Mr. Gold ŠTVRTÁ... 65. kapitola ODOZVA

ŠTVRTÁ...

65. kapitola

Odozva...

1.

   Limuzína pred školou neveštila nič dobré. Našťastie telefonicky ho vopred aspoň varoval. Zo starého kamarátstva. Aj tak nemal čas ani šancu zahájiť nejakú ofenzívu.

  S anonymami síce robili na školstve krátky proces a toto bol vraj jeden z takých, lenže vrátil sa. Zhora. Vtedy sa už „dolu“ treba aspoň tváriť, že sa niečo rieši.

  Stojí to zväčša na papieroch, potom papieroch o papieroch a keď sa papierovačka otočí medzi zúčastnenými zhruba dva až trikrát, pekne formálne ohlavičkovaná, opatrená paragrafmi a ich použitím, všetko sa aj tak zmetie pod stôl. Išlo predsa o anonym. A anonymy sú sprosté...predsa.

  Lenže tento hrá do karát, teda skôr do rozohranej šachovej partie Regine. Pravý ťah na bránu v pravú chvíľu. Aby to šľak zobral...

  Dával si dohromady indície a nevyzeralo to dobre.

  Bola u neho v kabinete. A bola sama...Snažil sa jej dohovoriť za tú Bellinu dooblievanú skrinku, ale len sa blbo usmievala a žula žuvačku. Neznáša žuvačky v tlamách krpcov. Neznáša krpcov. Keby jej aspoň nepoložil ruku na rameno a neoslovoval ju zdrobneninou...Škrelo ho.

  Takmer zmeškal prvú hodinu. Zmeškal prvú hodinu. Nedokázal učiť, sústrediť sa, tváriť sa, že sa nič nedeje.

2.

  Nottingham spokojne popíjal kávičku a trochu znudene laškoval rozvalený v nízkom kresle, že sa rukami takmer dotýkal koberca. Regina čarovala. Úsmevy lietali, pohľady hladkali, slová sa zaliečali...

  Lenže k jeho dobre mieneným radám, aby si nešpinila do vlastného hniezda a pozametala dôkazy radšej rýchlo pod koberec, zostávala hluchá. Totálne neoblomná, až mal podozrenie, že spoznal autora anonymu. Spoznal.

  - Máte, dúfam,  pripravené papiere so záznamom konfrontácie pána Golda s touto nepríjemnou situáciou a zároveň vaše stanovisko k nej? A to isté patrične podpísané zákonným zástupcom a výchovným poradcom  z rozhovoru s tou inkriminovanou maloletou žiačkou?– skúšal ju nachytať aspoň na formalitách.

  - Samozrejme. Viem, čo je mojou povinnosťou vyplývajúcou mi z funkcie vedenia tejto školy. Budete mať aj lekárske potvrdenia a zabezpečím vám aj posudok nášho školského psychológa. Na oboch, ak dovolíte. Potrebujete to hneď, alebo stačí poslať poštou? – narovnala sa na svojom točiacom kresle a pozrela na neho zhora.

  - To by ste mali, ale vedieť, pani riaditeľka... Z postu  vašej funkcie... – nemienil sa podať.

  Jej spôsoby sa mu nepáčili. Ani ako žena sa mu nepáčila. Priveľmi tvrdá. Nekompromisná.

  A chudák krokodíl jej leží, zrejme, v žalúdku. Asi už dlho. Alebo aspoň poriadne.

  Celkom tomu nerozumel. Na začiatku roka doslova žobronila, aby ho dostala na školu. Teraz? Ani na meno mu nevie prísť...Asi sa ho to spýta rovno.... že by jej až tak vadila tá Emma? Zdal sa to banálny prípad. Vyzerá, ale, že je dosť ješitná, aby preglgla, že to šlo mimo nej...Nie, nie...túto ženu vytočilo čosi väčšie, keď sa dobrovoľne púšťa do aféry, ktorá ju môže stáť krk,  aj miesto...ak sa do toho zamieša ministerstvo, alebo telka či pokútni novinári, ktorých už omrzeli rýchlokvasené celebritky.

- Porúčam sa, pani riaditeľka. Tešilo ma. Ozvem sa vám. – podal jej narýchlo ruku a cítil, že sa dotýka hadej kože.

  Striaslo ho odporom.

   - Počuj, starec, kde sa tu dá posedieť ? Podebatovať? – zvolil radšej telefón, aby ho s ním nevidela. – Jasné, to nájdem. Tak o dve hodiny, ešte mám jednu materskú s nejakým pokazeným kotlom za európske prachy tu neďaleko, potom dáme stretko... A nemusíš prísť sám. – zasmial sa, kým si nehrkol kovovou sponou bezpečnostného pása do zubov. 

 

3.

 Prišiel radšej sám. Len asi s tisíckou otázok a stovkou odpovedí na žiadnu z nich.

  - Pekný pajzel. Ako môžeš žiť v takomto zapadákove? – vyzliekol sako a prisadol ku Goldovi nečakajúc odpoveď.

  Prekrútil si drahé hodinky, kývol na čašníka, poškrabkal sa vedľa nosa a mykol bradou.

  - Som samé ucho. Tvoja nadriadená by ťa utopila v lyžičke vody. Chcem vedieť prečo. Ak s tým mám niečo urobiť...Ale nič nesľubujem. Ja s kožou na trh nechodím. Ani pre starých známych....Čo to tu je za obsluhu?! Kde vôbec je nejaká obsluha?! – skríkol, ako doma.

  - Mladý pánko nám je nedočkavučký. Čo dáme? Kávičku? Noc je ešte mladučká. Prípadne niečo tvrdšie? ...do sosáčika...najskôr. – zastal si priveľmi blízko čašník.

  Nottinghamom trhlo. Gold ho obratne vypoklonkoval  po dve whisky.

  - Toto bol čašník? – zhrozil sa muž.

  - Nie, sprievodca na miestnom hrade. Tu si len privyrába mimo sezóny. – Prečo? Páči sa ti? – zakýval mu Gold, ale mladík  zdvihol hlavu k stropu a urazene zošpúlil pery.

  - Hovor, musím sa ešte vrátiť. Mám čosi dôležité....- naznačil ženskú siluetu. - Ten čašník na mňa zíza ako kanibal na stokilovú ženskú...– stále zneistený mykal rukou s priveľkým remienkom na hodinkách.

  - Tvoje pohyby ho zaujali. – uškrnul sa Gold a zopakoval, čo pred chvíľou ukázal jeho spoločník.

  On nezaujal.

    -  Pozri, o Emme som ti už vravel. Inak dík, máš to u mňa... – potľapkal ho po pleci. - Tak iba stručne.  Je to moja nevesta, budúca. Dúfam. No a táto nevesta už má dieťa. Má jedenásť a skôr ako sa narodilo, vzdala sa ho. Náhodou som bol pritom, netušiac, že ide o môjho vlastného vnuka a adopciu som vybavil pre Reginu... Bola by ma na rukách nosila...Chápeš?! – zúfalo vzdychol a buchol päsťami do stola.

  - Čože?!... Ako vidím, jablká nepadajú ďaleko od stromu... – pokýval pobavene Nottingham hlavou a párkrát potočil pohárom whisky namiesto rukou s hodinkami. – Takže mi je jasné, prečo za teba na začiatku lobovala. Z vďačnosti...A aj to, prečo teraz by na svojich rukách radšej nosila tvoje partacetle na centrálnu nástenku s nebožtíkmi pred kostol. – uznanlivo prikyvoval.

  - Presne. Emma s Nealom chcú svojho syna späť. A ja som ochotný upísať sa aj peklu, aby som svojej rodine pomohol...- zaťal päste a mlčky hľadel na hnedú tekutinu v pohári, čo sa triasla rovnako, ako on.

  - Lenže Regina sa toho decka nechce vzdať... – dopĺňal si príbeh Nottinhgam.

  - To je pochopiteľné...Tomu sa nikto nečuduje...Lenže... Ty ju nepoznáš. Ona ide aj cez mŕtvoly. Potopí aj vlastnú matku, ak by jej to pomohlo vyhrať Henryho len a len pre seba! – charakterizoval Gold svoju nadriadenú, svoju niekdajšiu priateľku.

  - Viem. Mal som tú česť dnes doobeda. ..Čaká ťa perné obdobie, krokodíl. Nezávidím ti. Ani nikomu na tvojej strane... neviem, či ti budem môcť nejako helfnúť. Neviem...- žmúril do hrubého skla. – Vytiahla na teba, ako na učiteľa, tie najťažšie kalibre, kámo. Zneužívanie maloletých...To smrdí. To nie je dobré... – sŕkol a vypil obsah pohára na jeden hlt.

  Čašník obdivne zažmurkal.

domiceli