Katedrála
snov
16. kapitola
Cena...
(
Anno Domini 2013 )
Desil ho úzky priestor, najradšej by ho už
nikdy nevidel, ale kráčať so zatvorenými očami nedokázal. Desila ho výška, ale
„tam“, hoci bolo trúfalé myslieť si, že hore je raj, možno ho tam čaká spravodlivejšie peklo, sa skrátka muselo vystúpať...Desil sa aj svojich pohnútok...
Pred
ním dupotali cudzinci, vo výklenkoch pózujúci do svetla, a na fotkách budú
iba ich čierne siluety v kamennom ráme bieleho výrezu okienka na
medziposchodiach. Nazvú to spokojne „umelecké zábery.“
„Zaber, zaber...“tlačilo srdce. „Vzdaj to,
vzdaj...“nadával mu mozog zvedavý, načo ho sem, do výšky, kde mu býva mdlo
a ťažko pri srdci, vôbec trepe.
...aby mu bolo na omdletie. Ťažšie pri
srdci...
Zhora sa ozýval zvučný hlas sprievodkyne,
vysvetľujúcej letopočty, použité štýly, prestavby a iné podrobnosti nič
nerozumejúcim, beztak večne usmiatym Japoncom, ignorantským spratkom rodičov,
čo sa márne snažia svoje dietky počas dovolenky skultúrniť a dovzdelávať, neveriac škole
a pár neidentifikovateľným dôchodkyniam, trúfajúcim si v teniskách
zdolať „monteverest“ tejto katedrály.
Jedna z mnohých objednaných skupín
a ON. Nenápadne sa pripojaci na koniec dlhého hada tiahnuceho hore točitým
schodiskom.
Zámerne zaostával. Rozopínal gombíky košele,
následne ich zas zapínal a snažil sa šetriť dychom, aby ho v každom okienku
aj tak zúfalo vypľul do oblakov s časťou nevládnych pľúc...a jednej nohy.
Opieral sa o palicu i stenu, odhodlane
kladúc nohu pred nohu, vytesniac z hlavy všetky rozumné argumenty na túto
akciu.
Ten hlas...ten hlas...vydolovaný kdesi
z dávno uzamknutých tajných skrýš útrob.
Kedysi tu bol iba rebrík, dnes tiež, síce
trochu strmšie, ale predsa len pohodlnejšie, schody.
Podrážky mu už dupotali nad hlavou
premiestňujúc sa hore-dolu po poslednom podlaží s vystavenými, iste len
nedávno nainštalovanými exponátmi
z depozitu.
Nešiel až hore.
Oprel sa o múr a započúval sa do
výkladu. Nevnímal slová, len ich melódiu. Mal rád melódie...Zvlášť táto mu
učarovala...už dávno...už tak dávno.
Rozmrmlaní turisti po jednom opúšťali
priestor s poslednými inštrukciami. Ešte treba okúsiť zmrzlinu
a kúpiť v predražených stánkoch magnetky pre rodinu, aby
príbuzní s každým pohliadnutím na chladničku patrične závideli.
Hlasy utíchali, dupot s nimi.
Odlepil sa od steny a pohol sa konečne
hore.
Uprostred dosť veľkého a svetlého
priestoru stojí útla žena. Díva sa kdesi dohora, pohrúžená do vlastných
myšlienok, čo jej rozochvievali riasy na privretých viečkach.
-
Prehliadka sa tu končila, ďalší program na popoludnie vám naplánoval váš cestovnou kanceláriou pridelený delegát...- ozvala sa
profesionálne, počujúc za sebou kroky, neobzrúc sa však, len opakom ruky si
utrela čelo a unavene preglgla.
- Mal by som záujem...o súkromnú prehliadku,
ak smiem... Som pripravený zaplatiť...za všetko...akúkoľvek cenu...bella...-
zašepkal a celou silou sa zaprel o vychádzkovú palicu, aby to vôbec
ustál, keď sa teraz otočí čelom k nemu.
domiceli
jednoducho ale za to krásne opísaná prehliadka, spojená so spomienkami z minulosti :) také detaily s magnetkami napríklad len pekne dopĺňali text a dávali mu reálny nádych :) záver sa mi páčil, hlavne tá uvádzacia veta k poslednej priamej reči :)
OdpovedaťOdstrániťvežu si predstavujem ako tú Krakowskú, so zvonom... a len aby nebola Lacey tá, čo neustojí
OdpovedaťOdstrániť