Mr. Gold´s Au Pair... 4. kapitola POLEMIKA

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 114

Polemika

   Už doma nebol. Deka pred televízorom zostala skrkvaná a posteľ v jeho spálni nedotknutá.

  Po vzore domácností z období hradov a zámkov, nostalgicky vymysleli oddelené spálne. Mysleli to dobre, romanticky, spočiatku sa na tom smiali, ako aj na jej  dlhých, snehobielych ku krku zviazaných košeliach, z desiatok metrov látky, najmä keď sa spravil uzol na šnúrke a bolo treba trhať...ale jeho spálňa zostávala beztak nedotknutá. Pravdepodobne by už potreboval GPS, aby vedel, kde vôbec je.

  To, že príde raz opáčiť ona, si vyhodil po pár dňoch z hlavy aj diára. Obhajovala sa vrodenou  ostýchavosťou a prirodzenou rodovou tradíciou. Nevedel si vybrať, ktorú neznášať viac. Navyše nemala ani žiadnu časovú dotáciu na rozhodnutie. Bol u nej skôr, ako stihla vyliezť z kúpeľne, v prípade, že sa tam nezdržali dlhšie obaja...alebo do nej vôbec nedorazili. Koľkokrát ani do spálne. Bolo toľko zaujímavých miest po dome...čo boli bližšie ich nutkaniu k jednoliatosti...

  Domnieval sa, čisto teoreticky, že ak by nezaklopkal sám, zostal by celkom určite  bez...

  Nerád by zostával bez...

  Nikdy nezostával bez....

  Iba včera.

  Posledný trimester tehotenstva ju vyčerpával psychicky aj fyzicky. Pokojný, ničím nerušený  spánok bol osviežujúco nevyhnutný a spočiatku mala dojem, že tie spálne majú mať v tomto štádiu aj túto funkciu.

  Ona mala dojem, on nemal šajnu.

  Len nedávno vášeň nahradilo o niečo málo nežnejšie maznanie. Stolársky majster Marco sa už nevolal tak často, kvôli oprave starožitného nábytku, ani antikvariát sa nevyprázdňoval hľadaním a dodávaním nových doplnkov, z ktorých predchodcami mával potom celé doobedia prácu, aby im vrátil pôvodný stav. Niekedy márne a jedine mágia dokázala zreštaurovať inak navždy stratené vzácne artefakty, čo nezvládli tú  „trochu“ náruživých zemetrasení.

  Napravila pedantne okraje deky, potom ju aj tak tradične stiahla, zložila a upratala do spodnej časti perináka, aby vykázala aspoň nejakú zmysluplnú  činnosť, kým pristúpi k raňajkám.

  Tradičná šálka so sypaným, špeciálne pre ňu pripraveným, bylinkovým čajom stála vedľa taniera s prikrytými koláčikmi. Ktovie, kde dnes nájde odkaz: Ľúbim ťa...

  Servítok ? Nie...chladnička, mikrovlnka, sedadlo stoličky...nikde nič. Má na hľadanie celý deň.

  Zaliala trasúce sa bylinky, vdýchla ich sušenú, oslobodenú vôňu.

  Pozoruje paru nad čajom, ako sa zachytáva na nerezovom povrchu vedľa položenej rýchlovarnej kanvice a vo veľkých nazhromaždených kvapkách steká dolu. Otázka času, kedy navlhnutá časť vedúca k elektrickej zásuvke zoskratuje.

  Zložila ruky na bruchu a zaklonila hlavu. Tiaž dlhých, hustých vlasov jej pomohla klesnúť nižšie a hlbšie než chcela. Nechala prvé lúče nakúkajúce z terasy povyšívať teplom jej čelo, a keď ju registrujúc bolesťou protestujúci každý stŕpnutý stavec vrátila  do normálnej polohy, cítila, ako sa jej krúti a chytá ju akási závrať.

  Zachytila sa rukami o stôl, silno prižmúrila oči, opäť ich otvorila a žmurkala zoskupujúc roztrasené kalejdoskopické útržky do jedného ostrého obrazu. Taký zvláštny, nevysvetliteľný pocit. Tlak zvnútra brucha jej zabránil vstať. Trvalo to iba chvíľu, potom prišlo náhle uvoľnenie.

  - Ešte je čas. Nemáte sa kde ponáhľať. – zašepkala medzi na bruchu roztiahnuté prsty.

  Zo strachu. Z bázne pred tou chvíľou, ktorá sa jej práve pripomenula.

  Napadlo ju, že mu to zavolá. Zamračila sa. Zamietla to.

  Reťazovú reakciu, ktorá by nastala, si už živo vedela predstaviť, hoci si ani teraz nebola celkom istá, či ju zas tajne nesleduje. A nehrozí jej priamy prenos vízie...Uvidí, či sa o chvíľu  nerozletia vchodové dvere, nevpáli sem ako ohňom vyplašená lesná zver a nezaháji cvičenie plné paniky a bezobsažných rečí o strachu...

  A pritom šlo len o prvú náhodnú kontrakciu.

  Zaprúc sa pravou rukou o roh stola, brucho vytláčajúc dopredu a podopierajúc ho zozadu ľavou vstala a šúchajúc nohami sa pohla do kúpeľne.

  Naozaj tých schodov hore na poschodie bolo toľko?! Zdalo sa jej zrazu...

  „Tehotenstvo ...prvý schod...nie je choroba,....druhý schod... vzchop sa.....tretí. Máš málo pohybu....štvrtý... Umyť,...piaty... obliecť....šiesty... a šup-šup zaniesť polovičke desiatu.. Pôjdeme cez park, zahráme sa so synčekom Ashley.“...ostatné.

   Toto potreboval vedieť. Vidieť. Ešte raz si s úsmevom prešiel očami po oblinách nahej krásky v kúpeľni, váhajúcej, ktorou nohou vkročí do vane, potom sa s odporom obzrel po Maleficent, kontrolujúc každý detail budúcej bezdomovkyne, ak zlyhá jeho predstava Bellinho altruizmu a empatie.

  Nemala šancu sklamať. Bella zostala Bellou. Ani dlhý pobyt po jeho boku nezaznamenal žiadne odchýlky v jej ponímaní dobra a jeho nachádzaní v každom a všade.

  Ešte aj výčitky v poslednom čase prednášala pokojným, pokorným mlčaním. A škrelo ju toho dosť.

  S nevôľou pozrel, ako si Maleficent znudene špára v pokazených zuboch. Ako jej mrví ohryzkom, oči sa zväčšujú aj ako iba kúsok od neho pristála nechutná guča polepených slín s neidentifikovateľnou pridanou zložkou, ktorú práve vyložila z naširoko razcabrených úst.

  - Už nikdy nebudem žrať potkany...- utrela si pery spakruky a potom vypľula ešte zopár slín snažiac sa trafiť to isté miesto.

  Toto je veľká skúška.

  - Apropó, neopováž sa prijať jej návrh nasáčkovať ťa k nám domov! – precedil pomedzi zuby poslednú dobre mienenú radu.

  Kývla rukou a s nohami naširoko od seba sa rozvalila na lavičku, až látka na sukni takmer poddala a napnutím odhalila ukončenie hrubých vyťahaných pančúch podviazaných gumou zo starých teplákov, s rozstrapkanými končekmi, na uzol, tesne nad kolenom.  Natiahla paže cez celú opierku a pozrela do neba.

  Ako dávno už neplachtila v povetrí.

  - Zabudni, drahá! Si aupairka ! Aupairky nelietajú, nebrkajú kade-tade! – pohrozil jej päsťou.

  - Viem. Plienky, moč, stolica...ale kojiť odmietam. Dojku si nájdi inde!...- zopakovala si svoje budúce poslanie a poškrabkala sa na vnútornej strane stehna kdesi hlboko pod  vlnenou sukňou.

  Radšej sa rýchlo vrátil do obchodu.

domiceli