OUAT - Pristrihnuté krídla II., 12. kapitola

OUAT

12. kapitola

pristrihnuté

krídla 

II.

Straty

      S tyčou na záclony stál ako krasochodkyňa na začiatku lana po prvýkrát v živote. Mal čo robiť, aby udržal vajgel dohárajúcej cigarety v kútiku úst a ešte vlhkú záclonu navlečenú na jednom konci tyče uchopenej za stred, v rovnováhe a na svojom mieste. Cigu ešte vypľuje. Dlážky ešte neumýval, ale tej vypratej záclony by mu bolo sakra ľúto.

  Aj tak márne zízal pod garnižu, oba konce naraz nezasunie. Občas je problém zasunúť aj jeden... Zišla by sa pomocná ruka. "Nie na koniec!" Nie a nie vytlačiť z mozgu lascívne medziriadky. "Čo už len je také erotické na vešaní záclon?!" Odkázal naposledy mozgu a odhodlaný vystúpiť na stoličku pod radiátorom vykročil.

  Márny pokus. Jedovatý zvuk zvončeka rozhegal mu myšlienky, lano, tyč, záclonu, aj všetko ostatné. Jedovato šľahol tyč na mokrú kôpku tylu záclony, čo sa krúžok po krúžku elegantne zviezla na zaprasenú dlážku a pripravený zdrapiť pod krky každého narušiteľa nácviku udomácňovania sa, vystrelil k vchodovým dverám.

  Okolo prechádzal len nejaký dôchodca so psíkom, čo sa nenaučil používať výťah a psie labky celoročne zdobili linoleum pri každom záblesku okna na medziposchodí, ako vzory na látke letných šiat. Aj dnes sviňa slnko svietilo o dušu a odtajňovalo nielen psie odtlačky, ale aj čmuhy zle umytých okien, na ktoré sa čas poctivo celé roky podpisoval a mazal zvonka svoje autogramy prepisujúc ich do reči kyslých a iných sídliskových dažďov.

  - Zvonili ste?! - zahučal na chudáka ako zombík z Adamsovcov, ale dedko mal zrejme imunitu alebo načúvací strojček v záložni, lebo sa ani neobzrel. Možno, až keď tresol dverami. A to si myslel, že starnúci vchod na periférii sídliska môže byť fajn. Nijaké dupotajúce decká, hlasno vzdychajúci novomanželia a vrieskajúci starí manželia mu nebudú cez papierové steny paneláku ozvučovať život.

  Len si ešte dať do pucu byt po rodičoch a všetko bude fajn. "Všetko bude fajn. Všetko bude fajn." Bral krúžok po krúžku a každému zanôtil z odrhovačky. Skôr odrecitoval.

  Záclona olepená kúskami novín, čo si podložil, keď sa pokúšal maľovať a rozorval, keď sa mu to nepodarilo, pýtala sa skôr do vane namiesto na okno. Zamietnuté. Odhodlane začal navliekať krúžky z prstov späť na tyč. 

  Znovu zvonček. Pár zdupaných plátkov už jej neuškodí. Vrátil ju šľahom dlážke.

   - Zvonila som odspodu, ale šiel starý Makovický a otvoril mi. - vysvetlila útla žena trhnutiu dvier, čo jej trochu rozvialo riedku ofinu.

  Neveriacky zažmurkal. 

  Ženu pred sebou nevidel pár rokov, a predsa ju čas rozkreslil na tvári aj po tele tými istými líniami a čmuhami ako jeho. Polodlhé vlasy po ramená, dve vrásky pri koreni ostrého nosa a figúra nevytvarovaná podľa dobových ideálov, skôr presne naopak. 

  - Prepáč, bráško, ale dolu mám ešte nejakú batožinu, treba mi s ňou helfnúť. - rozrozprávala sa skôr gestami nervóznych rúk, ako jasne a zrozumiteľne.

  Otriasol prvotné prekvapenie z nej, pošmátral po zámku zvnútra a vytiahol z neho kľúče. 

  Usmiala sa placho a privolala výťah.

   - Alebo pôjdem schodami, bude to rýchlejšie. - akoby sa zľakla malého priestoru, kde by boli priskoro priveľmi blízko. Zviezol sa dolu sám a vrásky sa mu prehlbovali. 
  Celé roky jej nebolo.

  - Á, už je tu, to je aké milé, že zas budete spolu ako kedysi! Vaša mamička by si to tak priala, všakže...- rozhadzovala slovami nad jeho príchodom všetečná susedka z prízemia a hladkala ženu, čo zbehla rýchlejšie,  po pleci.

  - A toto bude ich vnúčatko, všakže? Nedožili sa, chudera, škoda, všakže...- prikyvovala nad kočíkom za chrbtom natupírovanou hlavou a zhovievavo držala pery nad protézou vo formácii úprimný úsmev. Na zuboch mala odtlačený rúž.

  - A pán manžel iste príde tiež sem k nám, všakže?! Váš brat už všetko chystal, celé dni aj noci upratuje, búcha, šramotí, spať sa tu nedá, všakže...- rýpala, nikde okolo kufra a igelitiek nevidiac muža od dieťaťa, čo spokojne chrupkalo zachumlané v modrej deke, obložené kadečím, čo bolo potrebné a čo sa neskôr ukáže, že ani nie.

   - Musím kojiť. Ponáhľame sa. - zacúvala za rúčky kočiara a naznačila, že chce prejsť ku schodom. 

  - Majte sa. A keby aj plakávalo, mne to vadiť nebude. Mne nie. Na iných si pozor dajte. Oj, nie každý je tu dobrý, všakže...- uhla ku skalke a pozorne zapisovala do pamäte jednotlivé nové prírastky do vchodu. Tak to máme: jednu zúboženú ženu, decko bez otca, dve igelitky a kufrík...

  Pred výťahom rýchlo vydolovala malého z pohodlia a strčila mu ho do rúk, aby mohla zložiť kočík. Rozospaté dieťa v cudzích roztrasených rukách sa rozrevalo. Nikto ho netíšil. Ona skladala kočiar a rvala ho do výťahu, on nevedel ako. Vreštiaci balík nadôvažok začal vypúšťať sople, sliny a zápach kdesi z dolných partií.

  - Choď prvý, ja idem ešte po tašky. - natlačila ho ku kočíku a zavrela dvere na výťahu. - Choďte už! - zakričala, keď dlho nevolil poschodie.

  Spotil sa, kým sa mu podarilo eliminovať šok z obranného mechanizmu človiečika, čo sa už doslova metal, a tak zúfalo priahol po matke, že neváhal použiť svoje gebrinami olepené dlane, aby ho zasiahol, kde mohol. S kŕčom zakvačeným o jeho polodlhé, mame podobné vlasy, trochu stíchol a zvedavo zabodol očká do tváre svojej zvláštnej klokanky. Nebolo to ono, alebo možno hegnutie pri pristátí výťahu ho znovu vyplašilo a druhé dejstvo zasoplených árií roztiahlo oponu pľúc.

  - Tak ticho, jasné? Ticho, ticho, mucha spí, kto ju zobudí, ten ju zí...- 

  "Dočerta, nič múdrejšie ako toto mi nepríde na um?!"

  Hneval sa sám na seba a bezmocne vyhodnocoval, ako sa dostane ku kľúčom, ako vydoluje tú opachu z výťahu a ako vtiahne do bytu bez ujmy na zdraví svojom, svojich vlasov aj toho malého, čo sa ich nemienil stále pustiť, hoci nositeľa jeho malý rozumček vyhodnotil ako nesprávneho z databázy: mama a dosť.

 Konečne zadkom pritlačil dvere, aby ich zas s námahou otvoril, nech Ronia nebúcha. Kam ale s drobcom? Podrží ho. Pohojdá ho v pažiach. Ponadskakuje s ním. Pokýva. Pritisne. To zabralo. Alebo skôr vyčerpanosť. Horúce telíčko vyfukovalo a pri nosných dierkach sa mu tvorili bublinky. Miniatúrnymi prštekmi driapalo mu tričko, ale druhá ruka stále nepustila trs vlasov, ktorý jediný sa zdal ako záchranný pás.

   - Ronia, Ronia, kde toľko si?! - pýtal sa už nahlas a hoci vykúkal cez dvere dokorán, aj cez okno, dolu pri vchode už tašiek nebolo. 

  - Prepáčte, susedko...- ozvalo sa od rozcabrených vchodových dvier.

  Stála tam teta z prízemia a žmolila si suché ruky, až to bolo počuť. 

  - Nič mi do toho nie je, ale moc reve. Moc. Toto takto nepôjde. Treba ho utíšiť, všakže...- nakláňala hlavu všade do bokov a sondovala. Zrejme upratujú, lebo majú bordel. Strašný bordel.  

  - Sestra príde hneď. Šla len pre nejaké tašky... Ešte... - skúšal vyslobodiť vlasy z prstov, ale spustil zvuk.

  Do kriku prikročila starká a pohladkala ho po pleciach.

  - Vaša sestra šla s igelitkami na zastávku. Ponáhľala sa. Utekala.  Nastúpila do tridsaťjednotky. Nehneváte sa, že som ju pozorovala, všakže...- dohladkala a pomaly vyšla, opatrne zatvoriac za sebou dvere.

  Štvoro očí sa dívalo rovnakým smerom.

  Asi sa pridá k decku a začne tiež kričať.

domiceli