RUMBELLE - "Akty X" - GOLD, Zberačka nádejí 15. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXV.

      Vyzeralo to na hryzenie spodných pier. Každý pekne tú svoju. Dvaja, v ktorých sa bili výčitky svedomia a tretia, čo nezvíťazila.

  - Úprimne? Čakal som, že...- začal Adam, ale končil len precedením vzduchu cez zuby a bezmocným opätovným stisnutím pier.

  Viem, čo čakal. Popravde, aj ako laik v tejto oblasti možných či nemožných subkultúrnych premostení medzi Zberateľmi a Médiami som vycítila, že je sklamaný z celkového vývoja situácie. A to ešte nevie, čo viem ja. Ten obraz ma dostal do pomykova. Je treba konať. Asi radšej na vlastnú päsť.

  - Ak sa neprebrala, to... nie je pre nás dobré. Môžu prísť komplikácie. Zdravotné. Kóma je vážny stav. Vyžaduje opateru, kontrolu, každú chvíľu sa môže niečo... pokaziť, prestať fungovať. Asi by sme ju mali vrátiť, Adam... – skúšam byť pokojná a vyrovnaná, dokonca aj ústretová a nerobí mi problém prepchať sa mu pod rameno a pritiahnuť si ho k sebe. Bráni sa. S tým problém mám.

  - Ďalší šialený plán?! A čo?! Tentokrát ju prepcháme ventilačkou, alebo, ako to myslíš: vrátime ju?! - prestáva sa ovládať, ale je mi jasné, že svoj hnev neobracia na mňa, len von, aby ho nešľaktrafilo. - Nemôžem. – sklápa uši. - Pôjdem a radšej zoženiem potrebné veci. Postaráme sa o ňu. Musím... - rozpráva sa vlastne sám so sebou a mne je ho fakt ľúto. Ale ide na to podľa môjho plánu. Potrebujem, aby šiel. Kdekoľvek, po čokoľvek. Rýchlo. Spásonosný nápad.

  - Počuj, a čo ten bezďák? Ako s tým všetkým súvisí? Ako to, že v tom ide...s tebou? S nami? Ak ťa sám vyhľadal a prehovoril na toto šialenstvo, možno vie viac, ako my a mohol by nám pomôcť...– posúvam ho automaticky pri dvere a nenápadne sledujem, či sa na chodbe niečo nehýbe. Niekto nehýbe.

  Narýchlo som si vymyslela zoznam vecí, o ktorých som mala matnú predstavu, že som ich videla v nejakom dokumente o ľuďoch v komatických stavoch v domácom ošetrení. Sypala som pomerne rýchlo a pomerne dosť. Pritakával. Aj tak polovicu zabudne a tú prvú si bude v každom obchode overovať telefonátom. Nezastavil sa ani, aby mi dal pusu, kým buchne dverami. Nahnevám sa inokedy.

XXVI.

      Po obrysoch tela mi prechádzali prsty. Nie opatrne, skôr akoby znalecky, majetnícky.

  - Už si sa vrátil?! – vtiahla som sliny nahromadené v ústach a pokúšala sa prevrátiť hlavu na vankúši. Z jednej tmy do druhej. Aspoň si žmurkajúce a objekty vykresľujúce  oči nemuseli zvykať.

  - Stále si nezoženštela. – povzdychol a mne sa ješitne zdalo, že nadšením, hoci to pokojne pohlo byť sklamanie a ďalej sa drzo túlal po oblinách mojich bokov, ako lyžiar, zámerne spomaľujúci pred skokanskou dráhou, aby ho nevynieslo do prázdna prirýchlo, aby si stihol vychutnať mäkkosť podložia a zastabilizovať si nedočkavé prsty v ňom, kým ho to nevystrelí a ostrý vzduch bude musieť rozrážať zachovaním pokoja, aby dopad nebolel.

  Vystrelila som do polosedu a zmätená sledovala, ako ruka s veľkým, na môj vkus primasívnym prsteňom pomaly klesá vedľa mňa.

  - Pekné od teba, že si ma prišla pozrieť, Belle. – ozval sa familiárnym tónom a mne z neho nabehli zimomriavky.

  Vstal, aj po tme skontroloval, či nemá vonkajšie outfitové vady a dopadajúc na jednu nohu, podopierajúc sa barlou, pohol sa k oknu. V ráme sa ukázala ostrá silueta profilu. Usmieval sa. Hej, tento obraz už poznám zo svojej vízie.  Naše profily v ráme okna. Ako som mohla tak hlúpo zaspať?! Odkedy je tu? Ako si dovolil ma obchytkávať?! 

    On ku mne načahuje ruku? A ja poslúchnem? 

   On ku mne naťahuje ruku. A ja poslúcham. A nie, že obrátiš pohľad vedľa, k dverám do izby, kde si zapatrošila Lili, aby sa mu nedostala ani do zorného uhla, ani do rúk.  Neovládla som sa.

  Zdali sa byť v rovnakom stave. Zrejme ju nevidel. Nenašiel. Zatiaľ.

  Neprijala som ruku. Ale nevzdal to a namieril si ňou k mojej tvári. Napriek tomu, že mal očividne navrch a dnes tu bol za predátora, prsty sa mu chveli. Pozorne som si obzerala jeho tvár nevraživým pohľadom, kým on tú moju letmými dotykmi.

   - Nebol by som tomu veril, keď si pred rokmi odlietala, ale chýbala si mi. Mal som to predvídať, keď som si ťa... bral...- šúchal mi bradu bruškom palca a dvíhal ju vyššie, ako krave na trhu. Tak sa aj cítim. Obratá o všetko... O vôľu, o slobodu, o naivné predstavy spolupatričnosti na inej báze, než je táto Ich!  Ale netrhla som hlavou, len spod napoly privretých viečok pozorovala a skúšala predvídať budúce deje. Lenže to nefungovalo. Takto blízko nie. V osobnom kontakte – nikdy.

  Rozosmial sa. Zrejme ma prekukol.

  - Ty sa vôbec nebrániš? Neprotestuješ? Nenadávaš mi?  - pritiahol sa, akoby si chcel privoňať a zas sa odtiahol. - Nepýtaš sa. Ani sa nepokúšaš vydierať. – skonštatoval, zaprel sa oboma rukami o palicu a mierne rozkročil premeriavajúc si ma trochu zboku. - Tak poď. Tu a teraz. Ani netušíš, akú mám chuť. Presne ako vtedy. Prvý a poslednýkrát... Dotkni sa ma. Aktivuj ma a ...-

  Zrejme to nebol dotyk, ktorý čakal, ani ten následný, keď vrazil do rohu vrchnej kuchynskej skrinky a nevedel či si ratovať krvácajúci nos alebo možnú dieru v temene.

  - Konečne. - vyšlo z neho, keď našiel stabilitu, vreckovku  a reč.

  - K vašim službám, pán Gold. Ale tentokrát sa výškrab nebude týkať môjho lona, lež, ak dovolíte, vášho lascívneho neúprimného ksichtu! – vyznelo ako pľuvanec, ale unáhlila som sa.

  Aj moje prikrátke vlasy mu stačili, aby zaplnili jeho dlaň a vyvrátil mi nielen hlavu, ale aj polovicu tela.

  - Vedel som to! Tušil som, že si iba malá štetka, ktorá nie je hodna postu, aký som jej veľkoryso ponúkol. Ako si mohla?! Kto ti dal právo...- ťahá ma dolu a seba ku mne. 

    Ustáť to bude asi problém. 

    Ustáť to je problém. Riešenie príde v ľahu. Ako nás to na kurze sebaobrany učili? Neprotiviť sa?! Na oko sa poddať. Získať tým moment prekvapenia... Prvý bod odškrtnutý, druhý tiež a tretí... Zbytočne vyhodené peniaze. Skúsenosť navyše.

  Bol skúsený. Je skúsený.

  Zostávam ležať a spomalene popamäti zhŕňam vykasané zvršky, nespúšťajúc pohľad z jeho distingvovanej formy úpravy zovňajšku. Kam sa hrabe moja nočná košeľa? Kde je moja nočná košeľa? Vyhrabávam ju spod pása a strkám späť do riflí.  Bezostyšne sa obzerá v skle okna a mlčky uhládza každý, čo i len trochu posunutý kúsok látky, vlasov, ba zdá sa, že aj mimiku upratuje. Opäť tu stojí bezchybný, ako by sa vôbec nič nebolo bývalo stalo.

  - Nenávidím ťa. – vyhodnotila som totálne detinsky, do zvuku praskotajúceho zipsu, s odutou tlamou, ale vzdorovito, spupne a hlavne márne bojujúc s vlastným prekabáteným svedomím. 

  Vstala som aj sama, aj keď sa ani len náznakom nepokúšal pomôcť mi, akoby som tam už ani nebola.  Tvárila som sa, že som nad vecou. Ale stále bola akosi pod ňou. Pod ním... A celé vnútro sa mi chvelo. Triaslo, búrilo, dožadovalo sa ataku, nech by bol akokoľvek skazonosný. Keby len tušil. Keby vedel, čo sa vo mne deje a čo sa dialo posledných pár minút... nemusí tušiť. On to vie.

  - Je to až tak...zlé, až tak veľmi ma nenávidíš, že si...prečo si si naše dieťa dala vziať, Belle?! – spýtal sa takmer smutne.

domiceli