RUMBELLE - Katedrála snov 18. kapitola JESENNÉ LISTOBRANIE

Katedrála snov

18. kapitola

Jesenné  listobranie...

( Anno Domini   1996...pár mesiacov po... )

   Nervózne klepkal po parapete okna dívajúceho sa do záhrady a mračil sa na celý opŕchnutý svet. Ani žena kráčajúca práve po mokrom chodníku smerom ku vchodu do vily mu náladu očividne nemala šancu zlepšiť.

  Dvere za jeho chrbtom  buchli a vyslúžili si nezrozumiteľné nadávky od prichádzajúcej, ktorá sa zas pozabudla a zvalila svoj víchricový príchod na ne. Už trochu oľutoval, že jej dal vlastné kľúče od vily, ale ako opatrovateľka jeho mrzutého ufrfľaného alebo odmietavého otca, ktorý komunikoval s okolím iba v týchto dvoch polohách, bola nenahraditeľná.

  Hrabala sa v kabelke, medzi perami stískajúc pár práve zo schránky vytiahnutých obálok a kráčala rovno k nemu. Oči sa jej smiali, tvárila sa, že ho chce pobozkať aj s nákladom v ústach, ale nielen dnes, on vôbec nemal zmysel pre podobné zábavky a teraz sa mračil ešte viac.

  - ...je to nehygienické a hnusné! Vieš koľkými rukami  prešli?! – pokúšal sa zaslinené obálky vydolovať z jej pier  a orientačne ich identifikovať predtým, než mu vlepí pár bezodozvových zautomatizovaných  pús na líce.

  Bajočko pretriedil poštu na nedôležitú a ešte menej potrebnú a už-už by ju bez záujmu hodil na stôl, keď mu do očí padlo úhľadné písmo na jednej z obálok. Úhľadné zrejme predtým, než atrament rozmazali sliny Emmy a na obálku sa podpísal aj jej rúž.

  - Ukáž?! – zvedavo mu nakukla cez plece, vidiac, ako rozkladá na tri podlhovasté časti pedantne zložený list na kvalitnom listovom papieri.

  V jeho strede stálo iba pár slov.

        Prajem  Ti,  zo  srdca,  aby  si  sa  rýchlo  uzdravil.  
        Mrzí  ma  to.

                                                           Uz   teraz   nám   velmi  chýbaš.

                                                                                                             Tvoja „Bella“

 - To je čudné, však... – nahla si Emma  list viac k sebe a niekoľkokrát ho znova prečítala. - ...že by nejaká tvoja macocha – čakateľka? – zadrela pobavene.

 - Nechápem, čo sa vzrušuješ. Čudné môže byť akurát to, že prišiel až po toľkých mesiacoch. Väčšina telegramov od jeho poslucháčov a kolegov prišla hneď, keď sa rozšírilo, že mal tú nešťastnú nehodu. – zabrzdil jej záujem odhodlaný s listom ho ani neotravovať.

  Pozrela na neho nechápavo.

  - Ty si myslíš, že je tiež od nejakých jeho študentov, ktorých „nadchol“ svojimi nudnými prednáškami o histórii?! – potriasla záporne svojou krásnou blonďatou hlavou. – Teda môj budúci svokor nie je ani zďaleka stelesnením dobráka Komenského, už na začiatku mi bolo čudné, koľko tých milých pohľadníc z rôznych kútov Európy dostal...aspoň máš slušnú zbierku poštových známok, ak raz budeme mať vlastného syna, iste to ocení, ale pri tomto si sa asi kopol v odosieľateľovi, láska. – oprela sa mu ležérne o plece a vydolovala  nenápadne z vrecka práve doň zasunutý, skrkvaný list.

  Zúrivo jej ho vytrhol.

  - Čo sa ti nezdá? Písali, že „im veľmi chýba“...určite to mysleli ironicky, banda jedna nevďačná, alebo sa len podlizujú, lebo hrozí, že sa do skončenia semestra uzdraví a na skúšky nastúpi v najlepšej kondícii. – súkal jednu konšpiračnú teóriu za druhou, znechutený, že práve toto rozoberajú.

  - ...a odkedy sa študenti podpisujú „Tvoja Bella“? – predniesla nadnesene.

 - Zaiste dáka premiantka ročníka, čo má za svoje trojky zadarmo jednotky. Snáď si nemyslíš, že mu ho odnesiem?! Je dosť v depke aj bez takýchto trápnych puberťáckych výlevov nevycválaných tínedžerov, čo sa nevedia zmestiť do kože. Vieš dobre, že ani tie pohľadnice si vtedy neprezrel.  Celkovo, odkedy sa vrátil z liečenia, len sa opúšťa. – pozeral Neal opäť smerom do záhrady pri hodnotení psychického rozpoloženia svojho otca, ktoré ho už začínalo trápiť, hoci to všemožne skrýval.

  Emma mykla plecom a odcúvala do kuchyne.

  Smutne za ňou pozrel a potom na dvere do otcovej spálne.

 Povzdychol.

  „Viem, že si v tú noc nebol v izbe sám, otec....Ale za to dobrodružstvo si dosť draho zaplatil. Toho, kto ti to spravil polícia stále hľadá a ja nedopustím, aby si sa namočil do ešte väčších problémov. Bolelo by ma, keby sa ti ešte niečo stane...“ – strčil ruku do vrecka a jedovato krkval papier, aby ho po chvíli vytiahol a roztrhal na márne kúsky.

  - Buď navždy zbohom, Bella! ...vyrieš si svoje problémy sama so sebou aj so svojím žiarlivým milencom... sama! Moja rodina, je pre takú, ako si ty, definitívne TABU! – zaprel sa oboma rukami o parapetu a konečne sa mu dvihol kútik úst predstaviac si, ako si raz chodníčkom k vile bude vykračovať domov  jeho syn so záujmom sledujúci, ako sa bubliny vypúšťané z bublifuku rýchlo porúčajú k zemi a na mokrom chodníku rozprsknú sa do dúhových zvlnených čmúh.

   „My s Emmou  budeme jediná otcova rodina a žiadna radodajná Bella nám ju nepoškvrní!“ zahrmotal oknom, zdraviac si pomyselného syna.

domiceli