Mr.Gold ŠTVRTÁ... 40. kapitola SPRCHA

ŠTVRTÁ...

40. kapitola

Sprcha ...

1.

   - Mám jednu jedinú otázku, mladý, čo vlastne ani otázkou nie je... – zložil si ruky pod bradu a zapichol pohľad zboku do vytiahnutého mladíka, čo sa nervózne ošíval pred jeho stolom v kabinete.

  Sadnúť mu zatiaľ nedovolil.

  - Ja viem...- zašemotil ten otrávene a bol pripravený poskladať nejaké to ospravedlnenie za blbé poznámky na hodine, kvôli ktorým si ho určite zavolal triedny na koberec.

  - Bella. – vyslovil Gold napodiv dosť podráždene.

  - Jáááj, tak predsa žalovala, chudinka...- zdvihol ruky a znechutene ich zas spustil, lebo mozog, síce len jeho nepatrné, športom nevytrieskané zvyšky mu zaradili inú reportáž do čítačky, po započutí jej mena.

  Prebodol ho a zaťal harpúnu o obe lopatky, aby sa mu ani náhodou nevyšmykol. Toto bude bolieť. Toto bude bolieť...chlapče!

  - ...vám by sa páčilo, keby vás celé týždne ťahá za nos?!- drzo odpovedal na otázku otázkou. - ... ani za ruku, ani pusa...nič...a potom zrazu kopačky a magor na motorke!... Starší navyše. Čo som jej nebol dosť dobrý? Ja?! Najlepší v mužstve! Kapitán už od sexty! Lenže ona, fajnovka...so mnou nikto nebude zametať, zvlášť nie nejaká blbá sukňa...- rozohňoval sa a pridával na hlase aj agresivite, pozabudnúc sa, že nie je v šatni so seberovnými, ale v kabinete s dospelákom. Navyše s Goldom.

  Ani ten sa neovládol.

  Vyskočil, zdrapil ho za tričko a prudko vrazil do stoličky, až ju odsunulo o pol metra. Potom radšej odtiahol ruky preč a vrátil sa rýchlo za stôl do bezpečnej vzdialenosti od parchanta, čo mu dvíhal hladinu adrenalínu od prvého momentu. Len sťažka rozdýchaval jeho aj svoje správanie sa.

  - A teraz sa upokoj, poobzeraj sa, kde si a s kým sa bavíš! – vysvetlil svoje gesto prísne, patrične autoritatívne s náznakom profesionálneho úsmevu kvalitného pedagóga.

  Gaston sa teniskami zaprel o podlahu a posunul aj so stoličkou ešte o pár centimetrov dozadu.

  Goldovi bolo týmto  gestom jasné, že pochopil. Správne. Stratégia malého dvora a veľkého biča funguje.

  - No, tak som sa neovládol...- zadržal Gaston ruky zakvačené o opierky kresla a príliš už  nimi nerozhadzoval, len mykal hlavou dookola.

  - Dešifruj „neovládol“...- vyzval ho Gold kým radšej bez rozmyslu otváral a zatváral zásuvky na stole, aby sa upokojil a nezdral ho tu vopred ako hada, aj bez zistenia pravdy.

  Lomcoval ním vlastne hnev samého na seba. Ale kvôli čomu ? Kvôli komu?...Márne hľadal inú obeť.

  A navyše sa je treba tváriť, že nejde o jeho súkromnú záležitosť, len bežný triedny problém so šikanou. Bežný...Dočerta!

  - ...z  tých nácvikov nám už šibalo a ona bola ako duchom neprítomná. - rozkladal Gaston. - ... som si myslel, že...no, že jej to s ním neklape a rada by sa vrátiť ku mne...a len nevie, ako mi to povedať. Tak som ju oslovil ja....cestou domov. Večer. Tri dni pred stužkovou, tuším...Fakt som chcel byť len pozorný. Odprevadiť ju a vysondovať, či mám ešte šancu... – hľadal slová, ale pridobre si pamätal každý detail toho incidentu a tŕpol odvtedy každý deň, kedy vypláva na povrch a on sa mu bude musieť postaviť.

  Vyplával. Balansoval s obranou, ale dopredu mu bolo jasné, že pred triednym, ako je Gold, neuspeje. Pošúchal si natiahnuté tričko. Zatiaľ len tričko...

  - Ako som videl, mal si...- zamrmlal si sám pre seba, ale priveľmi hlasno Gold.

  - ...čo...čo ste videli? – zľakol sa Gaston.

  - No, predsa tú tvoju „šancu“ na jej krku! – nahol sa dopredu.

  Gaston dozadu, skoro prepadol cez operadlo.

  - ...a ja ? Viete ako ma celého doškriabala ? Mama mi musela modriny zatrieť tou jej majčou na ksicht, aby som nevyzeral ako starý boxer... – rozľútostil sa chalan nad svojou škrabnutou dokonalou karosériou.

  Gold vybuchol do smiechu. Strašidelného smiechu. Hurónskeho. Panického. Smiechu cez slzy.

  - Takže vy dvaja ste sa vlastne pobili. Ale zrejme si vyhral, lebo na nej to akosi bolo lepšie vidno, alebo má tvoja mamka lepší korektor, ako ona. – pošúchal  si tvár a zhrozený v hlave  rozoberal, čo sa dozvedel.

  - Načo sa toľko bránila, krava sprostá?!... Pár bozkov ešte nikoho nezabilo. – nahol hlavu dopredu Gaston.

  - Bozky asi nie, ale pár mojich rán, ak by si chcel vedieť, už hej!  - tváril sa Gold, že si vyhŕňa rukávy.

  Gaston vstal a zašiel za opierku kresla.

  - Zmizni mi z očí! Vyhýbaj sa mi, ako môžeš! Nauč sa byť neviditeľným, alebo čokoľvek iné. Nechcem ťa vidieť, ani o tebe do konca školského roka viac počuť! Je ti to jasné, Gaston?! – pozoroval jeho poblednutú tvár s uspokojením. - ...a len tak na okraj. Bella nežalovala. Ani nikto iný. O tomto incidente som absolútne nič nevedel. Dnes si tu bol kvôli tej poznámke na chémii minule... ale dobre, že si sa rozrozprával, aspoň viem, akých hajzlíkov mám v triede. – uzavrel prípad svojsky.

  - ...a nedostanem dvojku zo správania? – opýtal sa opatrne.

  - Dvojku ? A načo ? ...-

  Keď  dopadol kameň z Gastonovej hrude, Gold ale pokračoval v prehovore.

 - ...pravdepodobne ale „dostaneš“ od môjho syna, lebo ja nebudem taký loajálny ako tvoja bývalá frajerka a trochu mu o tomto našom rozhovore porozprávam... A ak aj nie od Neala, tak si počkám, kým ukončíš školu a potom...nechceš náhodou zmeniť strednú? Alebo sa presťahovať do iného mesta?...- žmurkol ironicky.

  - Po...u...važ...ujem nad tým...- zakoktal Gaston a vyparil sa z kabinetu.

  Bol najvyšší čas.

  Zosypať sa pred žiakom by nebolo veľmi pedagogické...

  To bolelo. To bolelo...chlape.

domiceli