ŠTVRTÁ
55.
kapitola
Prednosta...
1.
Keď vedľa seba postavíte stovky náhodne
vybraných smrteľníkov zozbieraných z ulice, úplne spoľahlivo v nich
dešifrujete učiteľov. Všetkých. Neomylne.
Hlavne ich prechýlené podoby v čudne elegantných odevoch
s mrazivými profesionálnymi úsmevmi pod prefarbenými vlasmi,
o ktorých sa domnievajú, že ich omladzujú minimálne na úroveň ich
zverencov.
Komplex krajského
úradu bol sivý, ako aj všetci jeho obyvatelia. Chodbové pavúky.
Obe tu pôsobili ako
päsť na oko. Dve päste.
Mal sto chutí narvať
ich do úzkych chodbičiek miestnych toaliet, aby zo seba opäť spravili vyplašené
študentky. Ale v tomto veku to už nebolo také jednoznačné a jednoduché,
ani bez make-upu, v ošumtelom babkinom svetri a nemodernej plisovanej
sukni po zem.
Zúfalo sa vytiahol
po Belliných nohách do výšky s otázkou, kde zmizla jej sukňa. Ešte na
stanici sa mu zdala dostatočne dlhá, aby dovolil prekročiť jej v nej prah
kancelárie pána Nottinghama, hoci pôvodne ju mienil nechať kdesi
v McDonalde na periférii strážiť topánky deťom v domčeku na šmýkanie. Aj to sa mu zdalo priblízko pre toho magora,
ku ktorému mali s Emmou namierené.
- Vravel som ti, Emma, že si máš dať čaj
s citrónom a ten si vyžmýkať do úst až tu...nech ti zmizne ten sladký
výraz z tváre! – neustále dobiedzal aspoň do nej, lebo odmietala vzdať sa
make-upu a zapnúť si bundu až po krk.
- Pán Nottingham vás prijme hneď, ako sa
vráti z porady zástupcov okresných odborových organizácií... na štvrtom
podlaží, číslo 208... – vyšplechla nezúčastnene znudená sekretárka so
slúchadlom medzi uchom a plecom.
- Bella, ty zostaneš sedieť tu... Nezostaneš...
tadiaľto bude prechádzať...- bol zrazu roztržitý a nemožný.
- ...ste objednaní? Nie ste. Tak vás neprijme
vôbec...- pokračovala rovnakým tónom stará pani prechádzajúca s fasciklami
okolo, ani neotočená ich smerom, ako dokonalý klon slečny s telefónom
prirasteným k uchu.
Dvere sa otvárali a zatvárali. Prievan
búchal a búchal. Slečna telefonovala a telefonovala, fascikle
prichádzali a odchádzali a Gold škrípal zubami. A škrípal nechtom po
nechte, nešetrne zadierajúc do kože, až sa začínala farbiť do červena.
Položila mu ruku na jeho nechtom utýranú.
Trhlo ním, ale prineskoro na to, aby si ten
pohyb nevšimol muž, ktorého práve vpustili tapacírované dvere.
„Ale, ale, krokodíl, čo to nevidím. Takéto
samice s tebou, starým hrubokožcom, nehodným už ani na podrážky topánok do
záhrady?!“...- preblesklo elegánovi hlavou a automaticky si posunul
bezchybný uzol na kravate.
- Pán profesor Gold, čomu vďačíme za vašu
návštevu? A ako sa vám páči na novom mieste.? Regina bola veľmi neústupčivá
a vyslovene si vás vyžiadala, keď jej z rozbehnutého školského roka
vypadol jeden pedagóg...- rozprával rýchlo, oblapiac vystreleného Golda okolo
ramien, tlačil ho do svojej kancelárie a nebadane kmitočtom prstov druhej ruky,
ako šifrou dával presné signály svojej sekretárke, čo má urobiť.
Má ju
vycvičenú.
Voviesť aj ženy dnu, tri kávy, minerálka,
odpojiť telefón, ale zabezpečiť prísun papierov na podpis, aby vyzeral
zaneprázdnený.
- Rád
ťa zas vidím, krokodíl. Čo pre teba môžem urobiť? – odložil formálnosť, len čo
sa dvere zatvorili a zmizla za nimi sekretárka, špeciálne nohy ktorej boli
vyprevádzané jeho veľavravným pohľadom, namiesto prvej várky „dôležitých“
papierov, ktoré radšej preventívne obratom zrušil.
Potom pohľad presunul na iné nohy, boky,
hrude, tváre...len jedným uchom počúvajúc žiadosť.
Nahol sa bližšie k nemu.
- Čo tak jedna noc s jedným
z tvojich dievčat? Ako za starých
študentských čias...- zatiahol ruky do elegantne vystrihaných prešedivelých
vlasov, ako Travolta v Pomáde a pohodlne sa oprel majúc v merku
obe „študentky“.
- A nevadí ti, že nie sú celkom plnoleté?
– žmurkol Gold obzrúc sa, v akých pózach to zas vzadu sedia tie dve, keď
ho vyprovokovali takto rýchlo.
Býval zdržanlivejší...Aspoň o pár minút.
- Ty môžeš a mne nedopraješ? Videl som,
ako ťa tá malá hladkala...To si kamarát...- oblizol si prednosta spodnú peru.
- Ako môže
pedofil robiť na školstve?! – rypol Gold.
- Nie som jediný cap záhradníkom v tomto
štátnom...bordeli... Prišlo na teba zopár nechutných anonymov...Ale... ako tak
pozerám, tie anonymy sú dosť chutné... Čo si to vlastne chcel?! – narovnal sa,
lebo dnu vplávala zas sekretárka s druhou várkou „dôležitých“ papierov,
ktoré prijal, aby hormóny dostal do normálu, kým mu nepadne záverečná.
Vysvetlil mu žiadosť, strpiac jeho chlípny
pohľad dozadu a už oľutoval, že Nealovi zakázal osloviť svojich
kumpánov...
- Nechaj tu papiere, pozriem sa ti na to...A
večerička vo štvorici mi bude ako odmena. Berieš? – široko sa usmial novými
štátnymi zubami.
- Mám inú možnosť? – precedil Gold cez tie
svoje. Svoje.
Dievčence sa poslušne postavili. Aj Nottingham.
Aj keď zostal sedieť.
Prepleskli ich už najmenej štrnáste dvere
smerom k východu a on stále mlčal.
- Vyjde to? –
spýtala sa nedočkavo Emma pridržiac pätnáste zatvorené.
Zastal, niekoľkokrát sa nadýchol
a otočil sa k nim.
- Ak sa s ním
minimálne jedna z vás dnes vyspí, tak hej. - odpovedal svojsky pokojne, ale vnútri to
bublalo.
domiceli
taká úradná časť až na jednu časť :) a pekný opis na začiatku :) ale ten koniec... divný, zaujímavý... som zvedavá na pokračovanie... :) krása :)
OdpovedaťOdstrániťtak toto bola ďalšia zabitá kapitola :D veľmi dobre si poňala, že aj na všetko pripravený Gold, ktorý všetko vybaví je proti dvom polcólovkám občas bezmocný :D
OdpovedaťOdstrániť