RUMBELLE - Katedrála snov 3. kapitola NEVIDITEĽNÝ ALBUM

Katedrála snov

3. kapitola

Neviditelný album...

    Nepočítala s tým, že bude už doma. Ale vôňa z kuchyne nadopovaná hrmotom práčky a prismažená vôňou aviváže rozplazenej už po celom byte z predchádzajúcich várok prezrádzala dokonca aj to, že už to bude dobrých pár hodín.

  - Prepáč, že idem neskoro, zdržali sme sa na nácviku...- spustila už od chodby celkom uveriteľnú a pre matku hlavne prijateľnú výhovorku a s rukami plnými prádla, čo rýchlo vydolovala z tajných útrob vlastnej izby a jej priľahlého okolia, prefrnkla nenápadne cez kuchyňu a zas späť.

  - Koľkokrát ti mám opakovať, že použité odkladaj hneď do koša na pranie! – kývala hlavou v umne zopnutom drdole žena zamestnaná várou, ale stíhajúca registrovať aj ostatné dianie v malom bytíku.

  Pritúlila sa odzadu k nej, položiac si bradu na mäkké plece a venovala jej letmý bozk na kraj líca, zaujímajúc sa skôr o obsah hrncov, než matkine prikázania.

  - Bŕŕŕ, zase ten sprostý perkelt?! – zamračila sa na nevábnu šťavu točiacu sa pod taktovkou varechy v oplieskanom smaltovom hrnci. – Navyše ja som už obedovala. Vzala som si ráno sama vreckové z tvojej peňaženky... Nechcela som ťa budiť. – založila jej parou nasiaknutý pramienok za ucho a chystala sa opustiť bojisko pred útokom o zdravom a pravidelnom stravovaní sa.

  Perkelt  spomalil a zastal, sťažujúc sa za skrátenú jazdu vyprskovaním bubliniek do okolia.

  Otočila sa k dcére vyzobávajúcej arašidy z misky na stole.

  - Takže si ho vzala ty. To mi odľahlo...myslela som si, že som ho vytratila niekde v samoobsluhe...To by ma mrzelo. – dodala už tichšie a vrátila sa k najedovanej večeri.

  Mladá zažmurkala a vrátila posledné odchytené oriešky späť do hniezda.

  - Hups...O čom točíš?...Priznávam, vzala som si okrem päťky aj nejaké šupy, ale fakt iba drobáky...zopár halierov. Inak nechápem, prečo nosíš v peňaženke ešte starú menu. Teda, že tam nosíš rybiu šupinu od Vianoc, ok, ale mala si tam gombík a ešte nejaký halier, celý už pokrivený. Dedko Moe takým vždy otváral viečka na zaváraninových pohároch s kompótmi, chápem, že ti ho nikde v obchode už nechceli zobrať....- pustila sa zas do presoleného sortimentu misky, čo tu zostal od poslednej návštevy.

  - Neprosila som sa ťa o debordelizáciu mojej peňaženky. Ja viem, čo tam mám, aj prečo. Láskavo mi tam všetko vráť späť a počkaj si druhýkrát do poobedia. Tvoje vreckové by ťa pekne počkalo. – uzavrela jej vysvetľovačky, počúvajúc ich len na pol ucha.

  - Hups...- ozvalo sa a perkelt sa mohol ďalej jedovať.

  - Aké „hups“?! – spozornela.

  Toto slovo poznala, začínali sa ním všetky domáce katastrofické scenáre.

  - ...teda ten gombík by som ešte niekde našla, ale... ten ošúchaný drobák... aj s jedným normálnym... som dnes pred kostolom dala takému milému žobrákovi. Vieš, bol ti taký smiešny, mykal prstami, akoby hral na organe a usmieval sa...prišlo mi ho tak nejak ľúto...- habkala mladá a staršia nestačila otvárať oči a ústa dokorán.

  - Bella! Toto si zo mňa robíš srandu?!... Ty si darovala môj medajlónik nejakému špinavému, dementnému bezdomovcovi?! – skríkla, hoci to nemávala vo zvyku.

  - ...čo prskáš? Všetci máte plné ústa rečí, ako treba pomáhať sociálne slabším, a keď to náhodou zrealizujem, tak sa idete pototo od jedov! To ste celí vy - dospelí!  - oponovala zvýšeným hlasom, ale vidiac, ako má mama ruku na čele a zakrýva si ňou aj oči, čo signalizovalo, že sa už-už rozplače, radšej ďalšiu dávku odvrávania vzdala.

  - Sorry, mami, nevedela som, že je to „medajlónik“...keď to bol, tak si ho mala nosiť na krku, alebo ho schovávať v šperkovničke na zrkadle a nie v bočnom vačku peňaženky...aj tak nebol pekný...kúpim ti krajší...fakt, mami, prepáč...- túlila sa k nej, žobrúc o uzmierenie aj slovne.

  Pomaly jej zošuchla paže z tela a odkráčala preč so sklonenou hlavou.

  - A čo ten sprostý perkelt?!... To ho mám akože dovariť sama?!... Mamííí...- zazúfala si mladá ocitnúc sa v kuchyni sama s namosúreným, do okolia sporáku frfľajúcim  obedom.

    S čelom opretým o sklo, rozmazávala si výhľad a vťahovala do seba zvyšky rozrušenia. Z veže v strede námestia vyletelo k oblohe niekoľko holubov, len čo sa zvony ozvali a narušili ich pokojnú siestu.

  V prvom momente sa chcela rozbehnúť k chrámu a vyhľadať muža s jej medajlónikom kdesi v špinavom  vrecku, potom chcela vyslať dcéru, možno by šli obe, nakoniec všetko vzdala.

  Asi to tak má byť. Možno je čas zbaviť sa posledných pút...

  „Minulosť sa nikdy nevráti.

    Ale myšlienky na ňu sa vrátia vždy...“

domiceli