RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 3. kapitola NAD HLADINU...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

3. kapitola

Nad hladinu...

(...nejaký čas predtým...) 

    Všade bolo prekvapivé ticho. Neozýval sa krik a zúrivé či útrpné nadávky a kvílenie ani z dvorany, ani z väzení či mučiarne pod zámkom.

  Dokonca aj obloha bola svieža, takmer letná, taká nezvyčajne jasná v tomto bohom zabudnutom, všetkým živým opustenom kraji, skôr sychravom, upršanom, akoby večne nahnevanom na obyvateľa, ktorý mu vládol. Väčšinu roka zatiahnutá, šedivá, plná mrakov a chmúr rozkmásavaných vetrami, čo sa tu schádzali na svoje sabaty snáď z celého sveta, dnes takmer zamatovo mäkká...

  Z kroka na krok prechádzala po stíchnutých, pretože vtáky, dokonca ani hmyz sa tiež neodvážili prebývať tu, chodníčkoch záhrady vo francúzskom štýle, presne nalinkovanom, úhľadnom, tak nepodobnom nezriadenému životu a povahe jej majiteľa,  ktorá plynule nadväzovala na anglický park, naoko voľne rastúci, plný tajomných zákutí, ale tiež do detailov naplánovaným a končiacim nebotyčnými múrmi, čo oboháňali celú pevnosť.

  Bahnila si našľapovaním na mach bosými nohami, topánky zabudnúc kdesi pod rozložitými stromami a spola privretými viečkami vdychovala svieži vzduch a pocit ilúzie slobody. Naozaj len ilúzie. Stále mala pocit, že ju predsalen odniekiaľ ako vždy sleduje a v nestráženom okamihu jej znova a znova dá pocítiť svoju moc.

  Povzdychla, zohla sa, odtrhla akýsi kvietok, opatrne sa zas narovnajúc a obzerajúc do všetkých strán, či možno tento drzý počin nevytiahne ho zo skrýše a nepostaví jej pred vyľakaný pohľad.

  Nič sa neudialo. Len kdesi spoza stromov ozval sa špľachot vody a opäť ticho.

  Pohla sa zvedavá tým smerom, zastoknúc nežný kvet za ucho, akoby sa v tom momente prestala báť nielen svojho pána, ale aj celého sveta.

  Za poslednými stromami otvorila jej neveľká plošina a spod nej sa ozývalo špliechanie.

  Pod skalou sa rozprestieralo jazierko, ako morské oko, čo tu pred miliónmi rokov zabudol starý oceán. Namiesto kože už len skostnatelé trsy ostrých skál, namiesto viečka táto vyvýšenina, riasy nahradili náletové dreviny horko-ťažko uchytené v skulinách neprajnej skaly.

  Voda už napohľad vyzerala ľadová, ale jej hladina bola jasná, žiarivomodrá a lesklá, kým...ju nerozčerila postava práve vynorená z hlbiny.

  Trhlo ňou a pokúsila sa skryť za výčnelok.

  Spoznala ho.

  Šľachovité štíhle telo sa vymrštilo a nechajúc okolo seba rozplývať sa ako plutvy jemnú tkaninu hodvábnej košele, rozvlnenej okolo paží, zmizlo zas kdesi v hlbine.

  Odvážila sa vykuknúť, ale zaujatá pozorovaním opäť hladkého povrchu vody nespozorovala, čo sa jej deje tesne za chrbtom.

  Až keď sa jej mokré, mŕtvolne studené telo oprelo o to jej a dve silné ruky surovo ju zdrapli pod ramenami, od preľaknutia jej takmer vyrazilo dych.

  - Nebodaj čakáte, že sa už nikdy nevynorím, drahá? – ozval sa pološeptom a z tváre mu na jej obnažené plecia dopadali ľadové kvapky vody, pretože jeho nos práve blažene nasával vôňu kvietka nad jej uchom.

  - ...ne...ne...nechcela som vás sledovať...teda chcela, zdalo sa mi, že ste pod vodou pridlho...a ja by som vám asi nedokázala pomôcť...keby dačo...ja totiž vôbec neviem plávať. – vykoktala napokon ospravedlňujúco.

  Povolil zovretie a doslova sa zachádzal od smiechu pohliadnuc na jej útle, krehké telíčko v predstave, ako zúfalo skáče do hlbiny v snahe pomôcť mu. Smiech mu však v tom momente zamrzol na perách a tvár mu potiahol zlovestný mrak.

  Ten pocit, že práve jemu chce niekto pomáhať ho zvláštne zovrel pri srdci a to vyslalo podnet do mozgu, aby sa okamžite bránil.

  Mozog poslúchol. Naprogramovaný nenávidieť, mstiť sa a ničiť, napriahol jeho paže pred ňu a necitlivo ju zvrhol do hlbiny.

  - Tak je čas, sa to urýchlene naučiť! – zakričal za ňou, strácajúcou sa v kruhoch, ktoré pád jej tela na hladine ľadovej vody stvoril.

  Hladina sa nad ňou zavrela a vetrík nenápadne zahladil všetky stopy.

  Po chrbte mu prešli zimomriavky nad činom.

  Nepremýšľajúc veľmi, zabudol aj na všemocnú mágiu, sám sa vrhol strmhlav do hĺbky.

  Vodou napitými šatami s množstvom spodničiek bola bez možnosti záchrany ťahaná rovno ku dnu. Lúčila sa so životom, keď zas pocítila drsné dlane na svojich ramenách a protitlak ťahal ju späť k svetlu nad hladinou...

  Viac si nepamätala.

domiceli