RUMBELLE - Katedrála snov 17. kapitola SPOVEĎ...

Katedrála snov

17. kapitola

Spoved...

( Anno Domini   2013 )

     Kruh pôdorysu veže sa jej roztočil pred očami a šum tisícov neviditeľných, nehmotných krídel holubov zaplnil celú pomyselnú obrazovku. Pootočiac neveriacky hlavu dozadu, rozvírila ich perie a naivne dúfajúc, že do neho zľahka dopadne, zviezla sa k zemi.

  Hneval sa sám na seba, že ju vlastne vystrašil,  vystavil nebezpečenstvu, navyše nebol dosť obratný, aby priskočil hneď a zamedzil pádu na tvrdú doštenú podlahu.

  Kľakol si  roztržitý k nej a snažil sa nadvihnúť jej telo aspoň do polosedu a oprieť o seba.

  - To som nechcel, to som ...nie...nič z tohoto všetkého som nechcel...bella, bella, prosím, ver mi...- mrmlal pološeptom, pokúšajúc sa ju priviesť k vedomiu.

  Prsty sa mu triasli kúsok od jej tváre, a predsa sa ich bál k nej priložiť, len čo si jednu ruku opatrne vsunul pod rozpustené vlasy a pridržal za plece, aby jej tvár neskĺzla z jeho kolien.

  - Preber sa, bella...nechcel som ti ublížiť...nikdy by som ti nebol býval ublížil... Ani teraz, ani vtedy...len...prepáč mi, bol som zbabelec...- po poslednom slove zaťal pery a oči sa mu rozžmurkali, ako tie večne ho prenasledujúce holubie krídla, čo sa mu po nociach rekonvalescencie po nemocniciach a potom aj doma, v starej rodinnej vile, zjavovali a mizli v tme a on nechápal, čo mu prinášajú a čo všetko si naoplátku  berú, kúsok po kúsku kdesi do nenávratna...jeho srdce.

  Nedokázal sa dívať do jej bledej tváre, stále rovnako krásnej, teraz len o trošku žensky zrelšej, čo jej hladkým lícam dodával nádych páperia ako na  broskyniach a v jeho očiach sa mu pretavovala cez všetky tie roky z obrazu tej noci do tohto okamihu. ...za všetky tie stratené, premárnené roky, kedy sám seba presviedčal, že takto je to správne...

 - .. som zbabelec...aj vtedy som ním bol... obyčajným zbabelcom, ktorý rád uveril fáme, že ten mladík...je tvojím osudom...nie ja. ...že on ťa skutočne ľúbi, len jemu môžeš patriť,  keď sa mi dokázal postaviť a brániť svoj nárok, svoje právo na teba...biť sa za svoju lásku...bol som príliš zbabelý...zbabelý priznať si, že aj ja ťa milujem...- privrel obe oči.

  Vo veži sa náhle zotmelo a za viečkami spustil sa film z minulosti, zostrihaný z tých krehkých, pár sekundových okamihov, prchavých, ale krásnych, čo sa odohrali v tejto veži a v izbe s krvavočerveným pozadím oblohy v ráme okna dokorán.

  Opäť videl jej trochu vyplašený pohľad, cítil pod žiadostivými rukami rozochvené, bezo zvyšku, oddávajúce sa mu telo, počul jej tlmený dych a celá jeho bytosť sa napĺňala dávno nepoznaným, tak opojným a nezastaviteľným prúdom životodarnej riavy, až sa mu zachcelo drsne sebecky vryť svoje pocity do jej nevinnej, iným mužom nepoškvrnenej kože a vpísať sa do nej raz a navždy a potom každú noc a deň kontrolovať jazvy, ktoré jej zanechal a byť pyšný sám na seba, že smel...

  - ...bál som sa vrátiť sa...vsugerujúc si, že si aj tak odomňa ušla...že mi aj tak nepatríš...a ani nechceš patriť...že to z tvojej strany bolo len mámenie, len prelud, náhle pomätenie zmyslov, nástraha, ktorej si nedokázala odolať...odpusť ...bella...tak ľahko sa píšu bodky za vetami...namiesto otáznikov: Si tu pre mňa ešte? ...namiesto výkričníka za slovom: Milujem ťa! Milujem!... a nikdy som ťa neprestal milovať...! - šepkal a v tichu veže bol jeho šepot aj tak výkrikmi.

  Stíchol a sklonil hlavu. Pomaly otvoril viečka a zadíval sa do jej mäkkej, ako vtedy poddajnej, osudu a jeho láskaniu odovzdanej tváre.

  Bola taká vzdialená, a predsa blízko. Bližšie a bližšie...Stále bližšie a bližšie...kým sa jeho popraskané pery nedotkli tých jej, odkrvených, poblednutých, stále rovnako jemných, sladkých...

   - Mamííí?! – ozvalo sa prísne, ale zároveň prekvapene z otvoru kúsok od ich spleteného živého súsošia.

  Trčala tam hlava dievčaťa...

  Dievčaťa...identického so ženou v jeho náručí...ktorá sa práve preberala k životu.

domiceli

 

Apoziopézna

   Tak ľahko sa kreslia

bodky za vetami...

Bez chuti.

Bez vône.

Len s farbou kúta.

  Noci sú temnom jasné

a aj prisvetlé dni

prepúšťajú len linky žalúzií,

prirovné na to,

aby našla sa

tá veta

za rohom

zabudnutá...