OUAT - Pristrihnuté krídla, 7. kapitola

OUAT

7. kapitola

pristrihnuté

krídla

Fúka

    V tomto kúte terasy nebola ani tma zvedavá na jej otlaky. S lodičkami medzi rozkročenými kolenami klopkala opätkom o opätok mimo rytmu vláčnej barovej melódie, ktorá sem chabo doliezala zo spodného podlažia a bila sa s umývaným riadom kdesi za jej chrbtom.

  Aj chcela presvedčiť samú seba, že jej je tu dobre, bola jej však iba zima. Pár metrov od nej sa zňuchávala sopľavá dvojica akýchsi teenagerov, čo sa odtrhli rodičom z reťaze a ťahala si pod nosy zaslintané frázy o nekonečnosti a večnosti a niečo okolo toho siahajúce od jej mokrých gatiek až do paralelného vesmíru.

  - Nebudeš mi veriť, ale presne takto som si to vždy predstavoval. - začal s rukou pod hlavou básniť, keď ho prestalo baviť mliaskať pivovou fľašou o spotenú hruď a vychutnávať si rozmykanú hladinu vyprchaného piva, čo sa občas zaleskla vo svetle z kúpeľne, kde si prepierala spodné prádlo, lebo bolo jej jediné a zajtra je tiež deň. 

  - Nie, to ti veriť nebudem. – odprášila zvyšnú vodu a prehodila miniatúrne kúsky na vyťahanú šnúru, ktorá sa na ňu v tom momente usmiala.

  - Ako môžeš byť taká neromantická?! – natočil sa do svetla, počítajúc s tým, že jeho tielko neprekryje jej guľaté polky, ale puch vlastného podpazušia ho vrátil zas na cestu k stropu.

  Jej názor ho aj tak nezaujímal. Klapalo im to aj bez romantiky.

  - Neal, nemáme už ani na zaplatenie tohto motela. - hrkala malou peňaženkou s drobákmi a z úst jej visela polka raňajšej cigarety, ktorú si odložila na večer, tušiac, že nové jej nekúpi.

  - Ako môžeš byť taká neromantická?! – zopakoval nervóznejšie a prekotúlil sa radšej na druhú stranu postele.

  Vstal, buchol pivovou fľaškou o stolík, vzal ju na milosť a dopil, potom buchol zas. Aj dverami na verandu motela. A bolo mu fuk, že je nahý.

  Prievan jej fúkol do tváre smrad z nepodareného grilovania susedov a pachuť zvlhnutej cigarety, ktorú na desiatykrát zapálila, ju napla.

  Nebolo to cigaretou. Už niekoľko dní jej býva zle...

  - Ty nemáš gumičky?! – znechutene zavylo dievčatko za rohom a o chvíľu prebrnklo okolo nej, ťahajúc slinky a tenký šálik za sebou, ledva sa kymácajúc na privysokých lodičkách.

  Odprevadila ju s požehnaním. Múdre dievča.

  Po chvíli sa s rukami vo vreckách vytiahol spoza rohu aj chlapček. Bez gumičiek. Všimol si ju, ale neznervóznel. Tváril sa, že je nad vecou. Otočil sa jej chrbtom a počítal niečo, čo teraz po tme vidno nebolo, ale niekde tam to určite je.

  - Prečo jej klameš? – klopla naposledy silnejšie opätkami a hodila si ich pod nohy, aby sa pripravili na ďalšiu časť utrpenia mladých piat.

  So záujmom sa otočil k hlasu, ktorý ho vlastne odhalil.

  - Kamoši vraveli, že je to ako lízať med cez sklo. – odpovedal pokojne a napchal ruky do vreciek, skontrolovať presvitanie artefaktov, ktoré zatajil a teraz to vlastne aj trochu ľutoval.

  - Kto už dnes má rád med? – položila si s neskrývaným sarkazmom vlastnú básnickú otázku. Ale nahlas.

  - Agátový nemá chybu. Horský nemusím a kvetové sú skoro všetko šmejdy. - začal sa trochu hmýriť, ale nepohol sa, aby zistil, s kým sa to vlastne baví, hoci počul len hlas. A ten bol celkom sympatický, tak prečo neodpovedať. - Agátový sa dá jesť aj sám, ale nie veľa, to potom štípe v hrdle. - dokončil sladkú prednášku.

  - Mám taký pocit, že ti na nej ani nezáleží. – rvala opuchnutú nohu do prvého mučiaceho nástroja.

  - Prečo? -

  Typická debilná detská otázka. S povzdychom, že ňou vymazal nádej na inteligentný rozhovor nazula aj druhú, ale radšej nevstala.

  - Čo, čo prečo?! A o tom, že na stojáka je to na milú Jarmilu ti kamoši nehovorili nič? Horšie je to už len v aute... – zamudrovala a potom oľutovala, že sa správa ako dospeláčka a to tento tu „iste“ ocení.

  - Ty si nejaká jasnovidka? - prekvapil ju však otázkou. - Ja som možno čudný, ale predstavoval som si to všetko inak. Otočil sa zas k nedopočítaným veciam vpredu, ale neostýchal sa pokračovať.

  - Mám predstavu... - zažal romantik. - Nie hocikde a takto... preto som... jej... klamal. -  už habkal.

  Zatlieskala by, ale odplašila by ho. Doriti to sú všetky decká dnes už také uvedomelé?! Prečo sa pri nich cíti tak blbo?! Ako Vianoce? Ako Vianoce! 

  Zodvihla sa, oprášila zachladnutý zadok a priklopkala k mladíkovi.

  - Tak teraz už stačí vyriešiť rovnicu o jednej neznámej. O dvoch. Ja som Emma, ale nemáme čas sa zoznamovať, lebo tvoja druhá neznáma sa práve vracia a stavím sa, že ten prezervatív zohnala. Tak ako? Záleží ti na nej, alebo... - odverklíkovala a čakala, čo on na to.

  Vytiahol ruku z vrecka, lapol tú jej a bezprostredne sa jej prilepil rovno o pery.

  Júlia v pozadí prudko pribrzdila, zaklipkala zhrozene očami, zvrtla sa a s egom rozpadnutým na tisíc kúskov sa vrátila medzi rozviate závesy vyhľadať najbližšiu toaletu, ktorú ovracia, keď predtým v zrýchlenom móde vypije hosťom polovicu drinkov. A dve omáčky k suši, ktoré si ku koncu už s nimi zmýli. 

  - Rovnica vyriešená. Nemáme tu už nijakú neznámu. Nemám rád neznáme. Ja som Leo. Tešilo ma, Emma.  Známa. -

  Ušiel. Míňal sa v závesoch s ďalším hosťom, ktorého takmer zramoval.

  - Videl som dobre?! Ty si sa s ním...bŕr... alebo mi tu ešte niekto, čo sa po terasách ocucáva so zajačikmi bude niekedy robiť prednášky o Lolitách?! – zhrozene si dával puzzle do obrázka a oba poháre s čímsi málo percentným sa mu nebezpečne kývali v rukách.

  Asi bola v šoku, keď nechala dlaň, ktorú jej chytil dezertér pred zoznamovacím bozkom otvorenú. Bol o ňu prilepený prezervatív.

  - A ja som si chcel s tebou konečne potykať. Nie, nezaslúžiš si ma... stále mi budeš hovoriť ujo! Ujo Robo. – podal jej ale jeden z pooblievaných pohárov.

  - Beriem. Ak môžem byť teta Emma. - položila podmienku a štrngla si.

  - ...a môžu sa ujovia a tety tiež bozkávať? – už len zakričal za ňou, keď mu strčila do ruky vypitý pohár a ponáhľala sa tiež dnu. - ...pri zoznamovaní...aspoň. – mykol plecami a dopil aj svoj drink.

  Takto si to teda vôbec nepredstavoval.

domiceli