OUAT - Prestrihy - 2. časť

OUAT

2. kapitola

Prestrihy

Pozajtra

      Vťahoval teplý vzduch premiešaný s kadečím, čo tvorilo domácnosť. Ale len oklieštenú na mama a dieťa. O to nástojčivejšie vťahoval ničím nemiešanú prítomnosť ženy, sladko-mliečnej, jemne vyprchanej, ale o to mäkšej. Niečo sa mu však po chvíli nezdalo. 

  "Nie je už prilepená o jeho chrbát!" Prevalil sa a natiahol ruku bokom. Kým si sliepňavé oči zvykli na príšerie v izbe, spotené čelo aj uležanú polku boku mu oblial pot a ofúkol chlad z pootvoreného vetráka.

  - Vyspinkaný? - zaznelo nežne v škárke dvier.

  Natiahol aj druhú ruku.

  Po kolenách prišla k nemu, pomaly spúšťajúc dlhé vlasy do tváre a tvár na jeho tvár, na krk, hruď až po brucho. Niečo mu všade zamumlala, šúchajúc sa a brumkajúc mu do vydutého bachorčeka pod vykasaným tričkom. Bolo to milé, ale primárne len testovala stav plienky.

  Zakvačiť sa jej do vlasov bolo jediné ponúkajúce sa riešenie, ako zahájiť obranu, lebo to šteklilo viac, ako zniesol.  Pokus o ňu, lebo šikovné prsty a nezrozumiteľné mrmlotanie ho dočista obláznili a kým sa spamätal, ležal tu polonahý. 

  - Šikovný chlapček, - láskala mu bruškami prstov spánkovým dizajnom pokreslené polky držiac ho druhou rukou za oba členky naraz s nohami vysoko nad práve odpadnutou suchou plienkou

    - Veeeľký chlapisko! Pôjdeme na nočník, maminka pripraví papu. - vypustila nôžky a natrčila prsty ako slnká.

  Jasné, že sa po nich načiahol.

  Nočník už až taký zábavný nebol. Tlačil. Studenil. Možno niekoľkonásobná naháňačka, keď sa pokúsil vrátiť sa do spálne po kocku, ale bol ako zbeh vždy odhalený a transportovaný späť. Na riť. Bude musieť počkať, kým sa nevzdiali, alebo to fakt urobí. Trapas.

  Pohľadom po kuchyni hľadal hodiny. Na mikrovlnke sa mu čísla nepáčili. Zimný čas? Letný? Prestavuje to? Ak to aj sedí, zostáva mu pár hodín a ešte ani nezačal! Spánok bol síce príjemný, ale...

   - Žiža...? Čeče, všaaak. - zachytila jeho namosúrený pohľad na blikajúci elektrospotrebič a skúsila zmeniť jeho náladovú  polaritu. Kde len berie toľko toho optimizmu...

  Podbradník a lyžica čohosi, z čoho sa asi zgrcia skôr, ako to pristane v ústach. "Ja ti dám lietadielko" Zanovito krúti hlavou a nezaberie ani prst smerujúci k stropu, kde na lustri visí sušiak na ponožky a namiesto nich pripnuté farebné pohľadnice a pierka. Hmýri sa to a je to pestré, ale málo na to, aby otvoril ústa od úžasu a prežrel zelenú žbrndu na lyžičke.

   Nie, papať ani kakať sa nebude. Ostentatívne vstal a zistil, že si s tou krátkou rukou takmer nedosiahne do rozkroku, ktorý chcel pred dámou zahaliť. Dostal po pracke.

  - Púha! Nonono...nesmieš! Kako, fuj! - dostal manuál, z ktorého mu bolo jasné, že onými malými prackami sa niektoré veci medzi nohami skrátka nechytajú.V tomto veku...

  A ona môže motať sa mu tam celou tvárou?! Môže. Fakt to urobila?!

  Dvihnutý až nad jej hlavu, pristál  vo vysokej stoličke. 

  Odtiaľto sa už ku kocke v spálni asi tak ľahko nedostane. Skúsi rev. Figu. Akurát, čo mu narvala kašu do tlamy a ubabral jej ten pekný podbradníček so sovičkou vypľutými slinami. Viac hubu neotvorí. "Nevysvetľuj, nenamáhaj sa, škoda rečí... Nie, ani táto hračka ma nezaujíma!"

  Na, tu máš! Nahádzal rozjedovaný všetky hračky zo stoličky na zem a schoval pracky za chrbát. Po papuli mu hádam nedá. Nedala. Otočila sa mu chrbtom. Počuť vodu. Prúdik vody. Prúd vody...     "Niééé...Pánabeka! Ten nočník mal použiť. Čo teraz na stoličke?!" 

  Bezmocne otvoril ústa, ale slovám, čo prekladač vytvoril z jeho mozgom vyslanej zúfalej správy o akustickom podnete umývaného riadu na jeho močový systém, nerozumela. Ani vypúleným očkám, ani natiahnutým rukám...až prúdiku, čo sa spustil po vysokej bielej nohe stoličky.

  Vynadala sama sebe, že ho po neplatnom pokuse na nočníku zabudla zas zabaliť. 

  Aké milé, že sa tu hádže vina na iných, než na vinníkov.

  - Ty sa mamičke smeješ? Ty sa mi budeš posmievať?!- rútila sa k nemu s rovnakým úsmevom na tvári. Fóbiu z výšok musí prekonať. Zas nad jej hlavou.

  Teplá sprcha fajn, teplý uterák z radiátora fajn, teplo spálne - horí! Sme na správnej ceste ku kocke.

  Horí! Na stolíku kocky niet!

  Nespolupracoval pri balení do plienky, len sa ťahal k stolíku. Zas a zas. Trpezlivo ho vracala, natáčala, balila. Dobalila. A nechala štvornožky ísť konečne kam chce.

  Ťapkal po dreve, po zemi, vliezol pod posteľ, buchol si hlavu, zachytil tričko, padol na brucho. Nebolo jej. Zaťapkal ústami a bol by rád, keby žvatlaniu konečne porozumie. Nič. Myslela si, že jej rozpráva rozprávku a pokojne pritakávala, skladala bielizeň na obriu kopu a opakovala, čo počula, aj keď to nepočula.  Vytiahla rolety. 

  Druhý pokus pátrania po kocke. Nič. Nešťastne začal cápať po mieste, kam ju pred spánkom uložila.

  Došlo jej. Múdra to mama. 

  - Neni! Kocôčka nenííí! Pápa, preč...- skúsila našpúliť pery a napodobniť jeho gestá. - Kým sa Robko nenaučí pýtať sa, nepríde. - dodala vážne.

  Bože, tá je trápna. Odťapkal do kuchyne a hrdinsky doniesol fialový šerbel. Šmaril jej ho k nohám a sadol si naň. Aj v plienke. S nádejou dvihol hlavu k tej jej.

  Trochu sa začudovala, ale ignorovala pokus o zmier.

  Mračil sa. Musí sa k tej kocke dostať. Má už len pár hodín. Emmu zabije za tento nápad. Emmin nápad? Kto sa chcel presvedčiť, že sa potomstvu darí, há?! Uži si to! 

  "Dočerta, zas mi cvrklo! Kocka je stratená..."

  Hral sa. Vidieť dospelého chlapa, s nohami od seba v strede letiska postele, ako si pozorne všetkými zmyslami obzerá obsah jej kabelky zmiešaný s chabým vybavením kuchynského a kúpeľňového kúta motela, bolo trochu scestné. Zvlášť, keď najvyužívanejší bola chuť.

  Oslintané kúsky odoberala a znechutene ich odnášala do vaničky sprchového kúta. Svoj nedopatrením neschovaný rúž rovno do koša. Aké šťastie, že nemala ten nezbozkateľný. Skoro aj tak schytala, keď sa mu pokúšala utrieť ústa. Sily má dosť. Nechala ho tak. Niečo jesť predsa musí.

  Ešteže na wecko sa už vypýtal. Len nepochopila jeho natiahnuté paže, keď žiadal o usadenie. Pochopila, len jej to bolo smiešne, aj jeho hra a toaleťákom, čo celý čas behal ako veverica v kruhu, aj šťastný úsmev na tvári po platnom pokuse. Splachovali šesťkrát.

  Veta: "Robko je strááášne šikovný, veľký chlap!" vyslovená jeho chrapliakom, sprevádzaná potleskom, s vyňatím prstov, kým mu zapravovala košeľu do nohavíc, ju už nútila hrýzť si do pery, aby nevybuchla od smiechu.

  Veľkého chlapa Roba asi prizabije za tento nápad! Ako sa jej na ňom mohlo vôbec čosi páčiť?! Musí skontrolovať, čo práve robí. Niekoľkohodinový záznam ženského chrbta ju už iritoval.

  "Kde je tá sprepadená kocka?" matkala okolo telky, kde muž v rifľovej bunde niečo rázne vysvetľoval nejakému bradáčovi s protézou. Ale márne. Došľaka. Veď je vyšší ako ja! Dočiahol. Zúfalo pozrela smerom k dverám druhej izby, kde sa hral.

 Ide sa spovedať!

  - Kde veľký, šikovný chlap Robko dal tetinu kocku, há?! - vrátila sa ako dobrá striga do spálne.

  Bola prázdna.

  Až na rozbordelovanú kabelku, kuchynské náčinie a kúpeľňové doplnky.

domiceli