AKTY „X“- GOLD
Zberačka nádejí
XXXV.
Odomykám si sama. Nasávam ticho a presne
viem, kde ho nájdem. Obľúbené kreslo. Sedí a číta. Nečíta. Povedzme, že sa tvári, ale jeho mozog iste skôr
spracováva nekonečné algoritmy konšpiračných teórii. Zastanem nad ním a nechám
ho ešte chvíľu puchriť sa, že som mu nedvihla mobil. Dvakrát.
- Rozbil mi ho. - ukončujem, alebo skôr
začínam. - ...keď zistil, že to voláš ty. - zaklincovala som.
Psí pohľad si mohol odpustiť. Aj to párenie sa v ňom, čo nabehlo v druhom slide. Hovorila som predsa jasne, že mi rozbil mobil, nie, že ma zas pretiahol, došľaka! Prečo im to treba vždy upresňovať. Chlapi nemožní! Nech si vyčíta z môjho kukuča, slovne to zo mňa nevylezie!
- Nasťahuješ
sa ku mne. Teraz! Hneď a bez rečí. - zosypalo sa mi k nohám netradičné
vyznanie, možno aj so skrytou žiadosťou o ruku, tak, ako knižky k tým jeho. Mohol to
spečatiť objatím, ale dal mi, predsa len, poslednú šancu na útek. Vlastne
nedal. Z očí do očí mi je jasné, že to myslí vážne. Sakramentsky vážne a mne
asi cvrkne od dojatia. Vidíš, ako ja viem čítať medzi riadkami?
Úsmev v očiach. Letmý.
Musím nahodiť ešte jednu udičku, čo...bude bolieť. Musím.
- Sťahovanie budeme musieť na chvíľu odložiť. Viem, kde
je Lili. Teda...viem...kde bola. Bude... - habkám.
Viem presne, čo bude nasledovať.
Dosadá do kresla a topí hlavu v dlaniach. Nebodaj
to vyplače za mňa? Trie si tvár, funí do nej a hľadá slová, ktorými ma na jednej
strane prizabije a na druhej učičíka a ktovie, čo z toho bude myslieť naozaj.
Neviem a dnes je mi všetko aj tak jedno. A to som odmietla antidepresíva k pôvodnému menu. Lekárnik bol ústretový.
Radšej to urýchlim, nech agónia neskazí moje plány.
- Nebudeme sa o tom vôbec baviť. Vyhlasujem
embargo na túto tému, aj všetky pridružené ostatné. A ponuku na sobáš prijímam.
- vzdorovito dvíham bradu a do nozdier sa mi tlačí také to šimorenie ako pred
prsknutím.
Nie, teraz sa nebude plakať. Upokojíme hormóny
a kúpime si cestou hamburger.
-
Ideme. Ak teda chceš... byť tam skôr, ako poliši. - natrčím dlaň a hoci by som
radšej dostala chladný diamant na prstenník než zasa ten starý známy ľútostivý
pohľad, znesiem aj ten.
Mohol by ma objať. Skrúcam pery do seba, ale
moje signály len chabo prehlušujú uragán, čo som mu spôsobila. Aké milé, že ma
prežíva tak intenzívne. Asi by mi to malo lichotiť. Mám to u riti. Celé... Ako
keď si pricviknete všetky prsty do okna, ktorým ste pred chvíľkou vypustili splašeného
vrabca, čo vletel do bytovky a narážal tam kdesi na siedmom poschodí do stien v
márnej snahe nájsť nejaké to nebo. Bolieť to začne až neskôr. Budem pripravená.
Stiahol ma k sebe a zaboril prsty do ramena,
akoby sa chcel dostať ku koži. Asi som
už precitla, lebo to zabolelo.
Pred nami sa ako poplašené mravce motali príslušníci, ale jeho
zaujal bezďák. Náš bezďák, spokojne sa
vyvaľujúci pod svojím prístreškom za hypermarketom, totálne ignorujúci mladého
uniformovaného muža, čo sa snažil z neho dostať nejaké informácie. Dokonca aj
ten jeho čokel len letargicky sedí a zametá chvostom zem za sebou.
Trapko, čo sa k nám blíži, bude zlatým klincom
nechceného programu.
- Chodíme sem pravidelne nakupovať. Ako
všetci ostatní ľudia. - vychrstol na neho Adam hlúpo, skôr, ako tamten spustil
maratón otázok.
Tamten sa iba usmial. Ironicky. Moje
prekrúcanie očí ho aj tak nedojíma.
- Práve sme vám chceli volať. - obracia sa na
Adama.
- Volali sme vám. - patrí zas mne trochu
mäkším tónom.
- Práve si idem kúpiť nový mobil. - som rada,
že ma Adam drží tak majetnícky a cez brušká prstov naťukáva posilu do mojich
poryvov v ovládaní sa, inak vyprsknem ešte sarkastickejšie.
Odpúšťam mu vopred aj tú modrinu.
- Nebudem vám komplikovať dnešné nákupy,
slečna, ale ak dovolíte, vášho partnera by som na chvíľu potreboval. - reže nás
pohľadmi, aby mi bolo jasné, že potrebuje Adama. Iba Adama a nikoho iného, len
a len Adama. Je mi to jasné.
Nechávam ich odísť k iným hlúčikom uniformovaných.
Prilepená o chodník, ignorujem
oňuchávanie pouličnou zmeskou. Pokiaľ pri mne nedvíha ľavú zadnú... Až
hlas za chrbtom ma odtrhne od živo gestikulujúceho trapka, ktorému Adam len
mlčky prikyvuje. Poznám to. Hlavou mu beží iný film.
- Toto mi tu pre teba nechala. - natŕča predo
mňa škatuľu od kečupov bezďák, čo sa zázračne rýchlo pretransformoval spod
prístrešku. Prijímam dar. A ešte netuším, že ním je. Točím sa radšej chrbtom a jemu je to smiešne. Cerí na
mňa ďasná s cintorínom zubov, párkrát si odpľuje, strká prázdne ruky do
mastných vreciek a odtackáva sa kdesi ku kontajnerom.
Zahrkám škatuľou. Šuští. Nenápadne dvíham
veko. Nestačím ho zachytiť, padá na chodník a tým končí moja intimita. Je mi
jasné, že muži vpredu odteraz sledujú, čo sa deje.
Sledujú zblízka.
- Stalo sa niečo? Urobil vám niečo?
Žobral? - sypú sa monotónne, trochu
zadýchané otázky, kým medzi prstami mrvím polozvädnuté hlavičky gerber sprevádzané ich nechápavými pohľadmi. Je ich do pol škatule. Niektoré ešte s glitríkmi, s očkom od drôtu, čo ich kedysi vystužoval v kytici.
Iba Adam asi chápe.
Adamova tvár je na kameň. Niečo sa muselo
stať. Nevybuchol.
Mám už alergiu na opáskované miesta. Ten
nechutný zvuk tenkého igelitového plátku, čo ako telegram vysiela do vzduchu
informácie o čine. Ešte tu zostali staré nedočítané telegramy od Lili, ktorú tu
pred pár dňami našli a teraz prišli nové. So škatuľou pod pazuchou sa modlím.
Normálne. Klasika, základná zostava. Chce sa mi privrieť oči. A chce sa mi
kymácať sa spredu-dozadu, ale Adam ma zas pritesno drží pod druhou pazuchou.
Nenechala som sa presvedčiť, že mám zostať v aute.
Ani Adamom, ani trapkom. Teraz začínam ľutovať. Aj odmietnuté antidepresíva. Moje "u riti" je v riti...
- Áno, je to on... - zachrapčí muž vedľa mňa.
Odvraciam pohľad. Teraz som za igelity vďačná.
Mám chuť vysypať tie hnusné kvety a kopnúť do
škatule. Len by som sa opičila po Adamovi. Lenže ja by som nehrala divadlo. Ako
on vtedy, keď sme tu stáli prvýkrát. On to vie. Škatuľa iba zašuchotala. Zostala
zapravená pod pazuchou. Aj s mojím zrakom.
Medzi kreslenými fľaškami kečupu je perom
napísaných pár slov: Svadobný dar a
prikreslený smajlík. Adamova kamenná
tvár je ešte kamennejšia.
Už nemám chuť vysýpať. Teraz prišla tá s
vyhadzovaním do vzduchu. Fŕŕk. Adamove brušká prstov, kde ste?! Držte ma!
Poriadne! Ešte viac...
domiceli
hmmmmm...no uvidíme...
OdpovedaťOdstrániť