RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 12. kapitola KTO SI...?!

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

12. kapitola

Kto si...?!

(...pred nejakým časom...)

    Ešte raz sa pozastavil, zaváhal, v mysli skontroloval všetky zadné vrátka. Nikdy si nebol tak veľmi neistý tým, čo sa práve chystal urobiť. Keby mu aspoň vízie ukázali nejaké útržky budúcnosti. Nič. Všetko zámerne zahalené hmlou. Dokonca cez ňu neprenikali ani zvuky, ani pach. Nič. Biela hustá hmla...

  Aspoň iskierka nádeje však v ňom predsa len tlela. Hmla je predsa niečo...Keby jeho a aj jej život mal skončiť, budúcnosť by sa zjavila v čiernej, chladnej temnote, v takej, v akej vídaval záblesky prchajúcich duší svojich mŕtvych obetí. Rozplynuli sa a ich osudom zostala iba temnota...

  Hmla je vlastne iba škrupina, čo niečo skrýva, utešoval sa. Hmla len znejasňuje...niečo, čo mi nechcú ukázať, pousmial sa trpko, nádejajúc sa v šťastný koniec, ale mozgové bunky majú tú schopnosť, že vypočujú naše priania ohľadom toho, čo chceme, aj toho, čo si v nijakom prípade neprajeme. A poslúchnu. Neprial si, aby skladačka budúcnosti bola vyfarbená na čierno...a v tom momente sa hmla zafarbila práve tak, ako jeden z možných variantov.

  Už nesmel váhať.

  Odriekol pár zaklínadiel a premiestnil sa tam, kde bola ONA, netušiac, kam ho kúzlo vlastne zaveje.

  Mávol rukou a tma, v ktorej sa ocitol, keď otvoril oči, sa rozpustila v matnom svetle fakle zabodnutej v kovovom držiaku pribitom v stene.. 
   Do skaly vytesaná kobka.

  Sedela s rukami v lone opretá o stenu. Hruď sa jej pomaly dvíhala a zas klesala. „Spí?...“ Spala.

  Díval sa na jej čistý dokonalý profil a ostýchal sa ju prebudiť. Iba nevedomky zašepkal.

  - Bella...-

  V priestore sa to slovo rozlialo a zaplnilo ho zvláštnou ozvenou, vracajúcou sa mu do uší, ako opojná melódia, ktorá ho ukolísavala a zbavovala starostí i ostražitosti.

  Viečka sa jej zachveli. Pootvorila ich, ale nedvihla hneď k nemu, akoby jej prekážalo svetlo, ktorého teraz bola plná kobka a rezalo, štípalo oči privyknuté tak dlhý čas na skoro úplnú tmu.

  -Rumpel...- rozochveli sa jej pery jediným slovíčkom, ktoré mu stislo srdce a uvedomil si, prečo je vlastne tu aj aké nebezpečenstvo im obom hrozí.

  Nečakal, že k nemu natiahne ruku.

  V momente, ako sa jej však dotkol, zmeravel. Bola ľadová, stuhnutá...Zaštípalo to v mieste dotyku a jej ruka klesla a spolu s ňou i hlava k ramenu a celé telo sa potichu, potichúčky zviezlo na tvrdú skalu, ako priesvitný závoj utkaný z onej hmly, čo sa mu zjavovala v útržkoch budúcnosti.

  - Bella! – vykríkol teraz už zúfalo a dopadol k nej na kolená, pokúšajúc sa ju nadvihnúť, ohriať, prebudiť k životu. Ležala mu v náručí bezvládna, nehybná, bledá, stále rovnako krásna s jemným úsmevom na tvári, čo vyzerala ako zo skla...

  Vedel, čo to však znamená.

  Bola mŕtva.

  Celým telom mu lomcovali stovky protichodných pocitov, štiepajúc ho na drobné kúsky, ktoré nevedeli, čo si zrazu počať. Kričať?! Plakať?! Hnevať sa?! Smútiť?! Ničiť?! Kliať?!...Všetko naraz?!

  Opatrne ju položil na zem skúsiac ešte roztrasenú ruku priložiť jej na hruď, ale ľadová pokožka, čo sa začínala pokrývať posmrtným srieňom a očividne tuhla, nedávali mu už nijakú šancu, že nahmatá pulz a aspoň nepatrný, neduživý tlkot srdca.

  To jeho tak veľmi zabolelo.

  Vystrel sa s nenávisťou v doširoka rozďavených očiach. Prsty sa mu skľavili, tvár rozryla vráskami, pery vykrútili v zúrivom úškľabku.

  - Zaplatíte! Za toto mi všetci draho zaplatíte! Každý jeden, kto v tom máte namočené svoje špinavé, odporné prsty! - ohliadal sa dookola a z očí mu sršiace iskry vyrývali všetky vyrieknuté slabiky do kameňa, až sa drolil a zosýpal do podložia, akoby sa celý priestor rozkmital a chcel razom zosunúť jemu pod nohy.

  Kobkou sa ozval zlomyseľný smiech a stratil sa kdesi hore.

  Pozrel tým smerom.

  Ak toto bude kobka, možno cela, nadomnou bude zrejme palác...

  Ani nedomyslel a zhmotnil sa v obrovskej dvorane, trochu sporo, stroho zariadenej, ale bola palácová. Vzadu stál trón na vysokom piedestáli a v ňom sedela žena. Dobre známa žena. V honosnom odeve s medovými vlasmi, očami hada a jazykom tiež. Sedela bez pohnutia, ale jemu sa zazdalo, že sa usmieva. Nie! ... smeje sa!...rehoce sa na jeho nešťastí!

  - Ty! To ty si zapríčinila jej smrť?! – zrúkol napojený šialenstvom čo sa ho zmocňovalo a skôr ako jej dal šancu na odpoveď, vystrelil z ruky ohnivú guľu mieriac úplne presne do stredu jej hrude.

  Postava na tróne zaúpela a ON si všimol ako k nemu nešťastne naťahuje obe ruky, pokúšajúc sa jeho čin ešte nejako zastaviť a jej dúhové oči prosebne hľadia so smrteľným strachom na ďalšiu ohnivú guľu v jeho dlani pripravenú ju zasiahnuť.

  Necítila bolesť, ktorou jej rozdriapal hruď, v šoku otvorila iba ústa.

  Vyšlo z nich jedno jediné slovo.

  - Rumpel...-

  Nestihol priskočiť a zachytiť ju celú spálenú do náručia.

  Z cudzej tváre sa zmeravené dívali dve dôverne známe dúhové zreničky. Bledli, zastierali sa beľmom, hasli. A keď zúfalo priložil nad ne roztrasenú dlaň, pochopiac, čo práve vykonal, zatiahli sa viečkami.

-     Škoda takého pekného tela, nemyslíš? – ozvalo sa mu cynicky za uchom.

  Iba hlas.

  - Mala som ťa nechať zničiť jej skutočné telo ešte tam dolu v kobke. Toto sa mi páčilo a hľadať si zas nové, podobnej kvality, bude fuška, drahý. – mrmlal si hlas a jemu sa zahmlievalo od bolesti pred očami. -  Leda by si mi ho opravil, nech sa tu nezhováraš so vzduchom, čo ty na to?! – zavydierala zaliečavo.

 

domiceli