona sa volala Lacey?!...“ zazunelo mu kdesi v útrobách to cudzo znejúce  meno.

  On ju poznal iba pod tým svojím, vlastným...tým, ktoré jej dal, ktoré mu zvnútra čosi prinieslo v okamžiku na jazyk a on sa s ním stotožnil, odmietajúc akúkoľvek realitu, keď ju uvidel po prvýkrát...

  - Čo za netvora môže dať svojmu decku také idiotské meno podľa neopadavého dubu kdesi z Mexika? Quercus laceyi! To už sekvoja alebo tuja by zneli poetickejšie...lacey...Lacey...- nešlo mu vôbec na jazyk.

  - Vážte slová, pane, Lacey je moja dcéra! – spravil mohutný muž krok vpred.

  - ...som si mohol myslieť. Nezdržiavajte ma, potrebujem s ňou súrne hovoriť! – rozkázal si „zákazník“.

  - Tak to sme dvaja... – otočil sa mu chrbtom muž a odchádzal akoby zlomený opäť kdesi dozadu, považujúc dialóg za ukončený.

  - Hej! Kam to idete?!...Okamžite sa vráťte!...Nepočuli ste ma?! Prajem si hovoriť s vašou dcérou! – chrlil svoje rozkazy ďalej Gold, ale nikto ho už nepočúval.

  Moe French stál opretý o kovovú konštrukciu pareniska a so zaťatými perami ledva zadržiaval slzy. Doliehali k nemu zúrivé slová, ale kašlal na zákazníka, kašlal na upadajúci obchod, na celý svoj život...Odkedy odišla...odkedy ju vyhodil z domu, nič mu nedokázalo nahradiť jej úsmev.

  V jednej chvíli však spozornel. Z úst návštevníka zachytil slovo, ktoré nečakal.

  Pomaly sa vrátil do obchodu počujúc už zvonček na vchodových dverách.

  - Ako ste to vraveli? ...Kohože to vlastne hľadáte?...- spýtal sa čo najpokornejšie.

  Gold sa zvrtol vo dverách.

  - Veď tú vašu...Lacey! – vyštekol zas.

  - Nie, nie, nie...povedali ste iné meno...povedali ste...- začal sa zajakávať, akoby mu Gold niečím rozjatril útroby.

  - ...Bella...som povedal...hľadám jednu...volala sa Bella...teda...asi nevolala, ale...bola skrátka...Bella... – zopakoval už krotko Gold, neuvedomiac si, že naozaj použil toto oslovenie, keď sa majiteľa obchodu domáhal stretnutia s jeho dcérou...

  - Potom poznáte moju vnučku?... Bellinku? – pristúpil o pár krôčikov a zas cúvol úplne zmäknutý chlap. – Sú to už roky, čo som ju nevidel...- sklopil viečka.

  Gold sa zamračil. Tento tu bude asi vyšinutý. Koho už len zaujímajú jeho vnučky, netere či akákoľvek iná nepodstatná  rodina. Starec jeden nesvojprávny, popletený, pomätený...zaiste.

  - ...ale ak hľadáte ju...ona to nemohla byť, čo vás obsluhovala...Ona vtedy ešte ani ...na svete nebola...potom sa to všetko začalo kaziť...- mrmlal si popod nos muž a žmolil lístok odtrhnutý z rastlinky poblíž. – Ona ešte kedy-tedy za mnou...potom...zašla. Ľúbila kvetinky, ako ja...ale už nechodí. Ani jedna už nechodia... – zovrel nešťastný lístok v dlani.

 Gold mykol rukou, trhol dverami a vyšiel do pokojného predmestia, čo sa o chvíľu začne ukladať k spánku.

 Neprešiel ani pár metrov, keď sa zvonček na dverách zas rozcinkal a zlomený hlas za ním ešte zavolal.

  - Povedzte im, prosím, že ich ľúbim! Obe ich ľúbim... Odpustil som jej. Hneď...Dávno...Povedzte im to... – ozývalo sa naliehavo hore ulicou do klopotu vychádzkovej palice.

domiceli