ANOTÁCIA
Začíname úplne nový príbeh. Bude to skôr sci-fi niekde
z blízkej budúcnosti, ale, ako názov hovorí, s "prestrihmi" smerom do
minulosti, aj do prítomnosti. Zostávame verní postavám. Hlavný mužský hrdina
Robert, člen elitnej vojenskej jednotky na lodi, ktorá zachraňuje zvyšky
ľudstva a ľudskosti v nás, prekukne program vládnucej vrstvy zameraný len na
nehumánne zvyšovanie populácie premiestňovaním žien (aj Lacey-Belle) z
minulosti cez budúcnosť späť do normálnej, ale fiktívnej prítomnosti, a po tom,
čo zistí, že je len zmanipulovanou figúrkou v rukách mocných, spolu s Emmou z
"podlubia" rozhodnú sa zachrániť najbližších, aj keď spomienky
im boli nemilosrdne vymazané a bude ťažké presvedčiť aj samých seba, aj svojich
najbližších, že patria k sebe a musia spolu držať...
Ďakujem za prečítanie a komenty...
OUAT
1. kapitola
Prestrihy
Zajtra
Persony pred dverami si vyslúžili
prekrútenie očami. Nadhodila dieťa, holými stehienkami prisaté o bok, odlepila
ho a prilepila na ten druhý, lebo ako ľaváčke sa jej bude lepšie trieskať
dverami práve tou silnejšou - pravou, určenou na hrubú prácu. Dnes nijakí
podomoví obchodníci, inštalatéri, merači meračov ani svedkovia jahodoví. Boh s nimi i s duchom tvojím. P(b)lesk.
Presúvala sa úzkym priestorom medzi sedačkou
a konferenčným stolíkom k vypínaču na telku. Pod nohami sa melnili zvyšky
keksíkov. Pískla hračka. Odkopla ju pod sedačku. Zahanbila sa za to.
- Pokojne ho môžete nechať ísť. Nás nebude
rušiť. - ozval sa postarší muž, medzi prvým a druhým fúknutím do kávy, z
kresielka oproti. Mohla z neho aspoň spratať ponožky, čo párila. Po farebných
pásikoch lemovali celú opierku. Našťastie, bola už dosť uchytaná.
Ovládač buchol o sklo. Nedal sa ticho
odložiť. Presvedčila samú seba. Zadívala sa ešte na ženu v nemožných šatách so
sametovou mašličkou pod krkom, či neráči niečo dodať, ale tá len spôsobne, s
nohami pribitými o seba, s rukami v lone, pozerala bokom. Na telku. Chlapík v
rifľovej bunde tam čosi vehementne vysvetľoval akémusi bradáčovi s protézou.
Asi seriál. Zvuk má vypnutý už od rána.
Dieťa na boku sa automaticky natiahlo za
ovládačom, prakticky bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy. Veď mama zachytí. Mama
zachytila a odniesla vedľa do izby, do
ohrádky. Pridala zopár újdených hračiek. Rozmeľnenú lupačku skryla za dvere do
kočíka. Účel svätí prostriedky.
- Nemuseli ste ho odniesť. Nás nebude rušiť.
- odložil muž šáločku na sklo. Pekne sa v ňom odrážala. Spodok tvoril útly
driek, ako presýpacie hodiny. Chýbal piesok. A cukor.
- Môžete priniesť trochu viac cukru, prosím?
- vystrnadila ju žena z obývačky, lebo ešte nedopovedala kolegovi, čo dopovedať
chcela, kým sa mamička zbavovala ratolesti a psychicky sa pripravovala na
diplomatickú misiu s návštevou. Prečo ich vlastne pozvala dnu?!
Cukor? Matka poslúchla.
- Vravela som ti, že sa mi tie šaty nepáčia.
A ak chceš vedieť, aj ty vyzeráš ako tajtrlík. Tie vzorované fusakle sú fakt
topka! A ak si myslíš, že umelina tej ohavnosti, čo máš pod motýlikom, saje
pot, mýliš sa! Smrdíš jak zmoknutý pes... - viac nestihla. Ani si odsadnúť. Čo
v stoji?
- Kde
tu máte toaletu, prosím? - vynašla sa.
Posunula tanierik s čerstvo nasypanými
kryštálikmi cukru prudko k mužovi a vystrela sa, chvíľu ladiac orientáciu vo vlastnom byte.
- Prvé dvere pri vchodových. Vľavo. - sadla
si matka konečne a načiahla sa za balíčkom cigariet. Zabudla ho skryť. Čo ak sú
zo sociálky?
- Nemuseli by ste fajčiť...nás...-
nedopovedal. Nehodilo sa. Odhodila škatuľku k ovládaču. Vypadol z nej zapaľovač.
S motívom kukučky.
To zamrazilo. Zamrzelo? Nevšimla si, ako si
nervózne potiahol motýlika?
Žena stále stála vystretá a pripravená. Zabudnutá.
Spôsobne stojí ďalej.
- Prvé dvere. Vľavo. - zopakovala mladšia.
Žena nič.
Vstala a šla robiť predvoj.
- Aká impozantná dlažba. Máte podlahové
kúrenie? -
Po takýchto vetách sa treba pozornejšie pozrieť
po malej miestnôstke, kde návšteva iste vidí bordel a nájsť, čo konkrétne ju
prekvapilo. Bal toaleťáku? Poloprázdny osviežovač, diera do šachty, nastrihané
letáky, rozčítaná kniha. Už je na nej prvý prach.
- Kúpeľka potom sú tie druhé dvere vľavo. - vysvetľuje
opatrne s nádejou, kým to žena stihne, ona stihne spratať. Dúfa. Sociálka máva
hlúpe požiadavky presne tohto razenia. Mrkvička vo free zóne, bio jabĺčka,
neparfumované obrúsky... Ukázali jej vôbec nejaký preukaz totožnosti?!
Nejde jej do hlavy, prečo ich to vlastne
pozvala dnu. A plní všetky požiadavky? Dobrovoľne? Plní. Má strach?! Ani
nevie. Je len slušná. Kto to vôbec je?! Podľa odevu a jeho
nemožnosti by tipla svedkov. Ale tých nevpustia ani do vchodu. Starká na
prízemí zariaďuje svojím súkromným očkom vždy prísnu selekciu. Čím ju títo
dvaja asi len zmajkali.. .Zostáva tá sociálka.
Zdalo sa jej, že počuje malého. Nenechala ho
pridlho samého?
V strede ohrádky sedí človiečik a hrá sa s
kockou. Zaujato.
- Dovidenia, mladá pani. - počuť od
vchodových dvier.
"Chvalabohu, odchádzajú."
Pribuchli, ale ešte zo slušnosti otvorila. Odzdraviť,
predsa. Zachytila už len plece muža posúvaného do útrob výťahu a umne okolo
hlavy spletené svetlé vlasy ženy.
- Dovidenia! - zopakovala žena pred nástupom
prísne, akoby sama mala chuť tresnúť jej dverami.
Poslúžila zas. Prečo? Kto to bol? Čo vlastne
chceli... keď nič nechceli?!
Už bude prepracovaná, mala by vypnúť,
zaštrikovať si, dočítať knihu, alebo sa vyspať, skrátka čokoľvek eliminujúce
starostlivosť o malého. Ak malý zaspí, dnes už to stihne.
Vrátila sa do obývačky odpratať šálky s
kávou. Nijaké nenašla. Stáli v kuchyni v polici. Kedy ich stihla umyť?!
Musí sa vyspať. Jednoznačne. Asi zaľahne
rovno s malým. Vypne telku...
Akýsi muž v rifľovej bunde niečo dohovára
inému s protézou. Zas? Bola reklama, keď opakujú?
Musí sa vyspať.
Ide spať.
Čakala mlčky pri vrndžiacom veteránovi.
Chvíľu si z pery skúšala zotrieť silnú vrstvu rúžu. Rozmazaný zvnútra po zuboch
chutil hnusne. Mužovi, ktorého zaujala topiaca sa mucha v mláke, po ktorej
vytrvalo šliapal, otvorila dvere vzadu. Hra
ho po chvíli, našťastie, prestala baviť.
Oblek mu bol malý. Krátky. Nesedel, najmä,
keď si sadol. Pozorne ho pripútala. Pavlovove reflexy fungujú. Nadvihol obe
ruky, aby sa pohla s pásom. Takmer ho neobčiahol. Smrdel. Trochu. Dosť.
- Nemôžeme ísť medzi ľudí. Už len v týchto
handrách určite nie. Počkáme na hoteli. - našpúlila pery do spätného zrkadla,
keď si sadla a obratom skontrolovala
pasažiera. Čosi si kreslil prostredníkom do ufuneného skla.
Prikývol.
Už ju to začínalo iritovať.
Stačilo by povoliť kolíky po bokoch. Ale
detské ruky sú tak krátke a nemotorné. Rozplakať sa?! Dokáže to vôbec?
Ani sa veľmi nemusel namáhať. Aj detské nohy
sú nemotorné. Inzultované nejakým plyšovým monštrom odšmarili telíčko a sotili
do dreva ohrádky, aj keď bola vykladaná popriväzovanými gumkáčmi a hrkálkami. To bolelo.
- Ale, ale...aj ty už by si spinuškal, však?
- poľutovala ho mäkká ruka a pery v spotených vláskoch. - Poď, ideme spolu. Budeme sa tuľkať. - zakvačili
sa teplé ženské ruky pod pazuchy a vytiahli mrnčiace decko z väzenia hnusnej
tvrdej postele.
V spálni bolo dusno a voňala kopa napraných
vecí. Zatiahla rolety. Prepúšťali tmavoružové svetlo.
Položila ho do samého stredu, stiahla rifle a
iba tak v nohavičkách uložila sa na pravý bok. Pomrvila prstami nad ním.
- Daj kocku maminke, ideme búvať. - vytiahla
mu hračku z tých nemotorných prstov. Keď sa pretáčala, aby ju položila na
stolík, odokryla celé brucho.
Majetnícky si ho pritiahla, obratne strčila
ruku zboku do plienky, či ešte vydrží jedno schrupnutie a obvila ho pažou tak, že sa nemohol hnúť. Popravde,
ani nechcel. Voňala.
"Dobre, môžem si trochu pospať. A môžem
sa aj pocikať... Budem musieť. Popravde, chcem. "
Vyzerala, že sa hrá s kockou. Mračila sa. On
sedel na gauči, zízal do telky a jedol sladké pečivo. Rozmýval ho v ústach bez
odhryznutia. Natočila k nemu jednu plochu kocky. Holý chrbát ženy v šere. Kúsok
ružového trička. Kúsok bielych nohavičiek.
- Mama...- natiahol muž ruku.
- Mohla som si myslieť. - prekrútila očami vysprchovaná
žena s turbanom na hlave a pritiahla si jeho klopy. Vyložila kocku na vrch k
telke. Zhrabla z fotele nemoderné šaty.
S vykrútenými ústami smutne pozeral hore ku
kocke.
V telke muž v rifľovej bunde čosi vysvetľoval bradáčovi s protézou...
- Dojedz to, uložím ťa spať. - zakričala žena
z vedľajšej izby.
Prevalil sa na brucho a zošuchol dolu z
gauča.
domiceli
ok, zatiaľ chaos, ideme ďalej :D
OdpovedaťOdstrániť