Mr. Gold ŠTVRTÁ... 57. kapitola RODINNÁ

ŠTVRTÁ

57. kapitola

Rodinná...

1.

   Sedela schúlená do klbka medzi ozdobnými vankúšikmi v strede vestibulu a absolútne nevnímala občasné presuny hotelového personálu. Recepčná vediac, že je tu riadne ubytovaná, neriešila  rozhodnutie platiaceho zákazníka stráviť zvyšok noci, či skôr skorého rána na tvrdej pohovke pod rozsvieteným lustrom v prievane a pokojne si triedila papiere a cinkala kľúčikmi.

  Posuvné dvere sa roztvorili a vpustili studený vzduch. Ten ju trochu prebral.

      -  Pán Gold, vy už odchádzate?! – zašemotila neisto, žmúriac rozoznajúc jeho chrbát.

Otočil sa. Pousmial. Vrátil o pár krokov a usadil sa vedľa nej.

Kývol na čašníka,  poprosil dve silné kávy.

    - Ja  ešte len prichádzam, drahá Emma. - podal  ďalší vankúšik, lebo jej od únavy padala hlava. - To vieš... - povzdychol a založil ruky na temeno trochu sa tiež natiahnuc.

Bol z neho cítiť cigaretový dym aj alkohol.

  - ...tie vaše prisilné reči včera pri večeri ma donútili znova vyhľadať starého kamoša Nottinghama a uviesť ho viac do  reality. Musel som mu vysvetliť, že si vlastne moja nevesta a v záujme získania vnuka potrebujem zlegalizovať tvoje štúdium. Bezodkladne, čím skôr a na sto percent...Myslím si , že sme uspeli. – usmial sa na ňu, hoci mala flitre a ozdobné stužky z poťahov vytlačené cez líce a vyzerala ako zjazvený morský vlk. - Síce na mňa vyvaľoval oči a nechápal, ako som mohol na staré kolená takto zmäknúť a vzdať sa bývalých ideálov, na druhej strane...- ani nepokračoval, lebo sa mu ovesila okolo krku a vrazila mu šťastná  pusu na líce.

   A následne na neho nešťastne pozrela, prstom párkrát zaďobajúc do vzduchu smerom k izbám hore.

  - ...takže sme to všetko zas pohnojili...myslela som si...že túto noc...- pozerala do vankúšov a cítila sa trápne.

  - Emma, už som ťa prosil, aby si mi prestala organizovať súkromie. Bolo od teba pekné, že si sa snažila nás s Bellou trochu viac zas zblížiť, ale...skús mi dôverovať a nechať takéto vážne rozhodnutia iba na mne...Prosím. – poďakoval za kávu a jednu prisunul k nej.

  - ...a...keby ste nemuseli vybavovať toto...išli by ste...dnes v noci... za ňou? – spýtala sa rovno.

  Cukor sa mu podarilo čiastočne vysypať mimo šálky.

  Vážne sa zahľadel do neobľúbených bubliniek.

  Prikývol.

  - Bude veľmi naštvaná? – spýtal sa, fúkol do bublín, aby urýchlil ich smrť a zneistený pozrel zboku na Emmu, ako odpovie.

 Pozerala do šálky.

   Prikývla.

  - ...takže sme to všetko zas pohnojili.- skonštatoval jej slovami.

   Ticho pili kávu, každý zahĺbený do vlastných myšlienok a to ticho im pripomínalo obývačku doma, s otrasne neforemnou jedličkou opretou o sekretár.

  Domov...

2.

  Narovnala ruky nad hlavu  a zimomravo si pritiahla odkopanú prikrývku na holé nohy. Zdvihla hlavu, zažmurkala do prebúdzajúceho sa rána za balkónovými dverami a pacla späť do veľkej prázdnej postele. Aj tak už bola hore.

  Neprišiel.

  Obkresľovala ukazovákom ornamenty na návliečkach a bolo jej tak nejako smutno.

  Vstala, otvorila balkón a vdýchla pár dúškov studeného vzduchu.

  Na podlahe čosi ležalo. Z papiera vyrobená lastovička.

  Vykročila a zodvihla ju.

  - Jedna lastovička leto nerobí. – ozvalo sa odvedľa spoza skleneného predelu balkónov.

  Pochopila. Usmiala sa.

  ...ešte príde veľa nocí...Desiatky, stovky, tisíce...Veľa šancí...

  Napriek kose, ktorá jej preliezla až do kostí,  nahla sa zvedavo cez zábradlie.

  Stál tam len v saku, čo si narýchlo nahodil, keď počul, ako pred chvíľou otvára balkónové dvere.

  - Pekná košeľa, pán profesor...- zahľadela sa mu na holú hruď.

  - Na tvoju nemá...- odpovedal...ako vždy.

  Dvojzmyselne, hoci teraz by dal ruku do ohňa za to, že to naozaj narážal na jej fungl novú košieľku na spanie, ktorú jeho mozog odmietal prijať a neriešiť jej zákutia.

  Kto mu uverí.

  Úsmev sa stratil. Pozerala na neho zrazu vážne a lastovička v rukách sa jej roztriasla.

  Zvrtla sa a zmizla v izbe.

  „Je precitlivelá. Budem musieť zvažovať slová“...vyhodnotil. Nesprávne.

  Pritiahol klopy saka a vošiel do svojej izby.

  Pred zrkadlom nad komodou však pribrzdil. Vrátil sa. S hrôzou sa na seba zadíval. Na líci mu stále sedel vševravný odtlačok pier, vo farbe sýteho rúžu. ...toho od Emmy.

  Kto mu uverí...

domiceli