ŠTVRTÁ...
44. kapitola
Rolničková
...
1.
Všetko mäklo. Vonku odmäk sneh menil na
matnú čľapkanicu, čo fotografovala podrážky obuvi a pridávala zo dve-tri čísla navyše. Soľ mäkko kreslila
miniatúrne biele kopce po obvodoch a maximálne sivé oblaky na nartoch, čo
sa zázračne objavovali pri ostrej viditeľnosti vždy ráno, v závislosti
od ceny drahých koží, po čižmách, keď sa každý najviac ponáhľal a nebolo
času na handrovú turistiku. Tak sa horské panorámy miešali s mestskou architektúrou.
Aj premrznuté nosy mäkli. Nekrútili sa
nechuťou.
Koniec-koncov, blížili sa vianočné prázdniny.
Konečne voľno. Obžerstvo. Filmové rozprávkové klasiky, pregýčované ochody,
ulice aj byty a hlavne darčeky.
Akcia s náhodným obdarovávaním
v oktáve prešla. Aj prebehla. Od
mega strúhadiel na ceruzky s plávajúcimi kačičkami, cez jogurt
hodinu pred zárukou až po čaj vo forme z biologického depozitu odcudzeného
herbáru sa objavilo v triede kadečo. Vstupenka do ZOO v Leroyovom komposte za školou,
fotokoláž riaditeľky s Pichaču...strarostlivo zabalené tlačidlá osem a mriežka z predpotopného
mobilu.
Niektorí hrali na Ježiška. Nechávali si
prekvapko až na Štedrý deň, iní boli radi, že darček bol požuvateľný
a ukončili jeho trápenie rovno na poslednej hodine.
Predprázdninovej triednej anarchii sa už
nedalo zabrániť.
Tváril sa, že dokáže v tom hluku
uzatvárať triednu knihu a bol rád, že nemusí z jej stránok celý čas
dvíhať oči a hľadieť, ako si Gaston neónovým darčekom s nápisom
permanentná fixka lakuje nechty na nohách a Mulan naťahuje hokejový
suspenzor na hlavu. Asi slovník cudzích slov je pre nich rovnako neznáma
veličina ako cudzokrajne znejúce názvy ich darčekov.
Pokojne škrtal jednotlivé kolonky
a zrátaval vymeškané hodiny a len občas s povzdychom pozrel na
tučnú knihu s názvom Analytická chémia, čo knihou ani nebola. Nosil ju so
sebou a dnes zas premrhal šancu zbaviť sa jej...Mäkol.
2.
- Bella, Bella...počkaj ma ! Ešte skočím na
vecko... Na, podrž mi kabát so šálom.... – napadla ju Emma odzadu
a nánosom vecí zabezpečila, aby jej nezdúchla pred školu a skratkou
domov, ako to v poslednom čase mávala vo zvyku.
Pozerala na ňu spoza kopy hrubých zvrškov ako
mizne v bočnej chodbe. Otočila sa
chrbtom a oprela o stenu. Začínalo jej byť teplo, celý deň bol jeden
veľký chaos a jediné, na čo sa tešila, bola jej vlastná detská izba
a nejaká tá hudba k tomu. Vyhrabe starý Nightwish a poprosí Tarju o pár slov do duše.
Prižmúrila oči a snažila sa odfiltrovať
hluk.
Stál opäť už hodnú chvíľu meter od nej
a nemal odvahu ju osloviť. Pozoroval jej chvejúce sa viečka. Videl aj to,
ako si občas zahryzla zvnútra do spodnej pery. Povzdychla.
Cúvol, akoby to vyčítavé povzdychnutie
patrilo zrovna jemu.
Prehodila ťažký kabát na druhú ruku
a všimla si ho. Ustrnula.
Pohľady sa im stretli.
Odlepila sa od steny.
- Ja...- začal neisto.
- Potrebujete si aj vy odskočiť a mám
vám podržať všetky tie knihy? – pozrela na neho prísne zospodu.
- Nie! Vlastne áno. Túto jednu. – vysunul
z kopy Analytickú chémiu a podával jej ju.
- Zdá sa vám, že som nekompletná, alebo vás
baví ma sústavne strápňovať?! – vyprskla nahnevane.
- Nie, nie, nie, prepáč. Myslím to vážne.
..Je to darček. Pre teba. – doložil tichšie a skúsil letmý úsmev.
Mäkol.
Vytočilo ju to.
- Ja od
vás nechcem nijaké darčeky, pán profesor! Je mi jasné, že možno kvôli tomu na
polroka prepadnem z chémie, ale kaziť prázdniny bifľovaním si nemienim.
A ak mi chcete vnútiť nebodaj doučovanie, nechajte si zájsť chuť dupľovane! To už
dám prednosť komisionálke pred vami! – spustila marš.
- Je to ...iba darček. Malý... Nie je to to,
čo si myslíš, že to je. – opovážil sa parafrázovať vetu, ktorá ho mohla
potopiť.
Trhla ňou. Ale pochopila z nej, že už vie
zrejme pravdu. Je jedno či od Emmy, či rovno od Gastona. Aj to, že ho
to...asi...možno...pravdepodobne mrzí. Hnev z nej to však nevytiahlo.
- Nerozumeli ste?! Od
vás už nechcem nič... Len pokoj! – odpovedala vzdorovito, ale tichšie.
Nevzdal to hneď. Pozeral na ňu.
Dych ju prestal počúvať. Chvíľu to vydržala
hľadieť mu do očí, potom pokývala záporne hlavou a radšej zarazila oči do
podlahy.
Položil sklamaný škatuľu vytvorenú z obalu na
encyklopédiu chémie na horné skrinky a hoci chcel ešte toľko toho povedať,
iba sklonil hlavu a pomaly odchádzal.
Hľadela na jeho chrbát a bolo jej tak
všelijako.
- Pán profesor...- zavolala.
Zmeravel. Dobre počul? Naozaj to vyslovila?
Zastavila ho...
Neisto sa otáčal. Očakával najskôr, že tú
škatuľu hodí po ňom...
Vytiahla čosi z tašky. Dlho na to
pozerala stále váhajúc, nakoniec vykročila k nemu.
- ...toto je zas pre vás... Šťastné
a veselé... – podala mu úzky plochý balíček pedantne previazaný
stužkou.
Viac nepovedala. Ani na neho nepozrela.
Rýchlo
odišla vyhľadať Emmu.
Stál a mal pocit, že o chvíľu dôjde
k štartu medzikontinentálneho raketoplánu do vesmíru za prítomnosti
všetkých hláv všetkých štátov a vôbec... Prstami hladil lesklý neutrálny
papier a bolo mu jedno, čo skrýva.
Hlavne, že bol od nej. Bol od nej. Od nej. Od
nej.
domiceli
na začiatku úplne nádherné opisy :) a druhá časť mierne dojímavá :) krásne! :)
OdpovedaťOdstrániťfujky, taká rozcítená predvianočná :D Emma to zase raz krásne vymyslela :)
OdpovedaťOdstrániť