Katedrála
snov
4. kapitola
Obchodníci...
- Prajete si, pane? – ozvalo sa ešte spola
vedľajšej miestnosti, kým cez veraje bez dvier vstúpil dnu starý, zhrbený muž
s vedrom plným akýchsi cudzokrajných čudne sfarbených kvetov, čo ani ako
kvety nevyzerali.
- Vy ste majiteľom tohto obchodu?! – zamračil
sa Gold, opierajúci sa o vychádzkovú palicu a bezmocne sa obzeral
po všetkej tej zeleni vôkol, márne hľadajúc to, čo si zaumienil tu nájsť.
Aký požičaj, taký vráť. Muž nereflektoval na
príkru otázku namiesto pozdravu a nejakých tých zdvorilostných fráz, gest
a čarovných slovíčok, na aké bol od zákazníkov zvyknutý.
Pokojne odložil vedro, napravil zopár kvetov,
aby v ňom vytvárali úhľadný celok, s úľubou na ne hľadel, kým si ruky šúchal
o zababrané sivé montérky.
- Anthurium anderanum. Krvavé
antúrie....prajete si, pane? – dokončil mdlo, nesnažiac sa zákazníkovi venovať
ani mrk.
- Je to hnus, už na pohľad. Jedine ruže sa
dajú pokladať za kvety - par excellence. – striasol sa Gold a namieril
proti úbohým, sotva začervenaným kvietkom svoju palicu.
Až teraz po ňom spotený muž hodil pohľad. Zamračený,
nepríjemný.
- Budete si priať, pane?! – skoro na neho
skríkol. – Vyrušili ste ma od práce, nemám čas sa tu vybavovať...s niekým, kto
ani nie je hoden toľkej tu ponúkanej nádhery! - štekal ďalej porušujúc všetky
pravidlá ústretového správania sa vštepené mu predkami. Navyše správania sa k potenciálnemu platiacemu zákazníkovi.
- Tak si bežte po svojej robote a mne
sem láskavo pošlite majiteľku všetkej tejto buriny. Tú peknú mladú dámu, čo ma
obsluhovala pred šestnástimi rokmi, troma mesiacmi a týždňom, alebo
tak nejak...! – vrátil mu rovnakým tónom.
Muž zaklipkal očkami a obzrel si
nepríjemného cholerického muža za zenitom svojich stredných rokov od hlavy
k pätám. Triasol sa od jedu alebo ktovie od čoho vlastne. „Aby ho tu
náhodou nešľaktrafilo či neranila mŕtvica“, pomyslel si a pozorne
sledoval, ako ho prebodáva malými hnedými očkami, hoci najradšej by ho
zrejme rovno pretiahol svojou vychádzkovou palicou.
- Ja!... som už roky rokúce jediným majiteľom
tohto vychýreného miestneho kvetinárstva s vyberanou klientelou. – skoro
sa poklonil. - Asi máte namysli Lacey...tá mi tu kedysi
občas vypomáhala počas špičky. – vypol sa hrdo a pochválil sám seba
i svoju živnosť napriahnutím oboch rúk všeobjímajúc všetku tú voňavú i hnilobou podrezaných kvetov, zbavených vlastného života zároveň páchnúcu pýchu
navôkol.
„Lacey? ...Tak ona sa volala Lacey?!...“
zazunelo mu kdesi v útrobách to cudzo znejúce meno.
On ju poznal iba pod tým svojím,
vlastným...tým, ktoré jej dal, ktoré mu zvnútra čosi prinieslo v okamžiku
na jazyk a on sa s ním stotožnil, odmietajúc akúkoľvek realitu, keď
ju uvidel po prvýkrát...
- Čo za netvora môže dať svojmu decku také
idiotské meno podľa neopadavého dubu kdesi z Mexika? Quercus laceyi! To už
sekvoja alebo tuja by zneli poetickejšie...lacey...Lacey...- nešlo mu vôbec na
jazyk.
- Vážte slová, pane, Lacey je moja dcéra! –
spravil mohutný muž krok vpred.
- ...som si mohol myslieť. Nezdržiavajte ma,
potrebujem s ňou súrne hovoriť! – rozkázal si „zákazník“.
- Tak to sme dvaja... – otočil sa mu chrbtom
muž a odchádzal akoby zlomený opäť kdesi dozadu, považujúc dialóg za
ukončený.
- Hej! Kam to idete?!...Okamžite sa
vráťte!...Nepočuli ste ma?! Prajem si hovoriť s vašou dcérou! – chrlil
svoje rozkazy ďalej Gold, ale nikto ho už nepočúval.
Moe French stál opretý o kovovú
konštrukciu pareniska a so zaťatými perami ledva zadržiaval slzy.
Doliehali k nemu zúrivé slová, ale kašlal na zákazníka, kašlal na
upadajúci obchod, na celý svoj život...Odkedy odišla...odkedy ju vyhodil
z domu, nič mu nedokázalo nahradiť jej úsmev.
V jednej chvíli však spozornel.
Z úst návštevníka zachytil slovo, ktoré nečakal.
Pomaly sa vrátil do obchodu počujúc už
zvonček na vchodových dverách.
- Ako ste to vraveli? ...Kohože to vlastne
hľadáte?...- spýtal sa čo najpokornejšie.
Gold sa zvrtol vo dverách.
- Veď tú vašu...Lacey! – vyštekol zas.
- Nie, nie, nie...povedali ste iné
meno...povedali ste...- začal sa zajakávať, akoby mu Gold niečím rozjatril
útroby.
- ...Bella...som povedal...hľadám
jednu...volala sa Bella...teda...asi nevolala, ale...bola skrátka...Bella... –
zopakoval už krotko Gold, neuvedomiac si, že naozaj použil toto oslovenie, keď
sa majiteľa obchodu domáhal stretnutia s jeho dcérou...
- Potom poznáte moju vnučku?... Bellinku? –
pristúpil o pár krôčikov a zas cúvol úplne zmäknutý chlap. – Sú to už
roky, čo som ju nevidel...- sklopil viečka.
Gold sa zamračil. Tento tu bude asi vyšinutý.
Koho už len zaujímajú jeho vnučky, netere či akákoľvek iná nepodstatná rodina. Starec jeden nesvojprávny, popletený,
pomätený...zaiste.
- ...ale ak hľadáte ju...ona to nemohla byť,
čo vás obsluhovala...Ona vtedy ešte ani ...na svete nebola...potom sa to všetko
začalo kaziť...- mrmlal si popod nos muž a žmolil lístok odtrhnutý
z rastlinky poblíž. – Ona ešte kedy-tedy za mnou...potom...zašla. Ľúbila
kvetinky, ako ja...ale už nechodí. Ani jedna už nechodia... – zovrel nešťastný
lístok v dlani.
Gold mykol rukou, trhol dverami a vyšiel
do pokojného predmestia, čo sa o chvíľu začne ukladať k spánku.
Neprešiel ani pár metrov, keď sa zvonček na
dverách zas rozcinkal a zlomený hlas za ním ešte zavolal.
- Povedzte im, prosím, že ich ľúbim! Obe ich
ľúbim... Odpustil som jej. Hneď...Dávno...Povedzte im to... – ozývalo sa
naliehavo hore ulicou do klopotu vychádzkovej palice.
domiceli
Lacey je akože Bellina mama? a...trošku nechápem tie rodinné vzťahy :) ale ja na to prídem :)) Gold ako zákazník si dal pekne rozkazovať... a zaujalo ma to číslo- šestnásť rokov, tri mesiace a týždeň- to bude niečo znamenať :)
OdpovedaťOdstrániťolalá, aké prekvapenie :) beriem, máš ma späť
OdpovedaťOdstrániť