OUAT
15. kapitola
pristrihnuté
krídla 2.
Umenie milovať
Sídlisko zošedlo. Sfľakatelo ako dalmatínec
na negatíve. Žlté fľaky pouličných lámp, jeden ako druhý, dvojice fľakov idúcich áut, tretí, štvrtý, v nepravidelných intervaloch
strácali sa za ostrými rohmi panelákov skôr, ako stihli venovať trochu svetla
komukoľvek a brizolitu omietok už vôbec nie.
Sedel opretý o veraje balkóna, nechal prievan trochu prefukovať aj deratizovať a pokúšal sa
stratiť sa v dyme poslednej cigarety. Má body, aj dudel, ale na cigi zabudol. Nevydalo. Nevystalo.
- Aj tak ti poviem, že som to asi posral. A
nie, že si budeš brať príklad. Máme posledné dve plienky... - tipol vajgel a
zadíval sa do tmy kuchyne, kde krpec v koši na bielizeň čosi urputne ožužlával
vydávajúc čudné pazvuky.
Čas na vizitu.
Opasok zo županu. Deku prešťal, vaničku
kočíka detto, požičal mu ho ako paplón. A kôš na bielizeň ako posteľ. A svoj paplón
ako matrac...
Znechutene sa dotkol zaslineného froté pásika
županu. Z metra a pol bolo dobrého pol metra už kvalitne ústne spracovaného. Čas na obhajobu. Pred pár týždňami ho pral, mal by byť ešte
čerstvý. V záruke. Minimálna trvanlivosť... Skúsil ho vyčarovať za nový dudel, ale neuspel. Malý natiahol
rozcabrené rúčky za koncom, ktorý mu v nestráženej chvíli vytiahol z úst a dal
najavo, že mrnčanie je na ceste. Buď - alebo! Privoňal si. Páchlo to mliekom. Páchlo
to. Ale nemienil sa vadiť. Požičanému koňovi na zuby nehľaď... Zuby!
- Že tebe lezú zuby?! - sknokautoval krpca
otázkou. Básnickou. Ale dal si na ňu odpoveď. Vzdychaciu. Hlboký povzdych s
rukami vbok. - No, počul som, lebo občas sa mi utrela aj taká čerstvá mamina, ale nikomu ani muk, to je len medzi nami chlapmi, že je to nič moc. - zatváril sa chápavo. Nie, iba dementne. - Dohodneme sa. Vrátim ti môj opasok
a ty mi sľúbiš, že do rána budeš spať. A môžeš ho celý rozžuť. Berieš? Nie ako minulú noc... Kvôli tebe som ráno
zaspal a nemohol ani na rande a dnes mi už ani nedvihla telefón. Potrebujem sa
vyspať. Ráno totiž vstávame do práce! Obaja! - rečnil do spokojných pazvukov, o ktoré sa
odierali malé ďasná.
Už si živo predstavoval, ako s krikľavo oranžovým
košom na prádlo pod pazuchou zaklope na dvere šéfovi oddelenia, že sa po
dovolenke vracia do práce... aj s posilami. Poškrabkal sa v strnisku.
Strnisko...
Odtiahol provizórnu posteľ medzi dvere, nech
to má na očiach. Otočil kohútikmi a prosil vodu, aby hučala tichšie. Dnes tu
paňula z prízemia bola len štyrikrát. Aj to bohato stačilo.
Holenie ešte dal, ale do vane už nevliezol.
Nočné správy z rastu zubov mali na čítačke pripravený siahodlhý monológ. Zrejme
šťavnatých zaslinených nadávok. Znelo to identicky.
Program neprepnuteľný. Ani pracka, ani dudel. Chvíľu
palec raziaci ešte po cigarete. Masáž ďasien sa ujala. Malý nadšene žmúriac oči,
s kvapôčkami slzičiek na riasach, dokorán rozďavoval ústočká a dožadoval sa
jej. Toto nikdy nikomu nebude spomínať. Pod bruškom naozaj kde-tu zacítil
stvrdnuté kopčeky budúcich zubov, o to trápnejšie mu to bolo. Do dlane mu
tiekli sliny so sopľami, ale dieťa si spokojne bahnilo. Chvíľu. Zvuky, čo na striedačku
dokázalo zo seba vydlúdiť, by Hitchcock mohol rovno nadabovať do nejakého hororu.
Bezmocne ho vláčil po byte a skúšal zahovárať, či priviesť na iné myšlienky,
ale spotená hlava otierajúca sa mu o hrudník, akoby sa chcela doňho prevŕtať,
nervózne ruky siapajúce sa nešetrne po vlasoch aj tvári, kopajúce nohy a
metajúce sa telíčko, nedovoľovali ani jemu myslieť na niečo. Na čokoľvek. Odosobňoval sa márne.
Ani nevie ako, skončil v skrini. Dalo sa tam
schúliť do rohu a v malom priestore spacifikovať aj trasúce sa horúce dieťa.
Robo sa schúlil v rohu, Robko do Roba. Vymyslel polohu skrčenca a tentokrát mu
stačil vlastný palec.
- Bez baby to nie je ono. - konečne našiel
niť, o ktorej s ním chcel od začiatku hovoriť. - Aj tebe chýba mama...-
vyslovil nie veľmi pekne, ale zarazil sa, či malý náhodou nerozumie. Asi mu to
bolo u riti, ktorú mal zatlačenú medzi jeho stehná. Spokojne žužlal palček a
pokúšal sa narvať si do tlamy rovno celú päsť.
Usmial sa na neho. Po prvýkrát, čo tu s ním v
byte kempuje.
- Poviem ti, aj mne chýba. Je to síce len trápna
sestra, ale boli sme dobrí súrodenci. Kedysi. Dávno. Nemal som ju tu nechávať
samú. Samé baby, to ti je hotové nešťastie. Vždy niečo vyvedú. Zaujímalo by ma,
čo má na rováši ona. Mohla povedať. Pochopil by som...- oprel hlavu o zadok
skrine a zadíval sa von, skrz roletovú výplň skriňových dvierok. Von neviedlo
nikam, len do trochu menšej tmy.
- Nepochopil by si...- ozvalo sa z nej.
Vykoptával sa z polohy polosediaceho strelca,
pritískajúc prispávajúce dieťa k sebe.
- Ronia?! - automaticky len zašepkal, ako sa
bol za tých pár dní úchytkových momentov pokoja naučil.
Stála medzi verajami a mlela si ruky. Tiahol
z nej vonkajší vzduch a alkohol. Chcela vykročiť k nim, zakopla a zrútila sa mu
rovno k nohám, ledva trochu uskočil, mohla ho stiahnuť, aj s malým. Zostala
skrútená v klbe stále medzi novinami, ktoré zatiaľ nestihol odpratať, fikala a
viac vydychovala, ako nasávala vzduch. Že nasávala iné veci, už vedel na sto percent.
Ani nemal silu jej nadávať. Obišiel ju a nenašiel chuť sa tváriť, že ho zaujíma. Prestala nariekať, ale nedvihla sa.
Vrátil sa k vonkajším dverám, aby ich zatvoril. Jasné,
zas zabudol kľúče zvonka. Zamkol. Na dva západy a kľúče strčil do vrecka. Ak
bude chcieť zas zmiznúť, tak jedine po hromozvode.
Zachytila zamykanie a nárek vystriedal hnusný
chrochtavý smiech. Potom ticho. Potom šušťanie novín. Niekoľkonásobné, lebo
pokusov bolo tiež viac. Aj sa niečo pokúšala vravieť, ale nepočúval. Škrabkal dieťa po teplom chrbte, rád, že
spokojne spí.
Oprela sa o stenu kuchyne a už-už sa zviezla
po nej zas ku dnu. To ešte nebola na samom?! Zhrozený po nej pozrel.
Odložil malého do koša a pohol sa konečne k
nej. Zachytil ju trochu necitlivo za rameno a donútil stáť. Poslúchala s hlavou
sklonenou.
- V kúpeľke je napustená vaňa. Vykúp sa.
Prosím. - stále šepkal a posúval ju smerom do nej.
Zostala stáť a kývať sa v úzkom priestore. Ruky
pozdĺž tela neposlúchali.
- Ne...nemôžem...nejde to...- hľadela do zeme
a prispávala v stoji.
S pošťatými a zgrcanými už nejaké skúsenosti
má, jedna navyše...
Ďasnová masáž bola zrazu normálnejšia ako
normálna v porovnaní s vydolovávaním sestry zo zosmradnutých vecí. Tušil to. Vedel,
čo nájde na pažiach. Hádam ešte nebude neskoro...
Prekročili Rubikon. Cesty späť už niet.
Obzrel sa.
Robko čosi zamrnčal zo sna.
Usmial sa zas... Mýtne budú platiť jemu. A
pekne krásne obaja!
domiceli
chýba mi Emma :(
OdpovedaťOdstrániťBude aj Emma...v Depozit krídiel III. :-)
Odstrániťpočkááááj, tu akože končia krídla? to sa mi nejako nezdá :D že ty máš ešte nejaké pokračovanie niekde schované :D
OdpovedaťOdstrániť